altajské jazyky

altajské jazyky — jazyková rodina s troma jazykovými skupinami: turkickou (starší názov turkotatárska, nejednoznačný názov turecká), mongolskou a mandžusko-tunguzskou. Altajskými jazykmi sa hovorí na severovýchode ázijského kontinentu, v severných a severozápadných provinciách Číny, v Mongolsku, v Strednej Ázii, na južnej Sibíri, v Povolží, v Turecku a sčasti aj na Balkánskom polostrove.

Fonológiu altajských jazykov charakterizuje jednoduchosť. Bohatstvo samohlások vyvažuje nepočetnosť spoluhlások; spoluhláskové skupiny sú zriedkavé. Vo väčšine altajských jazykov sa vyskytujú dlhé samohlásky. Dĺžka je fonologická, silový prízvuk nefonologický. Ďalšou charakteristickou črtou je vokalická harmónia. Všetky altajské jazyky sú aglutinujúce, nemajú členy ani gramatický rod. S číslovkami sa používa singulárny tvar podstatných mien. Slová v altajských jazykoch sa ohýbajú a tvoria pomocou sufixov. Namiesto predložiek sa používajú záložky (postpozície) za slovom, ktoré určujú. Početné príčastia a prechodníky umožňujú vyjadrovať dôležité syntaktické funkcie. Altajskej syntaxi sú cudzie podraďovacie vety so spojkami alebo vzťažnými zámenami (ak sa vyskytujú, ide o cudzí vplyv). Altajské jazyky majú veľa spoločných slov, ktoré sa nedajú vysvetliť ako vzájomné výpožičky (tieto slovné korešpondencie poukazujú na bližšie zväzky medzi turkickými a mongolskými jazykmi).

Altajskými jazykmi hovorí približne 156 mil. ľudí, z toho turkickými jazykmi asi 147 mil., mongolskými asi 9 mil. a mandžusko-tunguzskými asi 70-tis. ľudí.

Hlavné vetvy altajských jazykov