Komunistická strana Slovenska

Komunistická strana Slovenska, KSS — 1. politická strana slovenskej radikálnej ľavice, od roku 1948 územná organizácia Komunistickej strany Československa (KSČ) na Slovensku. Základy komunistického hnutia na Slovensku sa začali formovať po 1. svetovej vojne pod vplyvom Októbrovej revolúcie 1917 v Rusku, ktorá na slovenské robotnícke hnutie zapôsobila nielen svojím sociálnym radikalizmom, ale aj tézami o všeobecnom mieri a práve národov na sebaurčenie. Marxizmus na Slovensku nemal s Čechami porovnateľnú vlastnú teoretickú tradíciu, preto sa slovenskí komunisti od začiatku identifikovali s boľševizmom sovietskeho typu. Priekopníkom komunistického hnutia na Slovensku bol predovšetkým Marek Čulen, ktorý pred príchodom na Slovensko pôsobil v socialistickom hnutí v USA.

V dňoch 16. – 17. januára 1921 na zjazde v Ľubochni ľavicové frakcie Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej (resp. Československej sociálně demokratickej strany dělnickej) na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine odhlasovali prijatie 21 podmienok na vstup do Komunistickej internacionály. Na ustanovujúcom zjazde KSČ 14. – 16. mája 1921 v Prahe sa slovenská a rusínska ľavica spojili s českou ľavicou do jednej strany. Na zlučovacom zjazde (30. 10. – 2. 11. 1921 v Prahe) sa s KSČ zlúčili nemecké, poľské a židovské komunistické zložky národnostných menšín. Na Slovensku sa vytvorili 4 krajské výkonné výbory KSČ so sídlom v Žiline, Ružomberku, vo Zvolene a v Košiciach, ktoré boli prostredníctvom tzv. inštruktora pre Slovensko riadené Ústredným výborom KSČ (ÚV KSČ) v Prahe. V januári 1930 bolo na celoslovenskej konferencii v Žiline rozhodnuté o vytvorení Celoslovenského kraja KSČ so sídlom v Bratislave a bol zvolený jeho najvyšší orgán – Krajinské vedenie KSČ na Slovensku. Organizačným tajomníkom bol v rokoch 1930 – 38 Karol Bacílek, sekretariát viedol Eugen Klinger (*1906, †1981) a po jeho odvolaní z funkcie v máji 1930 Štefan Major (*1887, †1963), ďalšími boli Karol Šmidke, Koloman Moškovič (*1906, †1972), Július Šefránek (*1906, †1973) a Viliam Široký. Krajinské vedenie riadilo prácu komunistov až do zakázania činnosti strany po vyhlásení autonómie Slovenska začiatkom októbra 1938.

Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky 14. marca 1939 významní funkcionári KSČ na Slovensku (V. Široký, K. Bacílek, V. Clementis, K. Šmidke, M. Čulen a i.) odišli postupne do emigrácie. V máji 1939 bolo Krajinské vedenie KSČ na Slovensku prebudované na ilegálne ústredné vedenie a organizácia KSČ na Slovensku prijala názov KSS. Nestala sa však sekciou Komunistickej internacionály, zostali zachované jednotná politická línia a spoločné vedenie KSČ (v emigrácii v Moskve na čele s Klementom Gottwaldom). Tento osobitný status KSS bol teda skôr organizačnou úpravou než politickou samostatnosťou, rozhodujúca línia sa formovala v Moskve. V dôsledku zatýkania a perzekúcií sa postupne vystriedali 4 ilegálne ústredné vedenia KSS, V. ilegálne ústredné vedenie v zložení Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, vytvorené po príchode Šmidkeho z Moskvy v septembri 1943, uzatvorilo s predstaviteľmi nekomunistického odboja Vianočnú dohodu (1943) o vytvorení Slovenskej národnej rady (SNR) a o koordinovaní národnooslobodzovacieho a protifašistického hnutia na Slovensku. Po vypuknutí SNP v auguste 1944 vystúpila KSS na povstaleckom území z ilegality a stala sa vládnou stranou, predsedom sa stal K. Šmidke. V septembri 1944 sa v Banskej Bystrici uskutočnil zjednocovací zjazd KSS a sociálnodemokratickej strany na platforme programu KSS. Po potlačení SNP prešla KSS opäť do ilegality a postupne obnovovala svoju legálnu činnosť na území oslobodenom postupujúcou Červenou armádou. Predstavitelia KSS sa ako súčasť delegácie SNR zúčastnili v marci 1945 v Moskve na rokovaniach o programe povojnovej vlády v Československu, ktorý bol v apríli 1945 vyhlásený v Košiciach (→ Košický vládny program).

