československé légie
československé légie — súhrnný názov jednotiek a príslušníkov československého zahraničného vojska bojujúcich na strane Dohody. Boli dôležitým prostriedkom na diplomatické uznanie štátnej samostatnosti Slovákov a Čechov dohodovými veľmocami. Názov československé légie sa ujal až po skončení 1. svetovej vojny.
Podľa miest formovania a bojov sa delili na československé légie vo Francúzsku, československé légie v Rusku a československé légie v Taliansku. Vo Francúzsku vznikla 31. 8. 1914 v rámci Cudzineckej légie rota Nazdar! bojujúca až do leta 1918 ako súčasť Marockej divízie. Autonómne československé légie sa začali organizovať až po vydaní dekrétu francúzskeho prezidenta 19. 12. 1917. Prvé dva pluky vznikli v 1. polovici roku 1918 sústredením dobrovoľníkov, legionárov a bývalých zajatcov z USA, Srbska, Ruska, Rumunska, Talianska a i. Ich bojové nasadenie na západnom fronte sa viaže s francúzskymi mestami Vouziers, Terron a Chestres. Neskôr sa sformovali ďalšie dva pluky. Československá brigáda vo Francúzsku bola 3. 12. 1918 zreorganizovaná na 5. streleckú divíziu, ktorá sa začiatkom roku 1919 začala vracať do vlasti. Vo francúzskych légiách slúžilo do 12 tisíc mužov, z toho okolo 2 600 Slovákov. Na francúzskom fronte zahynulo takmer 560 dobrovoľníkov.
Základom československých légií v Rusku boli družiníci (→ Česká družina), ktorí 19. 5. 1916 vytvorili Československú streleckú brigádu. Po bitke pri Zborove sa ďalším náborom zajatcov vytvoril 9. 10. 1917 Československý zbor v Rusku s dvoma divíziami a záložnými i technickými jednotkami s cieľom vybojovať na frontoch 1. svetovej vojny samostatný československý štát. Po boľševickej revolúcii, uzavretí Brestlitovského mieru a následnom vystúpení Ruska z 1. svetovej vojny sa mali po Transsibírskej magistrále prepraviť cez Sibír do Vladivostoku a odtiaľ do Francúzska. Po bitke pri Bachmači opustili československé jednotky Ukrajinu a presúvali sa smerom na východ. Incident v Čeľabinsku s maďarskými zajatcami (14. 5. 1918), ktorému predchádzalo zranenie legionára vyhodeným kusom železa z vlaku, zastavenie vlaku a zastrelenie pravdepodobného vinníka legionármi vyústil do uväznenia československej vojenskej stráže orgánmi miestneho sovietu. Legionári 17. 5. 1918 stráž oslobodili a obsadili celé mesto. Hoci sa tento incident podarilo urovnať, legionári považovali následný príkaz ľudového komisára vojenstva L. D. Trockého na odzbrojenie československých légií za otvorené vyhlásenie vojny a vystúpili proti sovietskej vláde. Postupne ovládli Transsibírsku magistrálu od Volgy po Vladivostok (aj keď ju nikdy nekontrolovali súčasne po celej tejto dĺžke) a bojovali s boľševikmi na Urale a v Povolží. Koncom roka 1918 po príchode M. R. Štefánika boli na jeho príkaz československé légie pre vyčerpanie z bojov stiahnuté a zreorganizované: vzniklo veliteľstvo Československého vojska na Rusi, z légií boli vytvorené tri divízie a na prípravu evakuácie do vlasti bolo zriadené Veliteľstvo Ďalekého východu. Evakuácia československých jednotiek sa uskutočnila od konca roka 1919 do septembra 1920. Počas existencie československých légií v Rusku prešlo ich radmi okolo 71 tisíc dobrovoľníkov, z toho asi 6 tisíc Slovákov. Straty predstavovali viac ako 3 600 mŕtvych a 700 nezvestných.
Najneskôr sa začali tvoriť československé légie v Taliansku. Ako prvé sa v roku 1917 vytvárali Československé výzvedné oddiely zaraďované k jednotlivým talianskym armádam. Pravidelné jednotky sa začali budovať až po rokovaní talianskej vlády s M. R. Štefánikom 21. 4. 1918. Dňa 21. 9. 1918 vznikla Československá divízia v Taliansku, ktorá bojovala na Piave o výšinu Doss Alto, 17. 12. 1918 bola zreorganizovaná na Československý armádny zbor v Taliansku, ktorý mal takmer 20 tisíc mužov, z toho 600 Slovákov. Straty predstavovali viac ako 600 mŕtvych, 50 nezvestných a skoro 500 ranených. Po uzavretí prímeria na fronte začiatkom novembra 1918 vznikli z československých zajatcov do jari 1919 tzv. domobranecké prápory v celkovom počte asi 60 tisíc vojakov, ktorým sa však už nepriznával legionársky charakter.