autokefálna cirkev

Text hesla

autokefálna cirkev — administratívne (organizačne a právne) nezávislá kresťanská cirkev nepodliehajúca žiadnej vonkajšej autorite. Má vlastného voleného najvyššieho predstaviteľa (hlavu; gr. autos = sám, kefalé = hlava, odtiaľ názov), ktorým môže napr. byť patriarcha, katolikos (katholikos), katolikos-patriarcha, arcibiskup alebo metropolita. V súčasnosti sa termín autokefálna cirkev najčastejšie používa v súvislosti s východnými cirkvami, pričom za autokefálne cirkvi sa pokladajú: Asýrska cirkev Východu a Starobylá cirkev Východu, skupina (spoločenstvo) šiestich orientálnych ortodoxných cirkví (Arménska apoštolská cirkev, Koptská ortodoxná cirkev, Etiópska ortodoxná cirkev, Eritrejská ortodoxná cirkev, Sýrska ortodoxná cirkev, Malankarská ortodoxná sýrska cirkev) a spoločenstvo 14 (resp. 15) národných alebo regionálnych pravoslávnych cirkví (albánska, alexandrijská, antiochijská, bulharská, cyperská, spoločná česká a slovenská, grécka, gruzínska, jeruzalemská, konštantínopolská, poľská, rumunská, ruská, srbská, ako aj americká, ktorej autokefálny status však uznávajú len niektoré pravoslávne cirkvi). Okrem nich sa za autokefálne považujú aj niektoré ďalšie pravoslávne cirkvi stojace mimo tohto spoločenstva (napr. Macedónska pravoslávna cirkev).

Vznik autokefálnych cirkví pôvodne súvisel s rozhodnutím 1. nicejského koncilu (325), ktorý dal trom biskupským sídlam (neskôr nazývané patriarcháty) osobitnú právnu a učiteľskú právomoc nad ostatnými kresťanskými spoločenstvami v danej oblasti, a to Alexandrii nad Egyptom a priľahlými oblasťami, Rímu nad Západom a Antiochii nad Sýriou a priľahlými oblasťami, ako aj s rozhodnutím chalcedónskeho koncilu (451), ktorý k nim priradil Konštantínopol a Jeruzalem. V dôsledku vieroučných sporov sa po efezskom koncile (431) osamostatnila Cirkev Východu (dnes sú jej pokračovaním Asýrska cirkev Východu a Starobylá cirkev Východu) a po chalcedónskom koncile (451) aj prvé orientálne ortodoxné cirkvi. Na základe národného alebo regionálneho princípu sa pri zachovaní rovnakej vierouky postupne z niektorých existujúcich autokefálnych cirkví vyčlenili ďalšie autokefálne pravoslávne, ako aj orientálne ortodoxné cirkvi.

Text hesla

autokefálna cirkev — administratívne (organizačne a právne) nezávislá kresťanská cirkev nepodliehajúca žiadnej vonkajšej autorite. Má vlastného voleného najvyššieho predstaviteľa (hlavu; gr. autos = sám, kefalé = hlava, odtiaľ názov), ktorým môže napr. byť patriarcha, katolikos (katholikos), katolikos-patriarcha, arcibiskup alebo metropolita. V súčasnosti sa termín autokefálna cirkev najčastejšie používa v súvislosti s východnými cirkvami, pričom za autokefálne cirkvi sa pokladajú: Asýrska cirkev Východu a Starobylá cirkev Východu, skupina (spoločenstvo) šiestich orientálnych ortodoxných cirkví (Arménska apoštolská cirkev, Koptská ortodoxná cirkev, Etiópska ortodoxná cirkev, Eritrejská ortodoxná cirkev, Sýrska ortodoxná cirkev, Malankarská ortodoxná sýrska cirkev) a spoločenstvo 14 (resp. 15) národných alebo regionálnych pravoslávnych cirkví (albánska, alexandrijská, antiochijská, bulharská, cyperská, spoločná česká a slovenská, grécka, gruzínska, jeruzalemská, konštantínopolská, poľská, rumunská, ruská, srbská, ako aj americká, ktorej autokefálny status však uznávajú len niektoré pravoslávne cirkvi). Okrem nich sa za autokefálne považujú aj niektoré ďalšie pravoslávne cirkvi stojace mimo tohto spoločenstva (napr. Macedónska pravoslávna cirkev).

Vznik autokefálnych cirkví pôvodne súvisel s rozhodnutím 1. nicejského koncilu (325), ktorý dal trom biskupským sídlam (neskôr nazývané patriarcháty) osobitnú právnu a učiteľskú právomoc nad ostatnými kresťanskými spoločenstvami v danej oblasti, a to Alexandrii nad Egyptom a priľahlými oblasťami, Rímu nad Západom a Antiochii nad Sýriou a priľahlými oblasťami, ako aj s rozhodnutím chalcedónskeho koncilu (451), ktorý k nim priradil Konštantínopol a Jeruzalem. V dôsledku vieroučných sporov sa po efezskom koncile (431) osamostatnila Cirkev Východu (dnes sú jej pokračovaním Asýrska cirkev Východu a Starobylá cirkev Východu) a po chalcedónskom koncile (451) aj prvé orientálne ortodoxné cirkvi. Na základe národného alebo regionálneho princípu sa pri zachovaní rovnakej vierouky postupne z niektorých existujúcich autokefálnych cirkví vyčlenili ďalšie autokefálne pravoslávne, ako aj orientálne ortodoxné cirkvi.

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 28. mája 2018.

citácia

Autokefálna cirkev [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-14]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/autokefalna-cirkev