antropogenéza

Text hesla

antropogenéza [gr.], antroposociogenéza — fylogenetický vývoj človeka zahŕňajúci jeho biologický, psychický a spoločenský vývoj od zvieracieho predchodcu až po človeka dnešného typu (Homo sapiens sapiens). Vývoj človeka ako biosociálnej bytosti prebiehal spočiatku ako prírodný proces podľa zákonitostí biologickej evolúcie, neskôr prevládli a dnešného človeka dotvorili kultúrne a sociálne vzťahy. Antropogenéza sa v princípe skladá z dvoch základných procesov: hominizácie a sapientácie. V rámci radu primátov sa začiatky antropogenézy trvajúcej niekoľko miliónov rokov hľadajú v skupine dryopitov (najmä rody Kenyapithecus a Afropithecus). Výsledky konfrontácie paleontologických a neoontologických disciplín (napr. výskum DNA, mitochondriálnej DNA, proteínov, krvných skupín a chromozómov) potvrdili blízku fylogenetickú príbuznosť človeka a ľudoopov.

Pred 12 – 15 mil. rokov sa od dryopitov oddelila vetva ramapitov, z ktorých prežil do súčasnosti iba ázijský orangutan (Pongo pygmaeus). Zvyšok dryopitov sa vyvíjal ako spoločný predok afrických ľudoopov a hominidov. Približne pred 7 – 8 mil. rokov sa línia spoločného predka rozdelila na 3 samostatné vetvy (poddruhy), z ktorých neskôr vznikli samostatné druhy a rody: gorila (Gorilla), šimpanz (Pan) a prvý hominid (Sahelanthropus). Bezprostredným predchodcom afrických ľudoopov by mohol byť druh Nyanzapithecus alesi z Kene, datovaný na 13 mil. rokov, nie je však vylúčené, že ich predkami môžu byť aj európski predstavitelia rodov Griphopithecus, Austriacopithecus, Rudapithecus a Ouranopithecus, ktorí žili pred 14 – 17 mil. rokov a vrátili sa do Afriky. Zuby a čeľuste z nálezov v Ngorore a v Samburu Hills v Keni sú staré približne 9 mil. rokov a môžu predstavovať predka ardipiteka. Na základe nálezov skamenelín australopitov ako prvých hominidov a súčasného geografického rozšírenia afrických ľudoopov sa predpokladá, že predok hominidov sa vyvinul v monzúnovej zóne Indického oceána (vých. Afrika – savana s akáciami), predok gorily žil vo vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (stredozáp. Afrika – hustý prales), predok šimpanza sa vyskytoval v menej vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (záp. Afrika – riedky prales).

Príčinu vzniku hominidov (→ Hominidae) najlepšie vysvetľuje ekologicko-kompetitívna hypotéza: spúšťacím mechanizmom bola globálna alebo kontinentálna zmena podnebia s nástupom chladnejšieho a suchšieho podnebia koncom miocénu. K ochladeniu prispela tzv. messinská udalosť – vyschýnanie stredomorskej časti mora Téthys približne pred 6,5 mil. rokov; nahromadená soľ a vznik púšťových podmienok spôsobili zväčšenie sezónnych klimatických výkyvov v subsaharskej časti Afriky, lesy zredli a rozšírila sa savana. Zmenšovaním rozlohy lesov stúpalo súperenie sympatrických druhov hominoidovcov až po ich diferenciáciu na dve ekologicky odlišné skupiny: ľudoopov obývajúcich lesy a ich okraje a hominidov prenikajúcich čoraz hlbšie do savany, na ktorú sa celkom adaptovali. Univerzálny hominoidný chrup sa adaptoval na savanový typ potravy (semená, zrná, orechy, oriešky, podzemky rastlín, ako aj svalové vlákna živočíchov), zubná sklovina zhrubla, črenové zuby sa začali podobať stoličkám (molarizácia), zmohutneli čeľuste a zadná časť chrupu. Anatomickými a funkčnými zmenami panvy a dolných končatín sa zdokonaľovala dvojnohá chôdza (bipédia), uvoľnením rúk sa zdokonaľovalo dovtedy iba príležitostné používanie prírodných predmetov ako nástrojov, čo postupne viedlo k ich pravidelnej výrobe a k vzniku človeka. Základný smer antropogenézy v rámci hominidov: Sahelanthropus tchadensisOrrorin tugenensisArdipithecus ramidusAustralopithecus anamensisAustralopithecus afarensisKenyanthropus platyopsAustralopithecus garhiAustralopithecus africanusAustralopithecus sedibaHomo rudolfensisHomo ergasterHomo antecessor Homo heidelbergensis Homo sapiens.

