africké tradičné náboženstvá

africké tradičné náboženstvá — africké autochtónne kulty, náboženské predstavy a obrady pôvodných obyvateľov Afriky, ktoré vznikali v obdobiach pred vpádom Arabov a pred príchodom Európanov; dodnes sú rozšírené južne od Sahary. Africké národy, národnosti a kmene sa líšia kultúrou, náboženskou vierou a kultmi. Aj keď majú veľa spoločných čŕt, nemožno hovoriť o jednom spoločnom africkom náboženstve. Po 1760, keď vyšlo dielo Charlesa de Brosses (*1709, †1777) O kulte bohov – fetišov alebo porovnanie starodávneho náboženstva Egypta so súčasným černošským náboženstvom (Du culte des dieux fétiches ou parallèle de l’ancienne religion de l’Egypte avec la religion actuelle de Nigritie), sa pri afrických náboženstvách začal používať termín fetišizmus, pod ktorým sa rozumelo uctievanie prirodzených alebo umelo zhotovených predmetov, podľa veriacich obdarených nadprirodzenými vlastnosťami (→ fetiš).

Tradičné náboženstvo preniká do všetkých sfér života, preto neexistuje formálny predel medzi posvätným a svetským, náboženským a nenáboženským, duchovnou a materiálnou sférou života. Rozšírená je sakralizácia prírodných javov, skál, stromov, stĺpov a drevených figúr pripomínajúcich človeka alebo zviera, predmetov každodennej potreby ap., ako aj animistická viera v duše a duchov obývajúcich a ovládajúcich určité predmety a prírodné javy. Významnú úlohu v živote afrických domorodcov zohráva mágia a viera v magickú moc čarodejníkov. Vžitá bola aj predstava o nadprirodzenej duchovnej sile charakterizovanej ako životná sila (v jednotlivých kmeňoch má rôzne názvy, → bantuská filozofia), ktorá vzbudzuje strach a pocit nebezpečenstva či ohrozenia, ale niekedy sa javí ako priaznivá a môže sa prenášať z jedného nositeľa na druhého; od nej závisí životaschopnosť nositeľa.

Jednou z najarchaickejších foriem afrických tradičných náboženstiev zachovaných vo väčšine národov Afriky je totemizmus. Totemy sa tradujú prevažne po materskej línii (kmene s matriarchálnym rodom), ale aj patrilineárne. Aj tam, kde sa totemizmus zachoval v prežitkovej forme, panuje presvedčenie, že niet človeka bez totemu. Pre Dogonov v záp. Afrike sú zviera a človek blížencami. Kpellovia na juhu Guiney a v str. Libérii sú presvedčení, že každý človek má totem. Totemy sa vyznačujú veľkou rozmanitosťou v závislosti od miestnych podmienok. U Sanov (Bušmenov) sa mýty o predkoch poloľuďoch-polozvieratách (gazelách, býkoch) vyobrazených na skalných kresbách reprodukujú v magických obradoch. Za totemové zvieratá sa u Mandingov (Malinkov) v záp. Sudáne pokladajú pytón, krokodíl, korytnačka a i. U Jorubov v Nigérii boli rody nazvané podľa slona, opice, barana a i. S rozpadom rodovo-kmeňového zriadenia sa totemizmus zachoval v prežitých formách (napr. rozšírená predstava, že duše zomretých sa vteľujú do hadov). Osobitný charakter majú prežitky totemizmu v sociálne diferencovaných spoločenstvách, kde sa niektoré zvieratá ako slon, lev alebo leopard pokladajú za späté len s náčelníkmi alebo s kráľmi. V štátnych útvaroch východoafrického Medzijazeria a Guiney bolo povinnosťou poddaných prinášať kože všetkých zabitých leopardov vladárovi; leopardiu kožušinu mohol používať len náčelník, kráľ a jeho rodina. Medzi skalnými kresbami Sanov dominujú vyobrazenia fantastických zvierat, ktoré v minulosti Sani označovali ako dažďového býka. U súčasných Sanov sa zachovala predstava o daždi ako o nadprirodzenej bytosti v podobe býka žijúceho v jame, v ktorej sa zhromažďuje dažďová voda. Keď vyjde býk z jamy, začína pršať. Obrad privolávania dažďa spočíva v tom, že čarodejník robí úkony napodobňujúce vyťahovanie býka z jamy. S totemizmom sa spája ústredná postava náboženstva Sanov C’agn, za stelesnenie ktorého sa pokladá modlivka nábožná (Mantis religiosa). Pripisuje sa mu funkcia kultúrneho hrdinu, najmä premena pôvodných „zvieracích ľudí“ na naozajstných, t. j. na Sanov, v niektorých ich kmeňoch sila ovládať dážď. Ešte v prvej štvrtine 20. stor. boli zaznamenané pomerne rýdze formy totemizmu v sanských kmeňoch žijúcich na púšti Kalahari a u Khoinov v Namíbii. V súčasnej Afrike sa s totemizmom možno stretnúť u Pygmejov na rieke Ituri v Kongu.

