Ariadna

Ariadna, gr. Ariadné — v gréckej mytológii dcéra krétskeho kráľa Minóa (gr. Minós) a jeho manželky Pasifay, staršia sestra Faidry. Pomohla aténskemu hrdinovi Théseovi v boji proti oblude Minotaurovi (gr. Minótauros), ktorý žil v podzemnom labyrinte na Kréte. Dala mu klbko nití, ktoré Théseus upevnil na začiatok labyrintu, a keď Minotaura zabil, vrátil sa po niti späť (Ariadnina niť – symbol riešenia zamotanej situácie). Ariadna s Théseom odišla, aby sa stala jeho ženou. Podľa jednej z verzií sa jej však na ostrove Naxos zjavil boh Dionýzos a prikázal jej, aby tam zostala, pretože si ju chce vziať za manželku. Thésea rozlúčenie s Ariadnou rozrušilo natoľko, že pri návrate do vlasti zabudol na lodi vymeniť čierne plachty za biele a nechtiac zapríčinil smrť svojho otca Aigea. Ariadna sa stala Dionýzovou manželkou, no utrápila sa na smrť (existuje viacero verzií ukončenia jej života). Po smrti ju bohovia vyniesli do neba a urobili z nej súhvezdie.

Báj o jej tragickom osude bola častým motívom antického umenia, zobrazujú ju početné nástenné maľby (napr. v Casa di Frontone, Casa del Poeta tragico a Casa del citarista v Pompejach), vázové maľby (vázová maľba na lekyte z Tarentu) a náhrobky. Najznámejším antickým sochárskym dielom je Spiaca Ariadna (rímska kópia gréckeho diela z 3. – 2. stor. pred n. l. vo Vatikánskych múzeách; ďalšie kópie v Louvri). Zvyčajne bola stvárňovaná s korunou z hviezd, ktorú jej dal Dionýzos, časté sú aj témy vzťahu Ariadny a Dionýza (Bakcha): Ariadna na Naxe, stretnutie, svadba, triumfálny sprievod. Korunovanie hviezdnou korunou je aj témou v poantickom umení (Cima da Conegliano, Tintoretto), výjavy z báje o Ariadne zachytili aj A. Carracci, N. Poussin, V. Nowak a G. Kolbe. Osud Ariadny bol viackrát zhudobnený, stal sa námetom operných diel: Ariadna od C. Monteverdiho (L’Arianna, 1608, zachovalo sa iba slávne Lamento prepracované na 5-hlasný madrigal), od J. S. Kussera (Ariadne, 1692) a od B. Martinů (1961), Ariadna a Théseus od N. A. Porporu (Arianna e Teseo, 1714), Ariadna na Kréte od G. F. Händla (Ariadne in Crete, 1733), Ariadna na Naxe od J. A. Bendu (Ariadne auf Naxos, 1775) a od R. Straussa (1912).