chetitsko-luvijské jazyky

chetitsko-luvijské jazyky, anatólske jazyky — zaniknutá skupina jazykov indoeurópskej jazykovej rodiny, ktorými sa hovorilo v staroveku v Malej Ázii na území dnešného Turecka a severnej Sýrie. K chetitsko-luvijským jazykom patria chetitčina (nésitčina), palajčina, luvijčina, lýdčina, hieroglyfická luvijčina (predtým nepresne nazývaná aj hieroglyfická chetitčina), lykijčina A a B (lykijčina B sa v súčasnosti uvádza ako osobitný jazyk – milijčina) a pravdepodobne aj kárčina (→ Kári), doložená stovkami krátkych textov najmä z Malej Ázie a Egypta. Chronologicky sa chetitsko-luvijské jazyky delia na jazyky 2. tisícročia pred n. l., písané klinovým písmom (chetitčina, palajčina, luvijčina), a jazyky 1. tisícročia pred n. l., písané rozličnými alfabetami (lýdčina, lykijčina A a B). Spojovacím článkom medzi nimi je hieroglyfická luvijčina s textami z 2. aj z 1. tisícročia pred n. l.

Chetitsko-luvijské jazyky sú zatiaľ najstaršou doloženou samostatnou indoeurópskou vetvou (→ indoeurópske jazyky).