Koháriovci

Koháriovci (Kohári), aj Koháryovci (Koháry), z Čabrade a zo Sitna — uhorský šľachtický rod. Koháriovci si svoje postavenie vybudovali predovšetkým v protitureckých bojoch a ako prívrženci katolíckych Habsburgovcov počas protihabsburských stavovských povstaní, zastávali významné pozície v uhorskom spoločenskom, hospodárskom a politickom živote. Prvým známym príslušníkom rodu bol pravdepodobne Juraj (Georgius) spomínaný 1470 pri dvore Mateja I. Korvína. Prvý významný člen rodu Imrich (*asi 1560, †1600), veliteľ hradu Čabraď a podkapitán Krupiny, bol ešte príslušníkom nižšej šľachty, jeho syn Peter získal 1616 titul barón, 1685 získali bratia Štefan II., Farkaš (Wolfgang) a Ján I. grófsky titul a 1815 bol František Jozef Anton povýšený do kniežacieho stavu.

Koháriovci sa stali jedným z najvýznamnejších magnátskych rodov v Uhorsku. Ich rodový majetok tvorili panstvá Čabraď (hrad Čabraď sa stal rodovým sídlom) a Sitno spolu s obcou Svätý Anton (rodové sídlo od pol. 18. stor.), Divín, Fiľakovo, Vyšný Blh (dnes Veľký Blh), Rimavská Seč, Drienčany, Muráň (1731 Štefan II. zriadil z panstiev Fiľakovo, Muráň a Vyšný Blh rodový fideikomis, ku ktorému bol neskôr pričlenený aj kaštieľ vo Svätom Antone), ďalej majetky v Novohrade – Boľkovce, Dolné Semerovce a Vinica na území dnešného Slovenska, Litke a Karancsapátfalva (dnes súčasť obce Karancslapujtő) v dnešnom Maďarsku, zámky Ebenthal a Walterskirchen v dnešnom Rakúsku a i. Významne sa zaslúžili o rozvoj priemyslu na Slovensku, najmä hutníctva a železiarstva. V panstve Muráň vybudovali tzv. pohorelský železiarsky komplex so správou v Pohorelej (1794 tam sprevádzkovali oceľový hámor, 1804 vysokú pec a skujňovací hámor), ďalšie prevádzky mali v Polomke, Dobšinej a i., patrili k popredným zakladateľom a podielnikom združení banských a železiarskych podnikateľov Muránskej únie (založenej 1808) a Rimavskej koalície (1811). Smrťou posledného mužského potomka Františka Jozefa Antona (1826) vymrel rod po meči, jeho dcéra a jediná dedička koháriovských majetkov Mária Antónia Gabriela (2. 7. 1797 Budapešť – 25. 9. 1862 Viedeň) sa 1815 vydala za Ferdinanda Juraja Augusta z rodu Koburgovcov, čím došlo k spojeniu rodov (sasko-kobursko-gothsko-koháriovská dynastia) a majetky Koháriovcov na Slovensku, ako aj na území dnešného Maďarska a Rakúska prešli do vlastníctva Koburgovcov.

Najvýznamnejší členovia rodu:

Farkaš, aj Wolfgang, 1650 hrad Čabraď, okres Krupina – 1704 Dubrava, Chorvátsko — syn Štefana I., brat Štefana II. a Jána I., otec Ondreja Jozefa. Študoval na univerzite vo Viedni, od 1684 hontiansky župan. R. 1683 sa zúčastnil protitureckej obrany Viedne, 1686 veliteľ hontianskeho a novohradského insurekčného vojska pri oslobodzovaní Budína, 1703 bojoval proti kurucom Františka II. Rákociho. Padol pri potláčaní nepokojov v Chorvátsku. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu;

František Jozef Anton, 7. 9. 1766 Viedeň – 27. 6. 1826 Bratislava — syn Ignáca Jozefa. Stoličný a krajinský hodnostár, od 1787 pôsobil v sedmohradskej dvorskej kancelárii vo Viedni, od 1789 jej tajomník, 1793 dedičný hontiansky župan, 1798 dvorský radca, 1801 predseda Uhorskej kráľovskej komory, 1811 uhorský vicekancelár, 1814 hlavný kráľovský komorník, 1820 uhorský kancelár. Po 1807 začal samostatne podnikať v oblasti železiarstva na Horehroní (Šumiac, Dobšiná, Pohorelá, Závadka nad Hronom), 1808 inicioval založenie Muránskej únie. Po prenesení sídla Koháriovcov do Svätého Antona dal 1812 vypáliť už opustené rodové sídlo hrad Čabraď. Posledný mužský potomok rodu Koháriovcov, jeho smrťou vymrel rod po meči. Vyznamenaný občianskym záslužným krížom (1813), Radom sv. Štefana (1814), rytier Radu zlatého rúna, 1815 povýšený do kniežacieho stavu;

