invázia do severnej Afriky
invázia do severnej Afriky — operácia Spojencov počas druhej svetovej vojny (krycí názov Torch, slovensky Pochodeň), ktorej cieľom bolo obsadiť Maroko, Alžírsko a Tunisko (v tom období pod kontrolou francúzskeho vichyjského režimu kolaborujúceho s nemeckými nacistami) a rozvinúť ďalšie operácie v severnej Afrike; dovtedy najväčšia obojživelná operácia.
Vrchným veliteľom spojeneckých vojsk bol americký generál Dwight David Eisenhower, ktorý velil spojenému americko-britskému štábu, veliteľom spojeneckých námorných síl britský admirál Andrew Browne Cunningham. Invázia sa začala 8. 11. 1942 v troch sektoroch pod silnou ochranou námornej flotily: Západný operačný zväz generála Georgea Smitha Pattona (35-tisíc vojakov) sa vylodil južne a severne od Casablancy (severozápadné Maroko), Stredný operačný zväz (39-tisíc vojakov) generála Lloyda Fredendalla po obidvoch stranách Oranu (severozápadné Alžírsko) a Východný operačný zväz (33-tisíc vojakov) generála Charlesa Wolcotta Rydera po obidvoch stranách Alžíra. Napriek predchádzajúcim tajným kontaktom sa francúzska vichyjská armáda (120-tisíc vojakov) postavila na prekvapivo silný odpor, ktorý bol zlomený až v priebehu nasledujúcich dvoch dní koordinovanými spojeneckými útokmi zo vzduchu, z mora a po súši.
Po kapitulácii boli dohodnuté podmienky prechodu francúzskej armády na stranu Spojencov a 17. 11. 1942 Eisenhower začal tzv. preteky do Tuniska, kam sa medzitým po porážke pri Alamejne sťahovali porazené nemecko-talianske jednotky maršala Erwina Rommela. Spojenci sa pokúsili o rýchly etapovitý postup k mestu Bizerta (severné Tunisko) napriek tomu, že neboli na diaľkový presun dostatočne pripravení. Generál Kenneth A. N. Anderson postúpil s predsunutými jednotkami, ktoré sa čoskoro stali jadrom britskej 1. armády, do hornatej oblasti juhozápadne od Bizerty, americké paradesantné oddiely medzitým postupovali na juhovýchod, ich postup bol však 30 km od Tunisu nemeckými protiútokmi zastavený. Spojenecké posily z Alžíra zastavil dážď a blato. V decembri 1942 Eisenhower priznal, že súboj prehral, a tak koncom roka proti sebe stáli v severnej časti Tuniska v ďalšej bezvýchodiskovej situácii Andersonova britská 1. armáda a nemecká narýchlo sformovaná 5. obrnená armáda generála Hansa-Jürgena von Arnim. Konečnému spojeniu Arnimových a Rommelových jednotiek sa však nepodarilo zabrániť, na ich spacifikovanie bolo potrebných ďalších päť mesiacov (kapitulácia nemeckých a talianskych vojsk v severnom Tunisku 13. 5. 1943).
Invázia do severnej Afriky bola operáciou smerujúcou k vytlačeniu nemeckých vojsk z Afriky, k vytvoreniu základne, z ktorej mohli Spojenci pokračovať v rozvíjaní ďalších vojenských operácií (napr. invázia do Talianska) a k príprave na otvorenie druhého frontu v Európe (→ vylodenie v Normandii).