afroázijské jazyky

afroázijské jazyky, starší názov semitsko-hamitské jazyky alebo hamitsko-semitské jazyky — jedna z najvýznamnejších jazykových rodín sveta rozšírená v sev. časti Afriky od atlantického pobrežia a Kanárskych ostrovov cez Blízky východ po Perzský záliv na východe a od ostrova Malta a juž. hranice Turecka na záp. okraji Ázie po Aden na juhu Arabského polostrova. Zasahuje až na ostrovy v Indickom oceáne a v Afrike miestami hlboko do sahelu (do sev. Nigérie, Čadu a sev. Kamerunu) a na územia južne od Etiópie (do Kene, Tanzánie a Somálska). Jazykmi tejto rodiny hovorí okolo 458 mil. ľudí (2016). Pôvodným areálom, pravlasťou, afroázijských jazykov je pravdepodobne Blízky východ a severových. Afrika.

Rodina afroázijských jazykov sa skladá zo 6 vetiev: semitskej, egyptskej, berberskej, čadskej, omotskej a kušitskej. Podľa niektorých jazykovedcov sa kušitská vetva delí na vlastnú kušitskú a západokušitskú, čiže omotskú vetvu. Písomné tradície viacerých afroázijských jazykov patria k najstarším a najbohatším. Egyptské písmo vzniklo na prelome 4. – 3. tisícročia pred n. l. a používalo sa vyše 3-tis. rokov. V Mezopotámii na základe sumerského klinopisu sa od pol. 3. tisícročia pred n. l. rozvinulo akkadské (asýrsko-babylonské) písmo, ktoré sa udržalo až do začiatku nášho letopočtu. Na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. vzniklo lineárne kváziabecedné fenické písmo s 22 písmenami; od neho sú odvodené všetky neskoršie semitské písma, ako aj grécke písmo s cyrilikou a latinské písmo. V súčasnosti sa afroázijské jazyky zapisujú predovšetkým arabským písmom (arabčina, berberské jazyky, niektoré kušitské a čadské jazyky) a modifikovanou latinkou (napr. maltčina, somálčina), ako aj etiópskym písmom (amharčina, tigrejčina, tigriňa) a hebrejským písmom (ivrit).

Typologická rozdielnosť jednotlivých vetiev a jazykov je dosť veľká, lebo jednota afroázijských jazykov sa rozpadla asi pred 10 tisícročiami. Niektoré spoločné črty sa však predsa zachovali. Vo fonologickej rovine sú to trojsamohláskový vokalický systém, a to u – a – i (aj ú – á – í), faryngálne úžinové spoluhlásky, hrdelný ráz, fungovanie spoluhlások w a j v spoluhláskových pozíciách a existencia 3 druhov spoluhlások – znelých, neznelých a emfatických. V morfologickej rovine je pre štruktúru slova charakteristická prítomnosť 2 plánov – konfigurácia spoluhlások a konfigurácia samohlások, ako aj výrazná prevaha trojspoluhláskových slovných koreňov nad dvojspoluhláskovými, vnútorná flexia s gramatickou i s derivačnou funkciou a málo rozvinutá sústava predpôn a prípon. Mená, zámená a slovesá majú zvyčajne 3 čísla – jednotné, množné a dvojné, slovesá aj sústavu vidov. Gramatický rod sa rozlišuje nielen pri menách, ale aj pri zámenách a slovesách. V lexikálnej rovine sú si najbližšie semitské a berberské jazyky. Kušitská vetva je spojovacím článkom medzi čadskou vetvou a ostatnými vetvami. Egyptčina stojí akoby bokom od ostatných vetiev rodiny; na príčine sú fonetické zmeny egyptčiny zastierajúce lexikálne podobnosti, ale sčasti aj jej svojbytnosť, ktorá sa prejavuje v gramatike.