Ignác Jozef, 2. 12. 1726 – 10. 10. 1777 Viedeň — syn Ondreja Jozefa, brat Mikuláša a Jána II., otec Františka Jozefa Antona. Príslušník cisárskej armády, 1754 major, bojoval v sedemročnej vojne s Pruskom. Stoličný hodnostár, od 1769 dedičný hontiansky župan. R. 1769 si s bratom Jánom II. rozdelili rodový majetok, Ignácovi Jozefovi pripadli panstvá rodového fideikomisu, Walterskirchen v dnešnom Rakúsku a niektoré majetky na území dnešného Maďarska;

Ján I.,13. 6. 1657 hrad Čabraď, okres Krupina – 1696, pochovaný v Hronskom Beňadiku — syn Štefana I., brat Štefana II. a Farkaša. Bojoval v cisárskej armáde proti Turkom a kurucom I. Tököliho, ktorí ho 1682 zajali a uväznili, 1685 oslobodený, 1686 sa zúčastnil oslobodzovania Budína. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu;

Ján II.,1733 Viedeň – 12. 11. 1800 Tbilisi, Gruzínsko — syn Ondreja Jozefa, brat Mikuláša a Ignáca Jozefa. Študoval vo Viedni. Stoličný hodnostár, od 1777 dedičný hontiansky župan. Venoval sa umeniu, 1777 – 81 nájomca, riaditeľ a herec dvorského divadla vo Viedni. Za ľahkomyseľný spôsob života ho Mária Terézia zbavila županstva. Veľa cestoval. R. 1769 si s bratom Ignácom Jozefom rozdelili rodový majetok, Jánovi pripadli panstvá Čabraď, Sitno a Vyškovce (dnes Vyškovce nad Ipľom, okres Levice) i menšie majetky na území dnešného Maďarska;

Mikuláš, 6. 7. 1721 Svätý Anton, okres Banská Štiavnica – 14. 11. 1769 Vyšný Blh, dnes Veľký Blh, okres Rimavská Sobota, pochovaný v Banskej Štiavnici — syn Ondreja Jozefa, brat Ignáca Jozefa a Jána II. Slúžil v otcovom jazdeckom pluku, 1745 plukovník, 1758 generálmajor, 1759 brigádny generál. Od 1758 dedičný hontiansky župan. Viedol prepychový život, čím zadlžil majetky rodu. Zomrel slobodný a bezdetný;

Ondrej Jozef, 30. 11. 1694 Čabradský Vrbovok, okres Krupina – 21. 12. 1757 Svätý Anton, okres Banská Štiavnica, pochovaný v Banskej Štiavnici — syn Farkaša, synovec Štefana II., otec Mikuláša, Ignáca Jozefa a Jána II. Študoval na jezuitskom gymnáziu v Olomouci. R. 1715 vstúpil do cisárskej armády, 1716 poručík, 1717 kapitán, 1730 pukovník, 1739 generálmajor, 1741 podmaršal, 1748 generál jazdectva. Pod velením Eugena Savojského bojoval vo viacerých bitkách proti Turkom, 1716 pri Petrovaradine, 1717 pri Belehrade, 1741 pri Temešvári (dnes Timişoara v Rumunsku), 1733 zostavil na vlastné náklady jazdecký a 1742 peší pluk. Stoličný hodnostár, od 1737 dedičný hontiansky župan. Po smrti strýka Štefana II. (1731) zdedil rodové koháriovské majetky, ktoré rozšíril o Boľkovce, Dolné Semerovce a Vinicu na území dnešného Slovenska, o Litke a Karancsapátfalvu na území dnešného Maďarska a Ebenthal a Walterskirchen v dnešnom Rakúsku (dostal ich od pasovského biskupa pod podmienkou, že zostane verný katolíckej cirkvi), 1757 prevzal do zálohu panstvo Vyškovce (dnes Vyškovce nad Ipľom, okres Levice). R. 1744 – 50 uskutočnil rozsiahlu prestavbu kaštieľa vo Svätom Antone, ktorý sa stal novým sídlom rodu. Tlačou vydal zbierku veršov Primitiae poeticae (1724);