Charakteristickou črtou väčšiny afrických tradičných náboženstiev je kult predkov, viera vo vplyv mŕtvych na život potomkov, predkovia slúžia ako garanti pozemského blahobytu. Ani jedna významná udalosť v živote rodu (sejba, zber plodín, iniciácia, manželstvo) sa nezaobíde bez prinesenia obete predkom. Pred lovom i po ňom sa obracajú k božstvám aj k predkom s prosbou za dobrý úlovok alebo s vďakou za bohatú korisť. Pri obradoch sa často používajú masky predstavujúce zomretých. Jorubovia poznajú zvláštny druh maskovania Egungun spojený s kultom predkov. Egungun je muž, ktorý sa vrátil od mŕtvych. Je zahalený do rúcha z trávy a do tvárovej masky, ktorá má zvyčajne úzke pery a dlhý špicatý nos. U Hererov existovali tri súbory predstáv spojených so zomretými. Podľa prvého sa duchom zomretého stal tenký červ usadený v chrbtici človeka. Bolo ho možné zneškodniť len tak, že sa mŕtvole zlomila chrbtica, čo malo znemožniť dostať sa jeho duchovi na slobodu. Mŕtvolu zohli, zabalili do kože a zakopali blízko chyže, ktorú po pochovaní opustili. Druhá skupina predstáv sa týkala zomretých čarodejníkov a veštcov, z ktorých sa stávali prízraky a vracali sa k súkmeňovcom v podobe človeka alebo zvieraťa. Tretí komplex predstáv tvorili zomretí predkovia ovakuru, ktorí žili pod zemou vo svojich hroboch a ľuďom mohli pomáhať, ale aj škodiť. Pripisoval sa im vplyv na život rodovej občiny. Osobitnú moc mali duchovia starejších a náčelníka kmeňa. Hlavným miestom spojeným s kultom predkov bolo ohnisko s nevyhasínajúcim ohňom, ktoré sa nachádzalo vnútri osady. U Zuluov bol hlavnou náboženskou vierou kult predkov s rozvinutými animistickými predstavami. Na predkov sa obracali s prosbami, modlitbami a obeťami. V predstavách Kongov (Bakongov) bol svet obývaný nielen ľuďmi, ale aj duchmi, z ktorých každá skupina mala svoj názov. Najdôležitejšia bola skupina bakulu, duchovia zosnulých členov rodu, ktorí pokračujú vo svojej existencii a zostávajú naďalej členmi rodu. Ďalšiu skupinu duchov tvorili duchovia predkov (bankita), ktorí zomreli násilnou smrťou. Patrili k nim aj prapredkovia, ktorí zahynuli v bojoch a zdržujú sa v lesných húštinách blízko riek. Keďže rodová občina sa skladala zo všetkých jedincov obidvoch pohlaví žijúcich na zemi aj pod zemou, bol rod nesmrteľný. Osada môže byť zničená, ale rod bude existovať ďalej. Predkovia posielajú členom rodu potravu v podobe divorastúcich alebo pestovaných plodín a zvierat. Na zabezpečenie dostatku je nevyhnutné odbavovať početné náboženské obrady, prevažne na hroboch alebo v centre kultu predkov celého rodu, v tzv. chyži bakulu. Udržiavanie ohňa, starostlivosť o príbytok bakulu a vykonávanie rituálu kultu predkov bolo povinnosťou osobitného žreca, ktorý mal udržovať dobré vzťahy s bakulu. Lubovia (Balubovia) verili, že celý život rodu, zdravie, blahobyt alebo naopak choroby, smrť, neúroda ap. závisia od predkov. Pre náboženstvo kmeňa Kpellov v záp. Sudáne bolo charakteristické prinášanie obetí. Obete sa dávali do blízkosti obydlí, na hroby, na medze občinových polí, pod stromy nezvyčajných tvarov, na križovatky ciest, do lesných porastov. V každodennom živote Ašantiov v Ghane zaujímali najdôležitejšie miesto dva kulty: uctievanie rodových predkov a obrady spojené s náboženským združeniami ntoro – dušou, osobnosťou, osobnou silou, charakterom, od ktorých záviseli blahobyt a úspech. Ašantiovia sa delili na deväť ntoro, väčšina z nich sa nazývala podľa jazier a riek. Každé ntoro malo svoje tabuizované zvieratá a rastliny a osobitné rituálne dni. Príslušnosť k ntoro sa dedila po otcovi. Hlavným obradom bolo obetovanie eponymu ntoro, ktoré vykonával náčelník alebo starosta osady, kde bývali členovia príslušného ntoro. U prostých Ašantiov mal kult predkov pomerne skromný charakter. Zložitejší a okázalejší bol u staršinov a náčelníkov, zvlášť zložitý a zdĺhavý bol rituál uctievania duchov zomretých ašantských kráľov.

