asteroid

Popis ilustrácie

Asteroidy v slnečnej sústave

Text hesla

asteroid [gr.], malá planéta, planétka, planetoid — menšie neaktívne teleso podobné planéte, obiehajúce okolo Slnka. Asteroidy sa vyskytujú vo veľkom množstve najmä v oblasti medzi Marsom a Jupiterom. Vzdialenosť medzi Marsom a Jupiterom je taká veľká, že existenciu telesa v tejto oblasti predpokladal už J. Kepler. R. 1772 nemecký astronóm Johann Daniel Titius (*1729, †1796) upozornil na zákonitosť v rozložení veľkých polosí dráh planét (→ Titiusov-Bodeho zákon) a predpovedal ďalšiu planétu vo vzdialenosti 2,8 AU od Slnka. Neskôr sa ukázalo, že takýchto telies sú tisíce.

Prvý asteroid objavil 1801 taliansky astronóm Giuseppe Piazzi (*1746, †1826) a nazval ho Ceres (2006 bola ustanovená nová trieda objektov, tzv. trpasličích planét, kam sa zaraďuje aj Ceres). Na rozdiel od planét nebol pozorovaný žiadny kotúčik, preto nové teleso dostalo názov asteroid (t. j. podobný hviezde), po zistení jeho malých rozmerov pribudli i názvy planétka, malá planéta, planetoid. R. 1802 bol objavený asteroid Pallas, 1804 Juno a 1807 Vesta. Po uplatnení fotografickej metódy 1892 počet známych asteroidov rýchlo vzrástol, na ich objavovanie boli vyvinuté špeciálne metódy (Wolfova metóda, Metcalfova metóda). Do konca 19. stor. bolo známych 452 asteroidov, koncom marca 2017 viac ako 488-tis. očíslovaných a viac ako 241-tis. objavených, ale ešte neočíslovaných asteroidov (očíslujú sa po napozorovaní dostatočného počtu údajov na určenie presnej dráhy).

Každý asteroid dostáva predbežné označenie, ktoré sa skladá z roku objavu a z dvoch písmen charakterizujúcich polmesiac objavu (rok je rozdelený na 24 polmesiacov) a poradie v danom polmesiaci (napr. prvý asteroid objavený v 1. pol. februára 1986 má označenie 1986 CA). Po určení presnej dráhy sa asteroidom priraďujú okrem poradového čísla aj mená (spočiatku sa používali ženské mená, neskôr aj mená podľa priezvisk významných osobností, postáv z umeleckých diel a geografických názvov); do konca 2016 malo 66 asteroidov meno vzťahujúce sa k Slovensku.

Až 97 % asteroidov je sústredených v oblasti medzi Marsom a Jupiterom, kde tvoria hlavný pás so šírkou až 2 AU (odhaduje sa, že v hlavnom páse je 1,1 mil. – 1,9 mil. asteroidov väčších ako 1 km a niekoľkonásobné množstvo menších). Asteroidy sa tam nevyskytujú vo všetkých heliocentrických vzdialenostiach rovnomerne; niektoré komenzurability s obežnou dobou Jupitera sú prázdne, v iných sú pozorované skupiny asteroidov. Asteroidy obiehajú okolo Slnka rovnakým smerom ako všetky veľké planéty, sklon rovín ich dráh k rovine ekliptiky je malý. Rodiny asteroidov sú tvorené asteroidmi s podobnými dráhami a fyzikálnymi vlastnosťami. Známe sú 2 významné skupiny asteroidov, ktoré sa nenachádzajú v hlavnom páse: asteroidy na dráhach približujúcich sa k Zemi (→ NEA) a asteroidy v libračných centrách sústavy Slnko – Jupiter (→ Trójania). Existujú aj asteroidy na prechodných dráhach, ktoré nepatria do žiadnej z uvedených skupín, napr. Pholus alebo 1996 objavený asteroid 1996 PW, ktorý má vzdialenosť afélia až 2 537 AU.

Asteroidy sú z kozmického hľadiska malé telesá. Po preradení Ceresu medzi trpasličie planéty je najväčším asteroidom Vesta s priemerom 525 km (25 asteroidov má priemer nad 200 km, 140 asteroidov nad 120 km). Najmenší pozorovaný asteroid, 2015 TC25, má priemer len 2 m (pri týchto rozmeroch asteroidy prechádzajú plynulo do meteoroidov). Asteroidy s výnimkou desiatky najväčších telies nie sú sféricky symetrické, ale veľmi nepravidelne tvarované. Gravitačná sila na ich povrchu nie je dostatočne veľká na vytvorenie guľového tvaru. Najnepravidelnejší tvar má asteroid Geographos s pomerom osí 1 : 6. Asteroid s najväčšou hmotnosťou, Vesta, má hmotnosť približne 2,6 · 1020 kg. Hmotnosť všetkých asteroidov je menšia ako tridsatina hmotnosti Mesiaca. Hustota asteroidov sa pohybuje v širokom rozsahu hodnôt, najviac ich je v intervale 1 200 – 3 700 kg/m3, čo je v priemere menej ako polovica hustoty Zeme. Iba jeden z asteroidov, Vesta, leží na hranici viditeľnosti voľným okom, ostatné vidno len ďalekohľadom.

Prevažná časť asteroidov má rotačnú periódu 8 – 11 h (známych je viac ako 5 500 rotačných periód). Rozptyl hodnôt je však pomerne veľký, najdlhšie rotačné časy sa pohybujú mierne nad 1 000 hodín. Zloženie asteroidov je dosť rozdielne. Podľa typu nameraného infračerveného spektra a hodnoty albeda sa rozlišujú 4 základné typy asteroidov: C, D, S, M. Typ C (75 % asteroidov) má veľmi nízke albedo; jeho zloženie je podobné uhlíkovým meteorickým chondritom. Asteroidy typu D (5 %) sú tiež veľmi tmavé. Podobajú sa objektom vo vonkajších oblastiach slnečnej sústavy, napr. nízkoaktívnym kométam. Typ S (15 % asteroidov) má vysoké albedo, jeho zloženie môže byť podobné železno-kamenným meteoritom. Asteroidy typu M (4 %) majú albedo približne 0,10 a zloženie podobné železným meteoritom. Najprimitívnejšie, najmenej metamorfované typy C a D sa vyskytujú vo väčších vzdialenostiach od Slnka.

Na rozdiel od minulosti sa asteroidy nepovažujú za zvyšky rozpadnutej planéty. Pravdepodobne sú to zvyšky pôvodného materiálu, z ktorého sa tvorili planéty. V oblasti silného rušivého pôsobenia Jupitera sa nemohli pospájať a vytvoriť väčšie teleso. V oblasti mimo tejto majoritnej skupiny sa k asteroidom zaraďujú aj pravdepodobne vyhasnuté alebo oddychujúce kometárne jadrá.

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 21. apríla 2017.

Asteroid [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2025-02-07 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/asteroid