Kokandský chanát

Kokandský chanát — historický štátny útvar v Strednej Ázii s centrom v Dikan Toda (dnešné mesto Kokand v Uzbekistane) založený okolo 1710 kmeňovým náčelníkom Šáhruch begom (*okolo 1680, †okolo 1721), ktorý ovládol časť Ferganskej doliny patriacej Bucharskému chanátu. V priebehu 18. stor. postupne rozšíril svoje územie o niektoré významné obchodné centrá (napr. Chodžent – dnes Chudžant), zároveň však v 2. polovici 18. stor. uznali kokandskí vládcovia čínsku suverenitu (pravdepodobne z obáv pred cudzími nájazdmi najmä z Buchary a z Afganistanu), začo im Čína priznala titul chán (oficiálne bol prvým chánom Alim chán, *1774, †1809, vládol od 1798). V tomto období zažil Kokandský chanát najväčší kultúrny a územný rozmach, postupne k nemu boli pripojené oblasti dnešného vých. Uzbekistanu (Džizzak, Taškent, Šymkent – bývalý Čimkent), Ak-Masdžid (dnes kazašské mesto Qyzylorda), pútnické mesto Turkestan a kirgizská pevnosť Pišpek (dnes Biškek), na juhu ovládal väčšiu časť Pamíru a rozvíjal obchodné vzťahy s Ruskom. Zhoršenie hospodárskej situácie v 19. stor. viedlo k niekoľkým povstaniam (1840 – 42) a k vpádu bucharského chána do Kokandského chanátu, bucharská nadvláda však netrvala dlho. Kokandský chanát bol však naďalej oslabovaný spormi vnútri vládnucej dynastie a rôznymi povstaniami, najmä kirgizských kmeňov. Ruská expanzia do Strednej Ázie priniesla koniec nezávislosti turkických chanátov (1868 sa stal ruským protektorátom Bucharský chanát a 1873 Chivský chanát), Kokandský chanát vzdoroval dlhšie, najskôr Rusku ponechal mestá v juž. Kazachstane (1853 – 56) a neskôr i strategické centrá Taškent (1865) a Chodžent (1866). Po kypčackom povstaní (1873 – 76), ktoré sa skončilo útekom chána Chudajára (*1832, †1886) do Ruska a zásahom ruskej armády (prelom 1875 a 1876), bol Kokandský chanát anektovaný a začlenený do Turkestanskej generálnej gubernie (1876).