korčule

korčule [tal. > maď.] — športové náčinie určené na kĺzavý pohyb (jazdu) na ľade alebo na inom (zväčša pevnom a hladkom) povrchu – na korčuľovanie. V pôvodnom význame boli korčule nože (zhotovené z ocele, predtým aj z iných materiálov), ktoré sa upevňovali na obuv, v súčasnosti sú to špeciálne športové topánky vybavené takýmito nožmi (korčule na ľad) alebo sústavou koliesok (kolieskové korčule). Pri obidvoch typoch korčúľ sa korčuliar sám uvádza do pohybu prenášaním tiaže tela z jednej nohy na druhú.

Korčule na ľad sa od mladšej kamennej doby používali na prepravu i na lov na zamrznutých vodných plochách. Zhotovovali sa z kostí končatín koní či sobov. Cez opracovanú kosť boli prevŕtané otvory slúžiace na prevlečenie remienkov na pripevnenie korčule k chodidlu, sklzná plocha bola vybrúsená, vyhladená a kvôli lepšiemu sklzu natretá tukom. Spočiatku sa pravdepodobne používala iba jedna korčuľa, druhou nohou sa korčuliar odrážal, pričom sa odpichoval palicou. Najstaršie kostené korčule sú doložené z nálezov napr. v Nórsku, Švédsku, Rusku, Holandsku, Švajčiarsku a Spojenom kráľovstve, najstaršia kostená korčuľa nájdená na území Slovenska pochádza zo staršej bronzovej doby z náleziska vo Veselom (okres Piešťany). V stredoveku sa postupne popri kostených začali používať aj drevené korčule, ktoré sa pripevňovali na obidve nohy (ich dĺžka zodpovedala dĺžke chodidla), pričom na odrážanie slúžili dve palice. Popularitu si získali predovšetkým v Holandsku, kde sa korčuľovanie stalo súčasťou ľudovej zábavy. Od 13. stor. sa tam používali drevené korčule, ktoré mali na spodnej strane naplocho pripevnený kovový plát, neskôr železné korčule s kovovými plátmi upevnenými v dreve zvislo, čo umožňovalo omnoho rýchlejší pohyb bez palíc. Okolo roku 1500 sa v dnešnom Spojenom kráľovstve začali používať vpredu mierne zakrivené korčule, ktoré korčuliarom umožňovali robiť oblúky. Prvým korčuliarskym klubom na svete bol Edinburský korčuliarsky klub (Edinburgh Skating Club) založený v roku 1742 alebo 1744, vo väčšine európskych miest vznikli kluby v 19. stor. (napr. v Londýne okolo 1830). Na Slovensku vznikol ako prvý Bratislavský korčuliarsky klub (nem. Pressburger Eislaufenklub, maď. Pozsony Korcsolzázó Egylet) založený v roku 1871. Do Severnej Ameriky sa korčuľovanie prenieslo okolo roku 1740. V roku 1850 boli vo Philadelphii vynájdené celooceľové korčule, ktoré sa na obuv pripevňovali čeľusťami, ktorých závit sa priťahoval kľúčikom (podľa miesta výroby v Halifaxe v Kanade nazývané halifaxy, podľa spôsobu upevnenia ľudovo nazývané aj gvintovky). Pevné pripevnenie korčúľ k podošve topánok vynašiel americký korčuliar Jackson Haines (*1840, †1875) a podľa neho sa ľudovo nazývali jacksony. V roku 1908 U. Salchow vylepšil korčule vybrúsením zúbkov na špičke, čo umožnilo silnejší odraz najmä pri skokoch. Postupne sa začali vyrábať aj špeciálne korčuliarske topánky.