Po oslobodení Československa zostala KSS formálne samostatnou stranou, prakticky však postupovala jednotne s KSČ pôsobiacou v českých krajinách. Spolu s Demokratickou stranou (DS, paritné zastúpenie) sa podieľala na zákonodarnej a vládnej moci na Slovensku. Tento paritný systém, zakotvený v Košickom vládnom programe, bol od začiatku predmetom napätia medzi DS a KSS. V auguste 1945 na celoslovenskej konferencii KSS v Žiline bolo tzv. povstalecké vedenie vystriedané novým vedením na čele s Viliamom Širokým. Vo voľbách v máji 1946 získala KSS na Slovensku len 30 % hlasov, zatiaľ čo DS 62 %, preto KSS spolu s KSČ a s českými nekomunistickými stranami presadzovali obmedzovanie právomocí slovenských národných orgánov. Počas jesennej politickej krízy na Slovensku 1947 sa KSS pokúsila neparlamentným spôsobom zvrátiť pomer síl, čo sa jej podarilo len čiastočne. Vo februári 1948 sa podieľala na štátnom prevrate a nastolení totalitného režimu v Československu (→ Február 1948). V septembri 1948 sa formálne zlúčila s KSČ a stala sa jej územnou organizáciou na Slovensku. Zaviedol sa tým asymetrický model organizačného usporiadania strany zodpovedajúci vtedajšiemu štátoprávnemu usporiadaniu. Na jar 1950 boli bývalí predstavitelia povstaleckého vedenia KSS (K. Šmidke, G. Husák, L. Novomeský a i.) obvinení z buržoázneho nacionalizmu a odstránení z vedenia KSS. Husák a Novomeský boli neskôr zatknutí, vyšetrovaní a odsúdení v zinscenovaných procesoch. V roku 1952 bol v takomto procese odsúdený a následne popravený aj Vladimír Clementis (1948 – 50 československý minister zahraničných vecí). Predseda KSS Viliam Široký sa výrazne angažoval v celoštátnej politike a po jeho vymenovaní za predsedu československej vlády (1953) ho na čele KSS vystriedal Karol Bacílek, podporovaný Pavlom Davidom.

V roku 1963 došlo vo vedení KSS k zmene (po prešetrení politických procesov z 50. rokov 20. stor. museli z funkcií odísť politici, ktorí sa na nich podieľali), Bacílka vystriedal Alexander Dubček, ktorý inicioval proces čiastočnej liberalizácie politických pomerov na Slovensku a stál na čele obrodného procesu v komunistickej strane a v spoločnosti. Keď sa v januári 1968 stal 1. tajomníkom ÚV KSČ, na čele KSS ho vystriedal predstaviteľ konzervatívneho krídla Vasil Biľak. Súčasťou pokusu o spoločenskú reformu vrátane federalizácie štátu bolo aj úsilie federalizovať KSČ, čo si vyžadovalo vytvoriť v českých krajinách podobnú štruktúru, akou bola KSS na Slovensku. V dôsledku okupácie ČSSR vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968 však bolo toto úsilie zmarené. Počas mimoriadneho zjazdu KSS koncom augusta 1968 sa 1. tajomníkom ÚV KSS stal Gustáv Husák (1963 rehabilitovaný), ktorý sa v apríli 1969 dostal na čelo KSČ a vo funkcii 1. tajomníka ÚV KSS ho vystriedal Štefan Sádovský. Od januára 1970 stál na čele KSS Jozef Lenárt, ktorý sa s Vasilom Biľakom stal symbolom procesu normalizácie na Slovensku. Obaja patrili k hlavným predstaviteľom konzervatívneho krídla KSČ, ktoré presadzovalo prísnu sovietsku líniu. V rokoch 1988 – 90 bol vo funkcii 1. tajomníka ÚV KSS Ignác Janák (*1930, †2016).

Koncom roku 1989 sa komunistický režim zrútil a KSČ (i KSS) stratila monopol moci (→ Nežná revolúcia). Vnútri KSS sa začal proces diferenciácie a premeny na demokraticky organizovanú ľavicovú stranu. V októbri 1990 zjazd KSS prijal nový program, z reformne orientovaných členov bola vytvorená Strana demokratickej ľavice (SDĽ) a KSS bola premenovaná na KSS-Strana demokratickej ľavice (KSS-SDĽ); od ďalšieho zjazdu v roku 1991 názov SDĽ. Počas roku 1990 prebiehala transformácia dovtedajšieho asymetrického usporiadania KSČ na federatívny zväzok Komunistickej strany Čiech a Moravy (KSČM; vytvorila sa v marci 1990) a KSS-SDĽ, ktorá bola zavŕšená na zjazde KSČ v novembri 1990. Zjazd SDĽ v decembri 1991 rozhodol o svojom vystúpení z federácie KSČM a SDĽ, k definitívnemu zániku československej federácie komunistov došlo v apríli 1992;

2. radikálne ľavicová politická strana pôsobiaca na Slovensku od roku 1992. Vznikla spojením dvoch strán, a to Komunistickej strany Slovenska 91 (KSS 91, založená 1991) a Zväzu komunistov Slovenska (ZKS, založený 1991), ktoré založili konzervatívni členovia bývalej KSS, resp. SDĽ. Prvým predsedom sa stal Vladimír Ďaďo (*1948). V Národnej rade SR mala KSS zastúpenie len vo volebnom období 2002 – 06. Hoci sa formálne prihlásila k demokracii a ospravedlnila sa za chyby bývalého režimu, neprešla modernizáciou a v jej činnosti sa naďalej objavuje neostalinistická agenda. Lavíruje medzi reformným a ortodoxným chápaním komunistickej politiky a jej voličská podpora nedosahuje ani 1 %. V Strane európskej ľavice (Party of European Left), ktorá združuje reformné komunistické strany, má status pozorovateľa.