americká deskriptívna lingvistika

americká deskriptívna lingvistika, americký štrukturalizmus — jeden zo smerov štrukturalizmu, ktorého vznik podmienila potreba opísať indiánske jazyky. Jej tvorcom bol L. Bloomfield (jeho predchodcom F. Boas), ktorý svoju lingvistickú koncepciu vybudoval na filozofickej báze behaviorizmu a najúplnejšie vyložil v knihe Jazyk (Language, 1933). L. Bloomfield a jeho stúpenci (o. i. Z. S. Harris) opisovali formálne prvky jazykovej štruktúry a nevšímali si významovú stránku. Jazyk definovali ako celkom mechanickú činnosť determinovanú príslušnou situáciou, ako sústavu koordinovaných a diferencovaných signálov. Základným pojmom je distribúcia (proces rečovej komunikácie zredukovali na pojem stimul – reakciu), ktorý preniesli z fonológie aj do morfológie a syntaxe. Cieľom deskriptívnej jazykovedy (lingvistiky) je preskúmať distribúciu jednotlivých príznakov. Hoci sa americká deskriptívna lingvistika ukázala ako jednostranná, prispela k spresneniu a formalizácii jazykovedného opisu. L. Bloomfield neskôr svoju filozofickú pozíciu, najmä pod vplyvom logického pozitivizmu, zmenil.

Jeho nasledovníci sa od 40. rokov 20. storočia rozdelili na mentalistov (Charles Carpenter Fries, *1887, †1967; K. L. Pike, Henry Allan Gleason, *1917, †2007), ktorí čiastočne pracovali aj s kategóriou významu, a na mechanistov (Z. S. Harris, George Leonard Trager, *1906, †1992; Bernard Bloch, *1907, †1965) predstavujúcich školu čistého formalizmu, striktného formálneho opisu jazyka. Vplyv pražského štrukturalizmu sa tu prejavil neskôr prostredníctvom A. Martineta a R. O. Jakobsona, mnohí predstavitelia americkej deskriptívnej lingvistiky (E. Nida, Ch. Hockett, Dwight Bolinger, *1907, †1992, a i.) sa zblížili najmä s kodanským štrukturalizmom (→ kodanská jazyková škola, → glosematika). Americká deskriptívna lingvistika predstavuje vcelku najrigoróznejší štrukturalistický smer, ktorý si zároveň vyslúžil aj najviac kritiky za nedoceňovanie kategórie významu pri výskume jazyka.