Text hesla

antropogenéza [gr.], antroposociogenéza — fylogenetický vývoj človeka zahŕňajúci jeho biologický, psychický a spoločenský vývoj od zvieracieho predchodcu až po človeka dnešného typu (Homo sapiens sapiens). Vývoj človeka ako biosociálnej bytosti prebiehal spočiatku ako prírodný proces podľa zákonitostí biologickej evolúcie, neskôr prevládli a dnešného človeka dotvorili kultúrne a sociálne vzťahy. Antropogenéza sa v princípe skladá z dvoch základných procesov: hominizácie a sapientácie. V rámci radu primátov sa začiatky antropogenézy trvajúcej niekoľko miliónov rokov hľadajú v skupine dryopitov (najmä rody Kenyapithecus a Afropithecus). Výsledky konfrontácie paleontologických a neoontologických disciplín (napr. výskum DNA, mitochondriálnej DNA, proteínov, krvných skupín a chromozómov) potvrdili blízku fylogenetickú príbuznosť človeka a ľudoopov.

Pred 12 – 15 mil. rokov sa od dryopitov oddelila vetva ramapitov, z ktorých prežil do súčasnosti iba ázijský orangutan (Pongo pygmaeus). Zvyšok dryopitov sa vyvíjal ako spoločný predok afrických ľudoopov a hominidov. Približne pred 7 – 8 mil. rokov sa línia spoločného predka rozdelila na 3 samostatné vetvy (poddruhy), z ktorých neskôr vznikli samostatné druhy a rody: gorila (Gorilla), šimpanz (Pan) a prvý hominid (Sahelanthropus). Bezprostredným predchodcom afrických ľudoopov by mohol byť druh Nyanzapithecus alesi z Kene, datovaný na 13 mil. rokov, nie je však vylúčené, že ich predkami môžu byť aj európski predstavitelia rodov Griphopithecus, Austriacopithecus, Rudapithecus a Ouranopithecus, ktorí žili pred 14 – 17 mil. rokov a vrátili sa do Afriky. Zuby a čeľuste z nálezov v Ngorore a v Samburu Hills v Keni sú staré približne 9 mil. rokov a môžu predstavovať predka ardipiteka. Na základe nálezov skamenelín australopitov ako prvých hominidov a súčasného geografického rozšírenia afrických ľudoopov sa predpokladá, že predok hominidov sa vyvinul v monzúnovej zóne Indického oceána (vých. Afrika – savana s akáciami), predok gorily žil vo vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (stredozáp. Afrika – hustý prales), predok šimpanza sa vyskytoval v menej vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (záp. Afrika – riedky prales).

Príčinu vzniku hominidov (→ Hominidae) najlepšie vysvetľuje ekologicko-kompetitívna hypotéza: spúšťacím mechanizmom bola globálna alebo kontinentálna zmena podnebia s nástupom chladnejšieho a suchšieho podnebia koncom miocénu. K ochladeniu prispela tzv. messinská udalosť – vyschýnanie stredomorskej časti mora Téthys približne pred 6,5 mil. rokov; nahromadená soľ a vznik púšťových podmienok spôsobili zväčšenie sezónnych klimatických výkyvov v subsaharskej časti Afriky, lesy zredli a rozšírila sa savana. Zmenšovaním rozlohy lesov stúpalo súperenie sympatrických druhov hominoidovcov až po ich diferenciáciu na dve ekologicky odlišné skupiny: ľudoopov obývajúcich lesy a ich okraje a hominidov prenikajúcich čoraz hlbšie do savany, na ktorú sa celkom adaptovali. Univerzálny hominoidný chrup sa adaptoval na savanový typ potravy (semená, zrná, orechy, oriešky, podzemky rastlín, ako aj svalové vlákna živočíchov), zubná sklovina zhrubla, črenové zuby sa začali podobať stoličkám (molarizácia), zmohutneli čeľuste a zadná časť chrupu. Anatomickými a funkčnými zmenami panvy a dolných končatín sa zdokonaľovala dvojnohá chôdza (bipédia), uvoľnením rúk sa zdokonaľovalo dovtedy iba príležitostné používanie prírodných predmetov ako nástrojov, čo postupne viedlo k ich pravidelnej výrobe a k vzniku človeka. Základný smer antropogenézy v rámci hominidov: Sahelanthropus tchadensisOrrorin tugenensisArdipithecus ramidusAustralopithecus anamensisAustralopithecus afarensisKenyanthropus platyopsAustralopithecus garhiAustralopithecus africanusAustralopithecus sedibaHomo rudolfensisHomo ergasterHomo antecessor Homo heidelbergensis Homo sapiens.

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 5. februára 2018.

citácia

Antropogenéza [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-22]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/antropogeneza