archaický geotektonický cyklus

archaický geotektonický cyklus, archaická orogenéza, archaické vrásnenie — skupina najstarších geotektonických cyklov z obdobia pred 4 600 – 2 500, resp. 2 600 mil. rokov. K archaickému geotektonickému cyklu patria staroarchaický (4 600 – 3 800 mil. rokov, nazývaný aj spodnoarchaický), strednoarchaický (3 800 – 3 100, resp. 2 900 mil. rokov) a mladoarchaický (skončil sa pred 2 500 – 2 600 mil. rokov, nazývaný aj vrchnoarchaický).

Produkty archaického geotektonického cyklu sú doteraz málo známe. Najstaršie cykly, počas ktorých sa vytvárala prvotná zemská kôra, boli pravdepodobne späté s mohutnou magmatickou (podpovrchovou i povrchovou) činnosťou na obrovských plochách. V období pred 4 200 – 3 800 mil. rokov sa predpokladá mohutný dopad meteoritickej hmoty na Zem, čo znamenalo obohatenie prvotnej kôry o litofilné prvky (skupina prvkov tvoriacich horninotvorné minerály). Začiatkom stredného archaika (prahôr) už existovali staré kratóny so sodnými granitoidmi a prvotnými zelenokameňmi, ktoré sa stali prvými jadrami kontinentov. Vznik zelenokameňových pásem bol spojený s procesmi sedimentácie v plytkých depresiách. Počas stredného archaika vznikali najstaršie dodnes zachované horniny. Vo vrchnom archaiku pokračujúca diferenciácia ostrejšie oddelila elevačné (miesta výstupov granitoidných masívov bohatších na draslík) a depresné (pásma mladšich zelenokameňov) štruktúry, vznikli najvýznamnejšie ložiská zlata na svete (Witwatersrand, Južná Afrika) a začala sa významná fáza tvorby niklových a medených rúd. Koniec vrchného archaika poznamenali hojné prieniky žulových hornín a významné fázy vrásnenia (vohiborská, kenoranská).