Aristotelova sústava

Aristotelova sústava — geocentrická predstava usporiadania planetárnej sústavy vypracovaná Aristotelom, ktorý odvodil guľový tvar Zeme z pozorovania tieňa Zeme počas zatmenia Mesiaca a z toho usudzoval aj tvar ďalších nebeských telies. Kombináciou všetkých dovtedy známych astronomických poznatkov a vlastných filozofických záverov dospel k vytvoreniu geocentrického systému, podľa ktorého stredom celého vesmíru je nehybná Zem. Okolo nej po kruhových dráhach umiestnených na pevných koncentrických (sústredných) sférach obiehajú všetky vtedy známe nebeské telesá v poradí Mesiac, Slnko, Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn. Nehybné hviezdy umiestnil na poslednú sféru. Kométy považoval rovnako ako jeho predchodcovia za dočasné javy v atmosfére Zeme, Mliečnu cestu za výpary éteru spôsobené rýchlym pohybom hviezd okolo Zeme. Nemenná štruktúra kozmu sa podľa neho skladá zo sublunárnej (nečistej) a supralunárnej (čistej) oblasti. V sublunárnej oblasti (od Zeme po sféru Mesiaca), ktorá je zložená zo štyroch živlov (oheň, voda, vzduch, zem), jestvuje vznik aj zánik. Supralunárne sféry (za sférou Mesiaca, je ich 56) sú zložené z piateho živlu – éteru. Aristotelove názory na vesmír (po doplnení K. Ptolemaiom) dominovali vo vede takmer dve tisícročia a zabránili rozšíreniu mnohých správnych predstáv.