albigénci

albigénci, fr. albigeois — náboženské hnutie v 12. – 13. stor. v juž. Francúzsku namierené proti cirkvi a duchovnému životu stredovekého mesta. Tvorili ho prevažne remeselníci, ku ktorým sa pridala časť sedliakov, ako aj miestnej šľachty (Raimond VI., gróf z Toulouse). Hlavné stredisko albigéncov bolo v meste Albi (podľa neho i názov hnutia). Korene hnutia siahajú do Arménska (→ pauliciáni), na Balkán do Bulharska, kde vzniklo spoločenstvo nadväzujúce na gnostické dualistické učenie manicheizmu (→ bogomilstvo), do Bosny, Chorvátska a sev. Talianska (→ pataréni). Albigénci viedli skromný, utiahnutý mravný život, sami seba nazývali čistí, gr. katharoi (→ katari). Odmietali učenie o Najsvätejšej Trojici, uctievanie kríža, ikon a relikvií, neuznávali pápežský primát, sviatosti eucharistie a manželstva, popierali umučenie a vzkriesenie Ježiša Krista. Na sneme v Toulouse, ktorý zvolal 1119 pápež Kalixt II., boli albigénci odsúdení a exkomunikovaní. R. 1167 si na synode v Carcassone schválili vierouku a zorganizovali vlastnú cirkev. Po zavraždení pápežského legáta pápež Inocent III. vyhlásil proti nim 1208 križiacke výpravy; vojny proti albigéncom trvali 1209 – 29 (→ Simon IV. z Montfortu). Hnutie bolo definitívne potlačené okolo 1330 inkvizíciou.