Banská a lesnícka akadémia

Banská a lesnícka akadémia, aj Banícka a lesnícka akadémia — vysoká škola na výchovu banských, hutníckych a lesníckych odborníkov v Banskej Štiavnici. Jedna z prvých moderných vysokých škôl technického zamerania v Európe, jej vzor sa uplatňoval pri výučbe na viacerých európskych vysokých školách (napr. na parížskej polytechnike), navštevovali ju študenti z celej Európy. Nadviazala na tradíciu staršej školy založenej 1735. R. 1763 bola zriadená prvá katedra (chémie, mineralógie a metalurgie; profesor M. J. Jacquin), 1765 druhá katedra (matematiky, mechaniky a hydrauliky; profesor M. Poda). R. 1770 vydala Mária Terézia štatút školy s názvom Banská akadémia a bola vytvorená tretia katedra (náuky o banských dielach; profesor K. T. Delius). Lesníctvo sa pôvodne prednášalo v rámci náuky o banských dielach, 1808 bol zriadený samostatný Lesnícky ústav (profesor H. D. Wilckens), ktorý sa 1846 zlúčil s Banskou akadémiou do Banskej a lesníckej akadémie. Postupne vznikali katedry deskriptívnej geometrie a kreslenia (1839), mineralógie, geognozeológie a paleontológie (1840), ako aj katedra železohutníctva (1872), ktorá pod vedením zakladateľa A. Kerpelya dosiahla vynikajúcu úroveň. Po reorganizácii 1904 existovalo až 20 katedier zabezpečujúcich štúdium baníctva, kovohutníctva, železohutníctva a lesníctva, pričom sa osobitne prednášalo zdravotníctvo (Imrich Tóth, *1844, †1928) a účtovníctvo (Aurel Lang). Banská a lesnícka akadémia významne prispela k rozvoju vedných odborov tvoriacich náplň štúdia, v ktorom sa úzko prepájalo teoretické a praktické vzdelávanie s vedeckovýskumnou činnosťou. Po vzniku podobne zameraných odborných vysokých škôl v rakúskych a českých krajinách (1848) stratila svoj nadregionálny charakter a po zavedení maďarčiny ako vyučovacieho jazyka (1849) začala upadať, 1904 premenovaná na Vysokú školu banskú a lesnícku, 1919 sa presťahovala do Šopronu (Maďarsko). Budovy Banskej a lesníckej akadémie sú národnou kultúrnou pamiatkou.