izabelský sloh

izabelský sloh, špan. estilo Isabel — štýl neskorogotickej architektúry a architektonickej výzdoby rozšírený v Španielsku približne v období 1475 – 1510. Vznikol zmiešaním flámskych foriem flamboyantnej gotiky a mudéjarského slohu. Rozvinul sa najmä v období vlády Izabely I. Katolíckej (1474 – 1504), keď do Španielska prenikli formy neskorej gotiky z Flámska. Jeho najvýznamnejšími centrami boli Toledo, Burgos, Valladolid a Palencia. Vyznačuje sa mimoriadne bohatým sochárskym dekorom, pričom mnohé motívy sú priamo odvodené z islamskej architektúry (napr. zdobné útvary pripomínajúce jemné čipky). Začal sa vyvíjať približne v pol. 15. stor. v Tolede, pričom hlavným impulzom na jeho vznik bol príchod nizozemského umelca Hanequina de Bruselas (doložený okolo 1448 – 70) do Toleda pravdepodobne okolo 1440. V dielach jeho žiaka, francúzskeho architekta pôsobiaceho v Španielsku Juana Guasa (*okolo 1430, †1496), ktorý bol oficiálnym architektom Izabely I. Katolíckej, sa izabelský sloh sformoval a dosiahol svoju klasickú podobu. K najvýznamnejším dielam J. Guasa patria františkánsky kláštor San Juan de los Reyes v Tolede (od 1476), palác Palacio del Infantado v Guadalajare (od 1480, fasáda a dvor ukončené 1483) a kaplnka v Colegio de San Gregorio vo Valladolide (1487, fasáda dostavaná 1497 Simónom de Colonia). K významným predstaviteľom izabelského slohu patrili aj staviteľ nemeckého pôvodu Juan de Colonia (aj Johannes von Köln, *okolo 1410, †1481) a jeho syn Simón de Colonia (*okolo 1450, †1511), ktorí pôsobili v Burgose a v jeho okolí. K najvýznamnejším dielam J. de Coloniu patrí kaplnka Capilla de los Condestables v katedrále v Burgose (od 1482). Izabelský sloh pretrval v Kastílii až do prvých desaťročí 16. stor., keď sa postupne transformoval do ranorenesančnej architektúry bez výraznejšieho slohového prelomu. Posledné fázy izabelského slohu boli úzko späté s manuelským slohom rozšíreným v Portugalsku počas vlády Manuela I. Veľkého (1495 – 1521).