Korčule na ľad slúžia ako športová pomôcka na krasokorčuľovanie, rýchlokorčuľovanie a ľadový hokej, ako aj na rekreačné korčuľovanie. Majú spoločné prvky, ale aj charakteristické odlišnosti a špecifiká, ktoré závisia od účelu použitia i od osoby korčuliara (profesionálny športovec, amatér, dospelý, dieťa a pod.). Korčuľa na ľad pozostáva z troch základných komponentov: topánka, nôž (angl. runner) a držiak noža, ktorým je nôž pozdĺžne pripevnený k podošve topánky. Topánky sa v minulosti vyrábali predovšetkým z kože, v súčasnosti sa vyrábajú aj z uhlíkových vláken a rôznych vodovzdorných a tepelne tvarovateľných materiálov, takéto korčuliarske topánky sú pevné a pohodlné a poskytujú oporu členkom korčuliara (zhotovujú sa aj na mieru). Nôž korčúľ je podlhovastého tvaru, zhotovený z tvrdej ocele, zospodu (na klznej ploche) má po celej dĺžke vybrúsený žliabok (priehlbinu), ktorého hĺbka (najčastejšie 0,2 – 0,3 mm) ovplyvňuje samotné korčuľovanie (plytší žliabok zvyšuje kĺzavosť, a tým aj rýchlosť korčuliara, nôž s hlbším žliabkom sa viac zarezáva do ľadu, má lepšiu priľnavosť a spôsobuje väčší odpor, čím napomáha meniť smer jazdy a robiť otočky). Vybrúsením noža vznikajú po stranách žliabka dve hrany – vnútorná a vonkajšia, ktoré pomáhajú korčuliarovi ovládať jazdu a uskutočňovať otočky a krasokorčuliarovi vykonávať aj komplikovanejšie prvky. Nože krasokorčuliarskych korčúľ (šírka 3 – 4 mm) majú vpredu na špičke vybrúsené zúbky (zvyčajne 6), ktoré korčuliarovi pomáhajú pri piruetách a odpichnutých skokoch. Rozlišujú sa nože na voľnú jazdu, ktoré sú zaoblenejšie a majú väčšie zúbky uľahčujúce odpichovanie sa korčuliara pri skokoch a špirálach, a nože na tance na ľade s menšími zúbkami vpredu a s kratšou zadnou časťou. Pri rýchlokorčuľovaní sa používajú nože s dĺžkou do 46 cm (presahujú predný aj zadný okraj topánky), so šírkou 1 mm a s veľmi plytkým žliabkom. Rozlišujú sa nože na dlhú a na krátku trať (šortrek, angl. short track). Nôž na dlhú trať je rovný a v súčasnosti je pevne pripevnený len k prednej časti topánky (päta je voľná); takáto korčuľa je rýchlejšia, uľahčuje pretekárovi štart, umožňuje mu ostať dlhšie v kontakte s ľadom a v závere pretekov mu pomáha odvrátiť zakopnutie špičkou o ľad a možný následný pád. Nôž na krátku trať je pripevnený aj k päte topánky, je zaoblený v smere zákrut a diagonálne (smerom von od stredu) pripevnený k topánke tak, aby bola os chodidla (prebieha medzi palcom a susedným prstom a stredom päty) rovnobežná s jazdnou dráhou. Nôž korčúľ na ľadový hokej nesmie presahovať špičku ani pätu topánky, v zadnej časti je zaoblený, aby sa na ňom hráč mohol jednoduchšie otáčať; po obidvoch bočných stranách je oblý (v priereze má tvar U). Kvalitnejšie nože sú vyrobené z tvrdej ušľachtilej ocele, a preto sú odolnejšie. Vyrábajú sa aj odľahčené nože s perforáciou. Držiak noža spájajúci topánku s nožom je pomocou skrutiek pevne pripevnený k topánke. Nôž je v ňom pri korčuliach pre amatérskych korčuliarov zasadený napevno (pevne prinitovaný), pri korčuliach pre profesionálnych korčuliarov je vymeniteľný (k držiaku je priskrutkovaný).

Kolieskové korčule sa delia na jednoradové – inline (zvyčajne štyri až päť koliesok v jednom rade za sebou), a dvojradové (dve kolieska vpredu a dve vzadu). Miniatúrne podvozky s kolieskami, ktoré sa dali pripevniť na nohy, sa okolo roku 1760 pokúsil zostrojiť belgický vynálezca John Joseph Merlin. V roku 1823 Angličan Robert John Tyers zostrojil prototyp jednoradových korčúľ, keď na topánku namontoval päť koliesok za sebou (inline). Populárnejšími sa však stali dvojradové kolieskové korčule, ktoré v roku 1863 vyrobil americký vynálezca James Leonard Plimpton. Významným medzníkom vo vývoji kolieskových korčúľ bolo zavedenie koliesok s guľkovým ložiskom (po 1884) a polyuretánových koliesok (80. roky 20. stor.). V súčasnosti sa dvojradové korčule používajú ako športová pomôcka na amatérske športy a jednoradové korčule na amatérske i na profesionálne športy. Boli vyvinuté viaceré špeciálne typy jednoradových korčúľ na jednotlivé druhy športov, napr. kondičné (fitnes – využívané na turistiku, kondičné korčuľovanie a osobnú prepravu), rýchlostné (angl. speed – na dráhové, cestné a zjazdové korčuľovanie), agresívne (akrobatické – na akrobatické skoky a triky na U-rampe, a pouličné, tzv. street – na skoky a triky, ako aj na kĺzanie po zábradliach, tzv. grinding) a športové (na inline hokej a i. športy, napr. na basketbal, futbal) korčule, ako aj korčule na umelecké (angl. artistic) a terénne (angl. off-roading, trail skating) korčuľovanie. Ich tvar a funkčnosť závisia od charakteru disciplíny i od podmienok povrchu, zvyčajne majú štyri alebo päť polyuretánových koliesok (priemer 78 – 110 mm) a hliníkovú kostru a brzdu. Špecifické sú agresívne a rýchlostné korčule. Agresívne korčule sú vyrobené z tvrdého plastu a vybavené malou mriežkovou platničkou (tzv. kĺzač) na hladké doskoky pri rôznych akrobatických trikoch i na ochranu podvozku korčule. Upevňujú sa šnúrkami a klipsami, topánky majú plastový obal, ktorý tlmí nárazy; kolieska sú menšie a pevnejšie ako pri iných jednoradových korčuliach, čo umožňuje lepšie manévrovanie. Rýchlostné korčule majú tri (priemer 100 – 125 mm) až päť (priemer 80 – 84 mm) koliesok, topánky (ľahké, ohybné a priliehavé) sa vyrábajú z kože a uhlíka, podvozok z hliníka a uhlíka. Upevňujú sa šnúrkami a zvyčajne sa vyrábajú športovcom na mieru; rýchlosť dosiahnutá pri korčuľovaní závisí o. i. od kvality ložiskových komponentov. Korčule na inline hokej nemajú brzdu, sú vybavené hliníkovým podvozkom prevažne so štyrmi kolieskami, pričom zadné kolieska môžu byť o niečo väčšie než predné.