amidizmus

Text hesla

amidizmus [čín. > jap. + gr. > lat.] — smer v čínskom a japonskom buddhizme zameraný na uctievanie buddhu Amitábhu (čín. E-mi-tchuo-fo, Emituofo; v japonskom buddhizme buddha Amida, jap. Amida-bucu). Východiskom učenia je sanskritský spis Dielo o raji (Sukhávatí-vjúhah), ktorý opisuje Amitábhov život a jeho 48 sľubov, že uspokojí všetky možné potreby ľudstva. Pôvodné názory mahájánového buddhizmu (→ mahájána) sa okolo 130 n. l. misijnou cestou dostali do Číny, kde sa rýchlo udomácnili. Svojou metafyzikou i filozofickými a etickými názormi v mnohom konvenovali čínskemu taoizmu, preto sa jeho vyznávači v Číne čoskoro pokúšali o ich syntézu. Mahájánový buddhizmus tu pod vplyvom špecifických čínskych svetonázorových predstáv prekonal zásadné nábožensko-filozofické premeny a vo 4. stor. sa vďaka učeniu mnícha Chuej-jüana (Huiyuan, *334, †416) pretransformoval v Číne na amidizmus (kult buddhu Amitábhu). R. 402 vznikla prvá špecifická čínska odnož buddhizmu, sekta Čistej krajiny (Ťing-tchu). V čínskych duchovných podmienkach dostal Amitábha zároveň aj ženskú podobu – bol stotožňovaný s bohyňou milosrdenstva Kuan-jin. Napokon v 7. stor. došlo v Číne k definitívnemu prerodu indického mahájánového buddhizmu na novú, špecifickú čínsku podobu – čchan-buddhizmus, ktorý sa tam spolu s amidizmom udržal aj po prenasledovaní buddhizmu (845).

Do Japonska preniklo uctievanie Amitábhu (Amidu) v 10. stor. V 12. stor. uviedol mních Hónen sektu Čistej krajiny (džódo-šú), pre ktorú má veľký význam učenie o pekle a raji. Svojim prívržencom sľubuje spásu prostredníctvom tzv. nenbucu, t. j. opakovania vety Namu Amida-bucu (Sláva Amidovi-buddhovi, zo sanskritského Namó Amitábha-buddhája). Hónenovo učenie rozvinul jeho žiak Šinran o myšlienku úplnej odovzdanosti sa do Amidovej spásnej moci, ktorá pojme dobrých i hriešnych. Z tejto vetvy vznikla samostatná pravá sekta Čistej krajiny (džódo-šinšú) populárna najmä medzi roľníkmi, neskôr nazývaná sekta Jediného smerovania (ikkó-šú). V priebehu ďalšieho vývoja vznikla v 13. stor. sekta Nepretržitosti (dži-šú), ktorú založil mních Ippen; mala vplyv najmä na chudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Amidizmus vo veľkej miere ovplyvnil japonské výtvarné umenie i architektúru. Predstava Západného raja inšpirovala v Japonsku vznik niekoľkých parkových šľachtických sídel, predovšetkým fudžiwarovského letného paláca Bjódóin v Udži, (neskorší Kláštor rovnosti,11. stor.) s dodnes zachovanou Amidovou svätyňou (Pavilón Fénixov s 3 m vysokou Amidovou sochou na lotosovom tróne od majstra Džóčóa) a paláca šóguna Ašikagu Jošimicua v Sev. vrchoch pri Kjóte (14. stor.) so slávnym Zlatým pavilónom.

Text hesla

amidizmus [čín. > jap. + gr. > lat.] — smer v čínskom a japonskom buddhizme zameraný na uctievanie buddhu Amitábhu (čín. E-mi-tchuo-fo, Emituofo; v japonskom buddhizme buddha Amida, jap. Amida-bucu). Východiskom učenia je sanskritský spis Dielo o raji (Sukhávatí-vjúhah), ktorý opisuje Amitábhov život a jeho 48 sľubov, že uspokojí všetky možné potreby ľudstva. Pôvodné názory mahájánového buddhizmu (→ mahájána) sa okolo 130 n. l. misijnou cestou dostali do Číny, kde sa rýchlo udomácnili. Svojou metafyzikou i filozofickými a etickými názormi v mnohom konvenovali čínskemu taoizmu, preto sa jeho vyznávači v Číne čoskoro pokúšali o ich syntézu. Mahájánový buddhizmus tu pod vplyvom špecifických čínskych svetonázorových predstáv prekonal zásadné nábožensko-filozofické premeny a vo 4. stor. sa vďaka učeniu mnícha Chuej-jüana (Huiyuan, *334, †416) pretransformoval v Číne na amidizmus (kult buddhu Amitábhu). R. 402 vznikla prvá špecifická čínska odnož buddhizmu, sekta Čistej krajiny (Ťing-tchu). V čínskych duchovných podmienkach dostal Amitábha zároveň aj ženskú podobu – bol stotožňovaný s bohyňou milosrdenstva Kuan-jin. Napokon v 7. stor. došlo v Číne k definitívnemu prerodu indického mahájánového buddhizmu na novú, špecifickú čínsku podobu – čchan-buddhizmus, ktorý sa tam spolu s amidizmom udržal aj po prenasledovaní buddhizmu (845).

Do Japonska preniklo uctievanie Amitábhu (Amidu) v 10. stor. V 12. stor. uviedol mních Hónen sektu Čistej krajiny (džódo-šú), pre ktorú má veľký význam učenie o pekle a raji. Svojim prívržencom sľubuje spásu prostredníctvom tzv. nenbucu, t. j. opakovania vety Namu Amida-bucu (Sláva Amidovi-buddhovi, zo sanskritského Namó Amitábha-buddhája). Hónenovo učenie rozvinul jeho žiak Šinran o myšlienku úplnej odovzdanosti sa do Amidovej spásnej moci, ktorá pojme dobrých i hriešnych. Z tejto vetvy vznikla samostatná pravá sekta Čistej krajiny (džódo-šinšú) populárna najmä medzi roľníkmi, neskôr nazývaná sekta Jediného smerovania (ikkó-šú). V priebehu ďalšieho vývoja vznikla v 13. stor. sekta Nepretržitosti (dži-šú), ktorú založil mních Ippen; mala vplyv najmä na chudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Amidizmus vo veľkej miere ovplyvnil japonské výtvarné umenie i architektúru. Predstava Západného raja inšpirovala v Japonsku vznik niekoľkých parkových šľachtických sídel, predovšetkým fudžiwarovského letného paláca Bjódóin v Udži, (neskorší Kláštor rovnosti,11. stor.) s dodnes zachovanou Amidovou svätyňou (Pavilón Fénixov s 3 m vysokou Amidovou sochou na lotosovom tróne od majstra Džóčóa) a paláca šóguna Ašikagu Jošimicua v Sev. vrchoch pri Kjóte (14. stor.) so slávnym Zlatým pavilónom.

Zverejnené v auguste 1999.

citácia

Amidizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-02-26]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/amidizmus