alexandrizmus

alexandrizmus [podľa vlastného mena] — smer v talianskej renesančnej filozofii, ktorý si za východisko zvolil interpretáciu Aristotelových diel vypracovanú Alexandrom z Afrodízie (2. stor. n. l.); ústredným problémom bola otázka nesmrteľnosti duše. Podľa Alexandrovho výkladu Aristotelovho učenia o duši je zložkou ľudskej duše iba pasívny rozum (na rozdiel od aktívneho Božieho rozumu), a teda ľudská duša je smrteľná. Tento výklad ovplyvnil aj niektorých scholastikov (David z Dinantu). V renesancii ho akceptovali a rozpracovali najmä bolonský profesor P. Pomponazzi a jeho nasledovníci nazývaní alexandristi, ktorí zastávali názor, že Aristoteles chápal dušu ako hmotnú, a preto smrteľnú entitu. Proti tejto koncepcii sa postavili averroisti, ktorí tvrdili, že intelekt jednotlivca po smrti splynie s nesmrteľným intelektom.