apostrofa

apostrofa [gr. > lat.] —

1. jaz. rečnícke zvolanie a oslovenie neprítomnej osoby alebo veci vyjadrujúce emocionálny vzťah rečníka k adresátovi prejavu alebo k personifikovanému predmetu reči. Apostrofa ako rečnícka figúra bola známa už v antike. Označovalo sa ňou obrátenie sa rečníka od zboru sudcov k odporcovi. V súčasnosti sa často vyskytuje v slávnostných prejavoch, v ktorých rečník v priebehu reči cituje alebo oslovuje. Často sa realizuje zvolacou vetou;

2. lit. štylistická (rečnícka) figúra: oslovenie neprítomnej, zväčša fiktívnej osoby alebo neživého predmetu, ktorý sa tým zároveň personifikuje. Apostrofa je príznačná pre slovenskú ľudovú pieseň:

Dievča, dievča, lastovička,

rád ťa vidím od malička...

a pre poéziu básnikov slov. romantizmu:

Hej, chlapci slovenskí, nič sa mi nebojme!

Len my v našich Tatrách jak tie Tatry stojme!

(J. Kráľ: Duma bratislavská)

Pomerne často sa apostrofy vyskytujú aj v poézii P. O. Hviezdoslava, S. H. Vajanského, M. Rázusa:

Ó, mládež naša, tys’ držiteľkou rána...

(P. O. Hviezdoslav: Mládeži)

Apostrofu používal aj M. Rúfus:

Poézia, aké je nepatrné

to, čím si viacej ako púhe nič!