Kolonič, Leopold

Kolonič, Leopold (Karl) von, gróf, aj Chollonitsch, Kollonics, Kollonich, 26. 10. 1631 Komárno – 20. 1. 1707 Viedeň, pochovaný v Bratislave v Kostole najsvätejšieho Spasiteľa — uhorský krajinský a cirkevný hodnostár, jeden z vedúcich predstaviteľov protireformácie v Uhorsku. Pochádzal z chorvátskeho šľachtického rodu. Študoval na jezuitskom kolégiu v Komárne, 1645 bol ako 14-ročný poslaný do Viedne, kde sa zdržiaval na dvore cisára Ferdinanda III. a študoval na univerzite. V roku 1650 vstúpil do rádu maltézskych rytierov a odišiel na Maltu, kde sa vyznamenal v bojoch proti Turkom a 1655 – 57 bol kastelánom pevnosti. Po návrate od 1659 komorník cisára Leopolda I. (Habsburského), ktorý ho 1666 vymenoval za nitrianskeho biskupa (nemal primerané teologické vzdelanie; vysvätený bol až 1668 po ukončení štúdia teológie a vysvätení za kňaza). Od 1670 wienerneustadtský a 1685 győrsky biskup, od 1686 kardinál, od 1691 kaločský a 1695 ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas. Od 1672 vykonával funkciu predsedu Uhorskej komory, od 1692 minister a predseda viedenskej Uhorskej dvorskej kancelárie, od 1694 predseda cisárskej tajnej rady. V rokoch 1673 – 74 sa ako člen mimoriadneho súdu proti protestantom v Bratislave (→ cirkevný súd v Bratislave 1673 – 74) podieľal na likvidovaní protestantských cirkví v Uhorsku a na násilnej rekatolizácii; násilnými metódami prinútil prestúpiť na katolícku vieru desaťtisíce poddaných a mešťanov, ako aj pravoslávnych a gréckokatolíkov v Sedmohradsku. Pozval jezuitov do Prešova a Bratislavy, založil tlačiareň v Trnave a vybudoval a podporoval kňazské semináre, cirkevné školy, nemocnice a chudobince. V roku 1689 vypracoval návrh na finančnú, súdnu a administratívnu reorganizáciu Uhorského kráľovstva Einrichtungswerk des Königreichs Ungarn, ktorej cieľom bolo po vyhnaní Turkov a potlačení stavovských povstaní prostredníctvom radikálnych reforiem a centralizačných ekonomických, administratívnych a politických opatrení vytvoriť z Uhorska modernú súčasť habsburskej monarchie. Pre odpor uhorskej šľachty sa však nezrealizovala, čo vyústilo do protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákociho.