Bengálčania

Bengálčania, vlastným menom Bángáli — národ v Bangladéši (asi 163,5 mil.; 2022) a v severovýchodnej Indii (asi 97 mil.; 2016), menšie skupiny žijú v západnom Mjanmarsku, Pakistane, Saudskej Arábii a Malajzii. Najväčšia koncentrácia Bengálčanov je v rozsiahlej delte Gangy s Brahmaputrou patriacej k najhustejšie osídleným oblastiam sveta. Bengálčania žijúci v Bangladéši sú prevažne moslimovia sunnitského smeru, v Indii prevažne hinduisti, časť moslimovia, džinisti a kresťania. Základným spôsobom obživy je poľnohospodárstvo a pestovanie trhových a technických plodín (najmä juta, v minulosti aj indigovník), dôležitý je aj rybolov. Z remesiel je významná výroba a spracovanie textilu, hrnčiarstvo, rezbárstvo (drevo a slonovina) a i. umelecké remeslá (zlatníctvo, odlievanie kovov a i.).

Bengálčania sú potomkovia indoeurópskych dobyvateľov (Árijcov), ktorí v 2. tisícročí pred n. l. prišli do východnej Indie a zmiešali sa s pôvodným obyvateľstvom (Drávidi, Mundovia). Prešli zložitým vývojom. Už v staroveku existovalo na ich dnešnom sídelnom území indoárijské kráľovstvo Vanga (od názvu kráľovstva je odvodené aj etnonymum Bengálčania). Neskôr sa ich sídelné územie stalo súčasťou ríš Maurjovcov a Guptovcov, v 6. stor. vytvorili samostatné kráľovstvo Gauda s hlavným mestom Karnasuvarna. Za nadvlády Dillíjského sultanátu (od 13. stor.) a Veľkých Mogulov (1576 - 1757) nad ich územím sa medzi Bengálčanmi rozšíril islam. Rozvíjali sa remeslá a obchod a ich územie sa stalo najbohatšou oblasťou indického subkontinentu. Od 17. stor. prichádzali do kontaktu s Britmi (1690 obchodná stanica v Kalkate), ktorí ich územie v roku 1757 aj vojensky obsadili (bitka pri Palásí). Ako národ sa konštituovali v 19. stor. v priebehu britskej nadvlády. Od roku 1947 sú však podľa prevládajúceho náboženstva umelo rozdelení bangladéšsko-indickou štátnou hranicou na dve entity, prevažne moslimskú v Bangladéši a prevažne hinduistickú v Indii (štát Západné Bengálsko).

Hovoria bengálskym jazykom.