Karvaš, Imrich

Text hesla

Karvaš, Imrich, 25. 2. 1903 Varšany, dnes Kalinčiakovo, súčasť Levíc – 20. 2. 1981 Bratislava — slovenský národohospodár, otec Milana Karvaša. R. 1921 – 25 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde (s prerušením) pôsobil do 1950. R. 1938 – 49 vedúci Katedry národného hospodárstva a finančnej vedy, 1947 – 48 dekan a 1948 – 49 prodekan fakulty; 1934 mimoriadny, 1940 riadny profesor. R. 1926 – 27 absolvoval štipendijný pobyt (štúdium hospodárskeho práva) v Paríži a Štrasburgu. R. 1926 – 30 tajomník Obchodnej a priemyselnej komory, 1930 – 33 tajomník Zväzu slovenských bánk, 1932 – 38 generálny tajomník Národohospodárskeho ústavu Slovenskej a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1936 – 38 viceprezident Exportného ústavu v Prahe. Spolupracoval s M. Hodžom (1935 – 38 ministerský predseda ČSR) a podporoval jeho úsilie o vytvorenie združenia európskych agrárnych strán a víziu zjednotenej Európy (1935 sa zúčastnil IV. kongresu Paneurópskej únie vo Viedni). R. 1938 minister bez kresla (22. septembra – 4. októbra) a minister priemyslu, obchodu a živností (4. október – 1. december) v československej vláde. Po vzniku Slovenskej republiky (14. 3. 1939) 1939 – 44 prvý guvernér Slovenskej národnej banky a 1942 – 44 predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie.

Popredný predstaviteľ a podporovateľ národohospodárskej vedy na Slovensku, prednášal v Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku, v Nemecku a USA, 1940 spoluzakladateľ súkromnej Vysokej obchodnej školy (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Zaoberal sa problematikou riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk, hospodárskej konjunktúry a monopolov (Štátne príjmy a konjunktúra, 1931; Vliv kartelov na konjunktúru, 1932). Predstaviteľ hospodárskej politiky regionalizmu na Slovensku, zástanca nevyhnutných regulatívnych štátnych zásahov do ekonomiky, v 30. rokoch 20. stor. napr. žiadal aspoň čiastočné zmiernenie nevýhodnej pozície Slovenska v rámci ČSR (Sjednocení výrobních podmínek v zemích českých a na Slovensku, 1933). Ako guvernér Slovenskej národnej banky prispel svojou premyslenou menovou politikou k udržaniu stabilnej slovenskej meny aj vo vojnových podmienkach. Podarilo sa mu zablokovať prevažnú časť slovenského zlatého pokladu a menových rezerv a zachrániť ich pre Československú republiku obnovenú po vojne, prispel aj k premene Neografie v Martine na modernú tlačiareň cenín a k jej osamostatneniu (1943).

Aktívne pôsobil v občianskom odboji. Udržiaval kontakty najmä s V. Šrobárom (v auguste 1943 sa zúčastnil na prijatí politického memoranda skupiny V. Šrobára v Bytči vo vile M. Mičuru), neskôr spolupracoval s ilegálnou SNR. Ako predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie zabezpečoval prípravu SNP z finančnej a hospodárskej stránky. Počas bombardovania Bratislavy v júni 1944 nariadil presunúť zo Slovenskej národnej banky v Bratislave do pobočiek v Banskej Bystrici a Ružomberku zásoby obeživa (asi 3 mld. korún), ako aj pohonných látok, ktoré boli k dispozícii povstalcom. Gestapo ho 3. 9. 1944 zatklo a odviezlo do Berlína, vo februári 1945 bol odsúdený na smrť a internovaný v koncentračných táboroch vo Flossenbürgu a v Dachau, potom 30. apríla (počas transportu 139 významných väzňov z Dachau do Neapola) oslobodený z rúk Gestapa v obci Niederdorf (tal. Villabassa, severových. Taliansko).