U národov, v ktorých ešte pred vpádom Arabov a európskych kolonizátorov vznikli štátne útvary so svojou aristokraciou, sa objavili aj vyšší bohovia, božstvá pospájané v polyteistickom systéme príbuzenskými zväzkami, na čele s najvyššími bohmi. U Akanov bol hlavou panteónu boh Ňjame – vládca neba, uranický boh. Zvukovo blízke mená (Ňjame, Ňjambe, Nzambi ap.) mali najvyšší bohovia mnohých národov medzi riekami Niger a Zambezi, všetci zosobňovali Slnko, dážď, blesky i celú nebeskú klenbu. Všeobecne bolo rozšírené uctievanie zeme ako plodonosného živlu. Za niektorými najvyššími bytosťami možno vybadať postavu prapredka, ako je Unkulunkulu (doslova starý, prestarnutý mýtický prapredok) u Zuluov. Podľa podania Akanov bol Ňjame veľký predok a zároveň veľký boh, otec všetkých ľudí. U Jorubov sa jeden z prvých vladárov Šango stal bohom hromu a blesku. Kongolo, mýtický zakladateľ prvého štátu Lubov (Balubov), bol zároveň zosobnením dúhy a najvyšším duchom predkov, kmeňovým božstvom. V rodokmeňových afrických kultoch sa vyskytuje splývanie duchov prírody s duchmi predkov rodu alebo kmeňa. V spoločenskom živote národov na juh od Sahary zohrávali významnú úlohu tajné spolky či zväzy, náboženské organizácie s veľkým hospodárskym a politickým vplyvom, ktoré ukladali povinnosti a zasahovali do majetkových konfliktov i do rodinných záležitostí. Zvyčajne sa nazývali podľa zvierat (leoparda, krokodíla ap.).