agrarizmus
agrarizmus [lat.] — politika orientovaná na zastupovanie záujmov a potrieb poľnohospodárskeho obyvateľstva, najmä na ekonomickú sebareprodukciu, nerozvíjanie miest a priemyslu na úkor uspokojovania potrieb a požiadaviek vidieka, na dohovor medzi sférou obchodných a bankových služieb na jednej strane a poľnohospodárskou výrobou na druhej strane a na vládnu akceptáciu rozvoja poľnohospodárstva bez ohľadu na zastúpenie agrárnych strán (reprezentantov agrarizmu) vo vláde.
Agrarizmus ako sociálnopolitická doktrína vznikol v 2. pol. 19. stor. v Nemecku, začiatkom 20. stor. sa začal presadzovať v politickom živote Európy najmä v súvislosti so zavádzaním zastupiteľskej demokracie a s rýchlou industrializáciou (Nemecko, Poľsko, Balkán, Dánsko, Rakúsko-Uhorsko). Agrárne strany sa v medzivojnovom období stali dôležitou súčasťou politického spektra, ich vplyv postupne znížil trvalý pokles vidieckeho obyvateľstva, po 2. svet. vojne boli obnovené v Maďarsku, Poľsku a Bulharsku, kde podporili komunistov v ich úsilí o mocenský prevrat. Novú dimenziu nadobudol agrarizmus po vytvorení európskeho spoločného trhu usilujúceho sa o ochranu menej výkonnej časti poľnohospodárskej produkcie pred výkonnejšou (obmedzenie liberalizácie trhu). Problémy vidieka sa stali súčasťou veľkých (konzervatívnych aj socialistických), ako i nových (zelení) politických strán. Preto v modernej spoločnosti reprezentuje agrarizmus iba menšinu obyv. (3 – 7 %) a v politike sa nemôže stať určujúcou silou. V postsocialistických krajinách predstavuje ochranu poľnohospodárstva počas jeho začleňovania do trhovej ekonomiky (otázky zmien vlastníckych vzťahov, zefektívnenia a ekologizácie výroby, vytvorenia systému potravinovej bezpečnosti).
Na Slovensku položil ideové a programové základy agrarizmu v prvých rokoch 20. stor. M. Hodža, ďalej ho propagovali P. Blaho, F. Juriga, Ľ. Okánik, Ľ. Medvecký, F. Houdek, A. Štefánek, M. M. Bella a i. Ich koncepcia vychádzala z tézy, že politická a hospodárska emancipácia slovenského národa sa musí opierať o najpočetnejšiu sociálnu vrstvu – roľníctvo. Na účinnejšie presadzovanie požiadaviek demokratizácie verejného života a reforiem v agrárnej sfére hlásali potrebu vytvorenia masovej základne agrárneho hnutia. V politickej oblasti išlo o programové a organizačné pretvorenie Slovenskej národnej strany na roľnícku stranu. R. 1908 M. Hodža s M. M. Bellom zorganizovali s týmto zámerom v Budapešti zjazd slovenského roľníctva, ale vplyv agrarizmu v Slovenskej národnej strane vzrastal len postupne. V hospodársko-sociálnej oblasti bolo hlavnou úlohou budovanie siete spolkov a družstiev (1912 vzniklo v Budapešti Ústredné družstvo pre hospodárstvo a obchod). V medzivojnovom období reprezentovala agrarizmus v ČSR Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (známejšia ako agrárna strana). Dejiny agrarizmu sa na Slovensku skončili rozhodnutím reprezentantov londýnskeho a moskovského odboja nepripustiť po vojne obnovenie jej činnosti. Politické zápasy o slovenskú dedinu sa skoncentrovali okolo jednotlivých etáp pozemkovej reformy a po Februári 1948 sa otvoril priestor na presadzovanie koncepcií KSČ. Po politických zmenách 1989 pôsobili na Slovensku od začiatku 90. rokov 20. stor. Hnutie poľnohospodárov SR a Roľnícka strana Slovenska (po voľbách 1994 boli obidve súčasťou vládnej koalície), ktoré sa 1997 zlúčili do Novej agrárnej strany (pôsobila do 1998).