Po skončení 2. svet. vojny a návrate na Slovensko znova pôsobil na Právnickej fakulte UK v Bratislave a zúčastňoval sa na ekonomickej obnove Slovenska (poradca vlády v Komisii pre obnovu Slovenska), 1947 – 48 predseda Medzinárodného výkonného výboru kúpeľov. Po Februári 1948 sa stal politicky nežiaducim a v máji 1949 bol vo vykonštruovanom procese obvinený z vlastizrady (odsúdený na dva roky väzenia a stratu majetku). R. 1953 bol v rámci Akcie B spolu s rodinou vysťahovaný z Bratislavy, 1958 opäť obvinený z vlastizrady a zo špionáže a odsúdený na 17 rokov väzenia, 1960 amnestovaný a 1969 súdne plne rehabilitovaný.

Autor vyše 50 odborných článkov, monografií Hospodárska štatistika Slovenska (1928), Problematika času v hospodárskej teórii (1937), Základy hospodárskej vedy I a II (1947) a posmrtne vydanej autobiografie Moje pamäti. V pazúroch Gestapa (1994; napísaná 1974 – 78). Spoluzakladateľ a redaktor viacerých odborných časopisov, napr. Hospodárske rozhľady (1926 – 39, 1939 hlavný redaktor), Politika (1931 – 40). Člen a významnejší predstaviteľ viacerých odborných spoločností, napr. Učenej spoločnosti Šafárikovej a americkej Academy of Political Science a Econometric Society. Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam), Pribinovho kríža I. triedy (2001, in memoriam) a i. ocenení.

Od 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave Medailu Imricha Karvaša za zásluhy o rozvoj ekonomickej vedy a vzdelanosti. Na jeho rodnom dome v Kalinčiakove sa nachádza pamätná tabuľa (2008, Miroslav Rónai), v Bratislave je podľa neho nazvaná ulica.

Popis ilustrácie

Imrich Karvaš

Text hesla

Karvaš, Imrich, 25. 2. 1903 Varšany, dnes Kalinčiakovo, súčasť Levíc – 20. 2. 1981 Bratislava — slovenský národohospodár, otec Milana Karvaša. R. 1921 – 25 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde (s prerušením) pôsobil do 1950. R. 1938 – 49 vedúci Katedry národného hospodárstva a finančnej vedy, 1947 – 48 dekan a 1948 – 49 prodekan fakulty; 1934 mimoriadny, 1940 riadny profesor. R. 1926 – 27 absolvoval štipendijný pobyt (štúdium hospodárskeho práva) v Paríži a Štrasburgu. R. 1926 – 30 tajomník Obchodnej a priemyselnej komory, 1930 – 33 tajomník Zväzu slovenských bánk, 1932 – 38 generálny tajomník Národohospodárskeho ústavu Slovenskej a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1936 – 38 viceprezident Exportného ústavu v Prahe. Spolupracoval s M. Hodžom (1935 – 38 ministerský predseda ČSR) a podporoval jeho úsilie o vytvorenie združenia európskych agrárnych strán a víziu zjednotenej Európy (1935 sa zúčastnil IV. kongresu Paneurópskej únie vo Viedni). R. 1938 minister bez kresla (22. septembra – 4. októbra) a minister priemyslu, obchodu a živností (4. október – 1. december) v československej vláde. Po vzniku Slovenskej republiky (14. 3. 1939) 1939 – 44 prvý guvernér Slovenskej národnej banky a 1942 – 44 predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie.

