bulharský jazyk

bulharský jazyk, bulharčina, bulharsky bălgarski ezik — južnoslovanský jazyk východnej podskupiny slovanskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny; úradný jazyk v Bulharsku a jeden z 24 oficiálnych jazykov Európskej únie. Z ostatných slovanských jazykov je bulharčine najbližšie príbuzná macedónčina. Medzi gramatické osobitosti bulharčiny (i macedónčiny) patrí analytická (predložková) deklinácia, postpozitívny člen, nepoužívanie infinitívu, rozvinutý systém slovesa a i. Tieto črty zbližujú bulharčinu s inými balkánskymi jazykmi (najmä s rumunčinou a albánčinou, niekedy sa hovorí o balkánskom jazykovom zväze). Z lexikálnej stránky sa od slovanského priemeru odlišuje predovšetkým výpožičkami z turečtiny a v menšej miere aj z gréčtiny. Počiatky literárnej tvorby (písané starosloviensky) sa datujú do 9. stor., prvé písomné doklady bulharského jazyka pochádzajú z konca 11. stor. Súčasný spisovný jazyk na základe východobulharského nárečia kodifikoval Petăr Beron v roku 1824 (vydal prvú novobulharskú učebnicu Šlabikár s rozmanitými poučeniami, Bukvar s različni poučenija, nazývanú aj Rybí šlabikár, Riben bukvar). Zapisuje sa cyrilikou.