Peter, 1564 Levice – po 1629 — syn Imricha. Vojak, protiturecký bojovník a diplomat. Od 1593 podkapitán Fiľakovského hradu, od 1608 podkapitán, od 1623 hlavný kapitán Nových Zámkov, 1627 kráľovský personál. V bojoch proti Turkom sa vyznamenal 1593 v bitke pri Rimavskej Sobote a Fiľakove, 1594 pri dobýjaní Ostrihomu, 1596 pri Hatvane, 1598 pri Győri. Počas stavovských povstaní bojoval proti Š. Bočkajovi a G. Betlenovi (1619 – 21 kurucmi zajatý). Ako kráľovský zmocnenec sa podieľal na uzatváraní Viedenského mieru (1606), v mene kráľa rokoval 1613 v Sedmohradsku a 1627 v Komárne s G. Betlenom, 1619 sa zúčastnil mierových rokovaní s Osmanskou ríšou. R. 1622 získal do zálohu a 1629 do trvalého vlastníctva hrady Čabraď a Sitno, podľa ktorého má rod prídomok. R. 1616 povýšený do barónskeho stavu;

Štefan I., ? – 20. 7. 1664 pri Leviciach, pochovaný v Hronskom Beňadiku — syn Petra, otec Štefana II., Farkaša a Jána I. Protiturecký bojovník, kapitán hradu Sečany (Szécsény, dnes v sev. Maďarsku), 1657 dedičný veliteľ Fiľakovského hradu. Od 1661 hontiansky župan, 1664 hlavný kapitán stredoslovenských banských miest. Rozšíril koháriovské majetky, sobášom získal časť panstva Kecskemét a podiel na panstve Divín, 1657 kúpil panstvo Rimavská Seč a do zálohu prevzal panstvo Fiľakovo. Prívrženec katolíckych Habsburgovcov, odporca protestantov, zo svojich panstiev vyhnal evanjelických kňazov a zabral evanjelické kostoly. Padol pri obrane Levíc proti Turkom;

Štefan II., 11. 3. 1649 hrad Čabraď, okres Krupina – 29. 3. 1731 tamže — syn Štefana I., brat Farkaša a Jána I. Študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave, teológiu na univerzite vo Viedni, doktor filozofie. R. 1664 ho cisár Leopold I. vymenoval za kapitána Fiľakovského hradu, ktorý bol (spolu s rodovým sídlom Koháriovcov, hradom Čabraď) významnou súčasťou protitureckej obrannej línie. R. 1678 odrazil útok Turkov, počas protihabsburského stavovského povstania Imricha Tököliho však v septembri 1682 napriek jeho odporu posádka hradu kapitulovala a spojené turecké a Tököliho (kurucké) vojská dali hrad i mesto zbúrať. Dostal sa do zajatia kurucov, odmietol pridať sa na ich stranu a po viacerých neúspešných pokusoch o útek bol vyslobodený až po Tököliho porážke (1685). R. 1685 mu bol za vernosť Habsburgovcom i za zásluhy v protitureckých bojoch udelený grófsky titul (aj jeho bratom). R. 1686 sa zúčastnil bojov pri Székesfehérvári a oslobodzovaní Budína i Jágru (Eger). Po vypuknutí protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákociho (1703) bol prinútený ujsť pred kurucmi, ktorí zbúrali hradby hradu Čabraď. Na vlastné náklady postavil husársky pluk, ktorý bojoval proti Rákocimu na strane Habsburgovcov, 1705 bol vymenovaný za generálporučíka. R. 1707 mu cisár doživotne určil plat poľného maršala. Stoličný a krajinský hodnostár, od 1711 dedičný župan Hontianskej stolice, 1712 skutočný vnútorný tajný radca, 1714 krajinský sudca, 1720 predseda komisie uhorského stavovského snemu pre náboženské otázky (o. i. prerokúval obvinenia proti evanjelickému superintendentovi D. Krmanovi), 1723 zmocnenec snemu pre otázky krajinských hraníc. Významne rozšíril rodové majetky, získal časť panstiev Drienčany a Divín, 1685 panstvo Vyšný Blh, 1702 s bratom Farkašom zobral do zálohu a 1720 natrvalo získal panstvo Muráň, nadobudol majetky aj v Hevešskej a Peštianskej stolici. R. 1731 zriadil z panstiev Fiľakovo, Muráň a Vyšný Blh rodový fideikomis. Podporovateľ reholí a školstva. Básnik, napísal vyše 10-tis. veršov, časť vyšla tlačou už za jeho života. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu.