arabská filozofia

arabská filozofia — súbor stredovekých filozofických a vedeckých náuk, ktorých autori boli prívržencami islamu. Arabská filozofia čerpala z činnosti predstaviteľov arabskej racionálnej teológie (→ kalám), ktorá zahŕňala otázky božských atribútov, slobodnej vôle, ako aj antidogmatických koncepcií. Od 9. stor. n. l. preberala antické filozofické a prírodovedné poznatky. Najviac podnetov čerpala z aristotelizmu ovplyvneného novoplatonizmom, ktoré sa stali základom východného peripatetizmu, hlavného smeru arabskej filozofie; najvýznamnejší predstavitelia al-Kindí, al-Fárábí a Ibn Síná (Avicenna). Ďalšie filozofické smery arabskej filozofie, napr. súfizmus a tajná organizácia Bratia čistoty, sa postavili proti ortodoxnému islamu. Dôraz kládli na mystickú skúsenosť. Vychádzali z koncepcií gnosticizmu, novoplatonizmu a východných duchovných smerov. Základ ich náuky tvorila viera v konečné splynutie božstva s človekom, ktorý mal byť zbavený materiálnych pút. Hlavným predstaviteľom tohto smeru arabskej filozofie bol al-Ghazáli, ktorý podrobil kritike racionalistické prvky východných peripatetikov. Za vyvrcholenie stredovekej arabskej filozofie sa vo všeobecnosti považuje tvorba Ibn Rušda (Averroes), zakladateľa naturalistického panteizmu.