bastiónová sústava

bastiónová sústava — zoskupenie pevnostných stavieb v jednom komplexe, ktorého základnú jednotku tvoril bastión. V pevnostnom staviteľstve sa bastiónová sústava vyvíjala a modifikovala od 16. do pol. 19. stor., pričom v každej krajine mala špecifické znaky ovplyvnené taktikou obrany v miestnych podmienkach, konfiguráciou terénu a spôsobom vedenia vojenských operácií. Úseky medzi hrotmi 2 susedných bastiónov predstavovali bastiónový front alebo čiaru obrany (kurtina), pred ktorou bola pevnostná priekopa prebiehajúca po celom obvode pevnosti. Prvým staviteľom bastiónovej sústavy bol taliansky architekt M. Sanmicheli, ktorý v roku 1527 postavil 2 bastióny vo Verone. Odvtedy sa ich výstavba zdokonaľovala a prispôsobovala vývoju delostrelectva. V 2. pol. 16. stor. a na začiatku 17. stor. sa stavali bastiónové sústavy podľa princípov tzv. novotalianskej školy s bastiónmi s ostrými vyčnievajúcimi hrotmi a so zaokrúhlenými bokmi. Dĺžka kurtín sa skrátila (neprekračovala 200 – 250 m), výška kurtín a bastiónov od dna vonkajšej priekopy sa pohybovala medzi 12 – 15 m. V tom období sa bastiónové sústavy so špecifickými znakmi, ovplyvnenými miestnymi podmienkami, stavali podľa novotalianskej školy i v krajinách západnej a strednej Európy. Holandskí stavitelia ich prispôsobovali obrane v nížinatom a močaristom teréne tak, že ich stavali výlučne z funkčne nahromadenej zeminy, bez úkrytov, podzemných chodieb a kazemát. Pevnosť chránila vodná priekopa široká okolo 20 m a hlboká 3 m, naplnená asi do výšky 2 m vodou. Aby sa zabránilo zosuvu neobmurovaných bastiónov a kurtín, boli odsunuté od vodnej priekopy a bol pred nimi vybudovaný zemný val nazývaný predvalie. Rohové a nárožné objekty skladajúce sa z 2 polbastiónov boli vysunuté pred vlastný obvod pevnosti. Vrcholom bastiónového pevnostného staviteľstva bol systém S. Vaubana z 2. pol. 17. stor. Jeho podstata spočívala v podriadení výstavby pevnostných stavieb konfigurácii terénu, ktorý zásadne ovplyvňoval rozmery a situovanie jednotlivých prvkov fortifikácie nielen v jadre pevnosti, ale aj v jej predpolí. Tento systém potlačil dovtedy prevládajúce geometrické šablóny používané pri výstavbe pevností a zaviedol výstavbu pevnostných mnohouholníkov, ktorých jednotlivé funkčné stavby sa pri obrane navzájom svojou palebnou silou podporovali a dopĺňali. Základným prvkom tohto systému boli bastióny vytvárajúce pevnostný komplex s čelným uhlom hrotu menším ako 90° a s bokmi takmer kolmými na kurtinu. Bastióny mali značné rozmery s možnosťou umiestnenia väčšieho počtu diel a pechoty na ich poschodiach. V hrdle bastiónov sa stavali aj kruhové stavby pre ďalšie delostrelecké batérie. Dĺžka kurtín neprekročila 300 m, pričom bastióny a kurtiny zvyčajne neboli vyššie ako 11 m. Pevnosť po celom obvode chránila priekopa široká 24 – 32 m; jej obvodové múry sa budovali z tehlového muriva hrúbky 120 – 150 cm. Cesty pred vstupnými bránami chránili priečne zemné valy v samotnej priekope, ako aj pod ňou. Tieto všeobecné zásady výstavby bastiónovej sústavy s určitými zlepšenými modifikáciami pretrvali až do pol. 19. stor.