chetitské písmo

chetitské písmo — označenie niekoľkých typov slabičného písma používaného v Malej Ázii (od centrálnej Anatólie až po severnú Sýriu) v období zhruba od 2000 pred n. l. až po 700 pred n. l. na území ovládanom Chetitmi.

Ako hieroglyfické písmo Chetitov sa označuje písmo vytvorené na základe klinového písma, niektoré jeho znaky však majú zreteľne charakter obrázkového písma (preto ho niektorí bádatelia označujú aj ako hieroglyfické). Pôvod týchto hieroglyfov (od egyptských sú výrazne odlišné, ale nie sú od nich odvodené; nie je však vylúčené, že nimi boli inšpirované) je dodnes neznámy, všetko však nasvedčuje tomu, že tento typ chetitského písma súvisí s egejskou kultúrnou oblasťou a je príbuzný krétskemu a cyperskému písmu (podľa Bedřicha Hrozného súvisí skôr s údolím rieky Indus). Predpokladá sa, že vznikol okolo roku 3000 pred n. l. Jazyk tohto písma prevládajúci v textoch (→ chetitský jazyk) je východným dialektom luvijčiny (hovorí sa preto o hieroglyfickej luvijčine, predtým nepresne nazývanej aj hieroglyfická chetitčina) a je príbuzný jazyku klinového písma Chetitov, ktoré je staroasýrskym duktom akkadskej formy klinopisu prevzatého Akkadmi od Sumerov s určitými prispôsobeniami. Obidva tieto jazyky aj obidve písma sa v Chetitskej ríši používali súbežne (hieroglyfické však viac-menej príležitostne, špeciálne na pečatiach). Klinové písmo (existuje v ňom bohatý pramenný slovesný literárny materiál so značným počtom chattijských lexikalizmov) sa používalo v oblasti Chattuša, hlavného mesta Chetitskej ríše, a vymizlo hneď po roku 1200 pred n. l. (teda po jej zániku), zatiaľ čo písmo na báze hieroglyfov sa používalo i naďalej vo východnej Anatólii, najmä v malých kniežatstvách v severnej časti Sýrie, a ako písmo živého jazyka sa udržalo až do 700 pred n. l.

Po prvých neúspechoch Brita Archibalda Henryho Saycea (*1846, †1933) sa o dôkladnejšie rozlúštenie chetitského písma (30. roky 20. stor.) zaslúžili Nemec Helmuth Philipp Theodor Bossert (*1889, †1961), Švajčiar Emil Orcitirix Gustav Forrer (*1894, †1986), Talian Bruno Meriggi (*1927, †1970), Američan Ignace Jay Gelb (*1907, †1985), a najmä český orientalista Bedřich Hrozný (*1879, †1952). Dôležitý bol objav dvojjazyčných fenicko-chetitských (fenicko-hieroglyfickoluvijských) textov, takzvané bilingvy z Karatepe, o ktorý sa v roku 1947 zaslúžil Helmuth Philipp Theodor Bossert. Dešifrácia chetitského písma však dodnes nie je na takej úrovni ako napr. dešifrácia sumerského či egyptského písma. Chetitský sylabár obsahuje asi 60 znakov typu pa, pe, pi a pu. Rozdiely medzi znelými, neznelými a aspirovanými spoluhláskami sa nerozlišovali; iba v Anatólii sa navyše používali znaky zodpovedajúce slabikám tra a ara. Niektoré texty sa písali sprava doľava, iné zľava doprava. Podľa Brita Davida Diringera (*1900, †1975) bolo všetkých chetitských znakov asi 220, podľa Bruna Meriggiho 419, pričom sa členia na ideografické a fonetické a zväčša sú to ideogramy.