kendo
kendo [jap.], kendó — japonské bojové umenie zamerané na techniky ovládania meča (jap. ken = meč, dó = spôsob cesty, kendo = cesta meča), v súčasnosti najmä jeho športová forma založená na šerme bambusovým mečom (šinai). Okrem osvojenia si techniky šermu (rýchlosť, obratnosť a bleskové výpady na protivníka; pri športovej forme ide o simulovaný boj) sú dôležitými súčasťami kenda aj dosiahnutie rovnováhy tela a duše, disciplína, odhodlanie, vyberané správanie, etika a morálna sila bojovníka, resp. športovca.
Kendo sa vyvinulo z kendžucu, spôsobu boja s mečom (jap. kendžucu = umenie meča), ktorý používali japonskí bojovníci samuraji; najväčší rozmach zaznamenalo v 14. a 15. stor. Boj s mečom bol pre samurajov privilégiom, ale aj podmienkou prežitia. Hlavnou úlohou bojovníkov (bušii) bolo zabiť protivníka okamžite, aby sa mu nespôsobovalo zbytočné utrpenie. Na výcvik sa často používali drevené zbrane (bambusové palice, resp. meče). V období vlády šógunskej dynastie rodu Tokugawa (1603 – 1867) sa kendžucu výrazne zmenilo, techniky sa zlepšovali, medzi bojovníkmi vyrástlo viacero vynikajúcich šermiarov, ktorí založili vlastné školy (v minulosti ich bolo okolo 600), viaceré z nich pôsobia dodnes. Začiatky kenda siahajú do 18. stor., keď sa pri výcviku kendžucu začal používať ochranný výstroj (brnenie – bogu) a reálny meč bol nahradený bambusovým (šinai), v 19. stor. sa ochranný výstroj ustálil do dnešnej podoby. R. 1910 – 12 došlo k sprístupneniu kenda širokej verejnosti a k štandardizácii jeho dvoch výcvikových foriem: šinai kendo – kontaktné cvičenia s bambusovým mečom vykonávané v ochrannom výstroji, a kendo kata – nácvik série bojových techník proti imaginárnemu nepriateľovi alebo vo dvojiciach podľa daného scenára a bez ochranného výstroja, pri ktorom sa používajú drevené meče (bokutó) alebo meče s kovovou čepeľou (iaitó). Cieľom zavedenia kendo kata bolo zachovanie stáročných bojových techník a ich ochrana pred zánikom.
Po 2. svetovej vojne bolo kendo (podobne ako ostatné bojové umenia) v Japonsku zakázané, 1950 obnovené v športovej forme (1952 bola založená Všejaponská federácia kenda, Zen Nihon Kendó Renmei). Zakrátko sa stalo jedným z najobľúbenejších bojových umení a bolo zavedené do škôl. V 2. polovici 20. stor. sa rozšírilo do viacerých krajín. Medzinárodná federácia kenda (International Kendo Federation, založená 1970) organizuje od 1970 každé tri roky svetové šampionáty v kende, 2000 začali oficiálne súťažiť aj ženy.
Zápas v kende (šiai) prebieha na zápasisku v tvare štvorca s dĺžkou strany 9 až 11 m. Športovci sa usilujú počas 3 alebo 5 minút seknutím alebo bodnutím zasiahnuť súpera, a získať tak bod (ipon). Zásah je uznaný za platný, ak je vykonaný na platné zásahové miesto (hlava, predlaktia, trup, hrdlo), dostatočnou silou, sprevádzaný výkrikom (kiai), v správnom postoji a s použitím hornej tretiny čepele bambusového meča. Víťazí športovec, ktorému sa podarí získať dva ipony alebo ktorý po vypršaní časového limitu vedie o jeden ipon, napr. 1 : 0. V prípade nerozhodného stavu nasleduje trojminútové predĺženie a vyhráva športovec, ktorý zasiahne súpera ako prvý. Zápas riadia traja rozhodcovia (hadžime; jeden hlavný – šušin, a dvaja postranní – fukušin), pričom platný zásah musia uznať najmenej dvaja z nich. Športovci nosia čierne (ženy aj biele alebo bledomodré) brnenie, resp. ochranný výstroj (bogu) pozostávajúci z hrubej bavlnenej prilby s kovovou maskou (men), z hrudného chrániča (dó), šermiarskych rukavíc (kote) a hrubej zástery (tare), ktorá chráni časť brucha a boky. Pod ochranným výstrojom majú oblečenú širokú nohavicovú suknicu (hakama), ktorá siaha po členky, a kabátec (kendó gi). Bambusový meč s dĺžkou približne 110 – 120 cm je vyrobený zo 4 bambusových lamiel, ktoré sú zviazané do tvaru dutého valca. Po celej dĺžke meča je natiahnutá šnúra, ktorá udržiava celý meč napnutý a pružný. Športovci môžu dosiahnuť v cvičení kendo 16 stupňov majstrovstva (nižšie stupne: 6. až 1. kiu, vyššie stupne: 1. až 9. dan), na ich označovanie sa však nepoužívajú žiadne vonkajšie znaky.
Na Slovensku je kendo organizované od 90. rokov 20. stor. v kluboch pôsobiacich pod záštitou Slovenskej kendo federácie (SKF, zal. 1993), ktorá združuje aj príbuzné bojové umenia iaido (iaidó, technika rýchleho tasenia meča) a jodo (jodó, boj s palicou).