Popredný predstaviteľ a podporovateľ národohospodárskej vedy na Slovensku, prednášal v Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku, v Nemecku a USA, 1940 spoluzakladateľ súkromnej Vysokej obchodnej školy (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Zaoberal sa problematikou riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk, hospodárskej konjunktúry a monopolov (Štátne príjmy a konjunktúra, 1931; Vliv kartelov na konjunktúru, 1932). Predstaviteľ hospodárskej politiky regionalizmu na Slovensku, zástanca nevyhnutných regulatívnych štátnych zásahov do ekonomiky, v 30. rokoch 20. stor. napr. žiadal aspoň čiastočné zmiernenie nevýhodnej pozície Slovenska v rámci ČSR (Sjednocení výrobních podmínek v zemích českých a na Slovensku, 1933). Ako guvernér Slovenskej národnej banky prispel svojou premyslenou menovou politikou k udržaniu stabilnej slovenskej meny aj vo vojnových podmienkach. Podarilo sa mu zablokovať prevažnú časť slovenského zlatého pokladu a menových rezerv a zachrániť ich pre Československú republiku obnovenú po vojne, prispel aj k premene Neografie v Martine na modernú tlačiareň cenín a k jej osamostatneniu (1943).

Aktívne pôsobil v občianskom odboji. Udržiaval kontakty najmä s V. Šrobárom (v auguste 1943 sa zúčastnil na prijatí politického memoranda skupiny V. Šrobára v Bytči vo vile M. Mičuru), neskôr spolupracoval s ilegálnou SNR. Ako predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie zabezpečoval prípravu SNP z finančnej a hospodárskej stránky. Počas bombardovania Bratislavy v júni 1944 nariadil presunúť zo Slovenskej národnej banky v Bratislave do pobočiek v Banskej Bystrici a Ružomberku zásoby obeživa (asi 3 mld. korún), ako aj pohonných látok, ktoré boli k dispozícii povstalcom. Gestapo ho 3. 9. 1944 zatklo a odviezlo do Berlína, vo februári 1945 bol odsúdený na smrť a internovaný v koncentračných táboroch vo Flossenbürgu a v Dachau, potom 30. apríla (počas transportu 139 významných väzňov z Dachau do Neapola) oslobodený z rúk Gestapa v obci Niederdorf (tal. Villabassa, severových. Taliansko).

Po skončení 2. svet. vojny a návrate na Slovensko znova pôsobil na Právnickej fakulte UK v Bratislave a zúčastňoval sa na ekonomickej obnove Slovenska (poradca vlády v Komisii pre obnovu Slovenska), 1947 – 48 predseda Medzinárodného výkonného výboru kúpeľov. Po Februári 1948 sa stal politicky nežiaducim a v máji 1949 bol vo vykonštruovanom procese obvinený z vlastizrady (odsúdený na dva roky väzenia a stratu majetku). R. 1953 bol v rámci Akcie B spolu s rodinou vysťahovaný z Bratislavy, 1958 opäť obvinený z vlastizrady a zo špionáže a odsúdený na 17 rokov väzenia, 1960 amnestovaný a 1969 súdne plne rehabilitovaný.

Autor vyše 50 odborných článkov, monografií Hospodárska štatistika Slovenska (1928), Problematika času v hospodárskej teórii (1937), Základy hospodárskej vedy I a II (1947) a posmrtne vydanej autobiografie Moje pamäti. V pazúroch Gestapa (1994; napísaná 1974 – 78). Spoluzakladateľ a redaktor viacerých odborných časopisov, napr. Hospodárske rozhľady (1926 – 39, 1939 hlavný redaktor), Politika (1931 – 40). Člen a významnejší predstaviteľ viacerých odborných spoločností, napr. Učenej spoločnosti Šafárikovej a americkej Academy of Political Science a Econometric Society. Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam), Pribinovho kríža I. triedy (2001, in memoriam) a i. ocenení.

Od 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave Medailu Imricha Karvaša za zásluhy o rozvoj ekonomickej vedy a vzdelanosti. Na jeho rodnom dome v Kalinčiakove sa nachádza pamätná tabuľa (2008, Miroslav Rónai), v Bratislave je podľa neho nazvaná ulica.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karvaš, Imrich [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-21]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karvas-imrich