Kerpely, Anton

Text hesla

Kerpely [-pej], Anton, 5. 2. 1837 Kürtös, dnes Curtici, judeţ Arad, Rumunsko – 22. 7. 1907 Banská Štiavnica — uhorský hutnícky odborník, vynálezca. V útlom detstve osirel. R. 1858 – 62 študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (na štúdium získal štipendium od Rakúskej spoločnosti štátnych železníc, kde pracoval). Vynikajúci odborník a vedec európskeho významu, považovaný za zakladateľa moderného železiarskeho priemyslu v Uhorsku.

Uskutočnil niekoľko študijných ciest do najvýznamnejších európskych železiarskych oblastí. (1866 Nemecko, 1869 Nemecko, Belgicko a Francúzsko, 1872 Spojené kráľovstvo a Švédsko, 1881 Kruppove závody v Nemecku), z ktorých poznatky využil vo vedeckej práci a vo funkciách, ktoré zastával. R. 1862 – 64 pôsobil v štátnej železiarskej spoločnosti v Anine, 1864 vedúci chemického laboratória v Oraviţi, 1865 – 67 vedúci výstavby vysokopecného závodu (ktorý aj naprojektoval) v Rusce Montane v dnešnom Rumunsku. R. 1867 – 68 pôsobil na území dnešného Slovenska v hrončianskom železiarskom komplexe ako zástupca vedúceho železiarne a vedúci prevádzky vysokých pecí v Hronci, pre ktoré navrhol viacero konštrukčných zdokonalení (kychtový záver s pohyblivým kužeľovým rozdeľovačom vsádzky a ústredným odvodom kychtového plynu, elektrické signalizačné zariadenie na zamedzenie výbuchov parných kotlov vykurovaných týmto plynom), ako aj univerzálnu valcovaciu stolicu pre závod v Piesku (dnes súčasť Valaskej). R. 1868 – 81 pôsobil na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici spočiatku ako mimoriadny, od 1872 ako riadny profesor a vedúci novozriadenej Katedry železohutníctva, ktorú budoval s uplatnením najnovších vedeckých a technických poznatkov (dobre vybavené moderné laboratóriá vrátane demonštračného zariadenia na výrobu ocele s Bessemerovým konvertorom, organizovanie odborných exkurzií do rakúskych a nemeckých vzorových závodov ap.), čím vytvoril podmienky na výchovu nových odborníkov pre rozvíjajúci sa uhorský železiarsky priemysel.

R. 1870 uskutočnil cestu po železiarňach a baniach Uhorska (skúmal ich prevádzkové pomery a technickú úroveň), z ktorej poznatky (kritickú analýzu, konštatovanie stavu a návrh riešení; viaceré z jeho návrhov boli v ďalších rokoch prijaté) zhrnul v diele Železiarske huty v Uhorsku, ich stav a budúcnosť (Das Eisenhüttenwesen in Ungarn, sein Zustand und seine Zukunft, 1872). R. 1872 napísal 2-zväzkovú učebnicu o železiarstve Príručka o praktických a teoretických aspektoch hutníctva železa (A vaskohászat gyakorlati és elméleti kézikönyve, 1873 – 74; prvá v Uhorsku), ktorá obsahovala teoretické poznatky a technologické postupy týkajúce sa železiarstva a konštrukcie hutníckych zariadení. R. 1877 publikoval priekopnícku vedeckú prácu Železné rudy a železné produkty Uhorska (Magyarország vaskövei és vasterményei) pozostávajúcu z 8 čiastkových prác, na ktorej pracoval od 1872 z poverenia Uhorskej kráľovskej prírodovedeckej spoločnosti. Podal v nej prehľad fyzikálnych a chemických vlastností železa, jeho najdôležitejších zlúčenín a zliatin s osobitným zreteľom na suroviny v najdôležitejších železiarskych oblastiach Uhorska (aparatúry na potrebné chemické analýzy navrhol sám). Zaoberal sa aj riešením problematiky rýchleho opotrebovania koľajníc, vyvinul vlastnú metodiku skúmania tvrdosti ocelí, zaviedol nové metódy na skúmanie makro- a mikroštruktúry železných materiálov (1876 – 77 zhotovoval mikrofotografie lomových plôch pomocou mikroskopu s 1 500-násobným zväčšením).

R. 1881 sa stal riaditeľom novozriadeného centrálneho riaditeľstva uhorských štátnych železiarní (so sídlom v Budapešti) vo funkcii ministerského radcu. Zaslúžil sa o modernizáciu zastaraného uhorského železiarstva: zreorganizoval administratívnu správu a centralizoval výrobu vo väčších závodoch, pričom za centrá technického rozvoja ustanovil Podbrezovú a Hunedoaru (Rumunsko). V Podbrezovej o. i. zaviedol výrobu rúr z kujného železa (prvá v Uhorsku) a výrobu pružinovej ocele, vybudoval Siemensove-Martinove pece a zmodernizoval skujňovací závod, v Hronci zaviedol výrobu smaltovaných liatych i lisovaných nádob, zmodernizoval aj výrobu v Tisovci. V Hunedoare vybudoval novú železiareň. R. 1866 – 86 vydával v Lipsku ročenky obsahujúce nové poznatky z oblasti hutníckej vedy a techniky Správa o pokroku železiarskej techniky (Bericht über die Fortschritte der Eisenhüttentechnik), 1873 – 81 správy zo svojich študijných ciest Zakladanie a zariadenie železiarní (Die Anlage und Einrichtung der Eisenhütten) doplnené 114 výkresmi. Od 1895 na dôchodku.

Autor prác o svetových výstavách (z pohľadu rozvoja železiarstva) vo Viedni (1873) a v Paríži (1878, 1900). Autor niekoľkých patentov, napr. na spôsob odstránenia síry, fosforu a medi zo surového železa (1864), na výrobu tvárniteľnej hmoty obsahujúcej vápenec a dolomit, slúžiacej na výrobu žiaruvzdorných tehál na výmurovku vysokých pecí i žiaruvzdorných tvaroviek (1880). R. 1871 – 81 hlavný redaktor časopisu Banícke a hutnícke listy (Bányászati és Kohászati Lapok). R. 1893 zakladajúci člen Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Od 1877 člen korešpondent Uhorskej akadémie vied, 1889 čestný predseda baníckeho kongresu na Svetovej výstave v Paríži. R. 1875 povýšený do šľachtického stavu s predikátom Krassai. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Zverejnené v marci 2017.

Kerpely, Anton [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-02-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kerpely-anton