karpatskí Nemci

Text hesla

karpatskí Nemci — národnostná menšina v SR hlásiaca sa k nemeckej národnosti (asi 4 690; 2011). Názov karpatskí Nemci (nem. Karpatendeutsche) zaviedol zač. 20. stor. nemecký historik a etnológ Raimund Friedrich Kaindl (*1866, †1930) na odlíšenie Nemcov žijúcich v oblasti Karpát (t. j. na území dnešného Slovenska, časti Ukrajiny, Moldavska, Bosny a Hercegoviny a Rumunska; do 1918 asi 2 mil.) od ostatných Nemcov v Uhorsku, po vzniku Československa sa vzťahoval iba na Nemcov žijúcich na Slovensku (okolo 150-tis.) a v Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská Ukrajina; okolo 18-tis.). Nemci žijúci v Česku sa nazývali sudetskí Nemci, na rozdiel od nich však karpatskí Nemci neobývali geograficky súvislé územie, ale až do 1945 žili najmä v troch väčších sídelných oblastiach (jazykových ostrovoch): Bratislava a okolie (okolo 49-tis.), Hauerland (okolo 40-tis.) a Spiš (okolo 35-tis.), menšia časť (okolo 26-tis.) žila v diaspóre po celom území Slovenska (najmä v mestách, napr. vo Zvolene, v Krupine, Žiline, Košiciach, Bardejove). K hlavným zamestnaniam karpatských Nemcov v minulosti patrili ťažba a spracovanie rúd, remeselná výroba, obchod, vinohradníctvo a poľnohospodárstvo, k doplnkovým napr. čipkárstvo. Udržali si osobitný jazyk (→ nemecké nárečia na Slovensku), v sídelnej oblasti Bratislava a okolie prevládalo bavorské nárečie, v Hauerlande a na dolnom Spiši východostredonemecko-bavorská zmes nárečí, na hornom Spiši nárečie sliezskej a sudetskej jazykovej oblasti. Z konfesionálneho hľadiska mali na záp. a str. Slovensku prevahu rímskokatolíci, na vých. Slovensku (najmä Spiš) evanjelici.

Nemci prichádzali na územie dnešného Slovenska spočiatku jednotlivo, a to najmä ako kupci a misionári (od 7. stor. vysielaní salzburskými a pasovskými biskupmi), od obdobia vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. (1000 – 38) prichádzali príslušníci vyššej spoločenskej vrstvy (duchovní, rytieri, obchodníci, odborníci a i.). Hromadne sa začali usádzať v pol. 12. stor. v niekoľkých kolonizačných vlnách (→ kolonizácia) na pozvanie uhorských kráľov a feudálov ako hostia (lat. hospites) s prísľubom, že budú môcť žiť podľa vlastného nemeckého práva (teda nie podľa obyčajového práva platného v tom čase v Uhorsku); v literatúre sa toto obdobie nazýva kolonizácia na nemeckom práve (niekedy aj nemecká kolonizácia, čo je však nepresné, pretože kolonistami neboli len Nemci, hoci tvorili väčšinu, ale aj príslušníci iných národov). Počas prvej kolonizačnej vlny (od 2. pol. 12. stor.; ešte pred mongolským vpádom 1241/42) sa v okolí Bratislavy, Trnavy a v Banskej Štiavnici usádzali nemeckí remeselníci, kupci a baníci, ktorí dostali od uhorských kráľov mestské výsady na základe nemeckého práva. Zač. 13. stor. prichádzali ďalší, ktorých časť sa usadila aj na Spiši. Najpočetnejšia vlna prišla v 2. pol. 13. stor. a zač. 14. stor., keď uhorskí panovníci (počnúc Belom IV.) pozývali nemeckých hostí aj na dosídlenie oblastí spustošených po mongolských vpádoch. V stredoveku bolo na Slovensku pravdepodobne 200- až 250-tis. Nemcov, čo predstavovalo asi pätinu vtedajšieho počtu obyvateľov. Nemeckí kolonisti priniesli do Uhorska (a teda aj na Slovensko) okrem vlastného právneho systému predovšetkým vyspelejšie formy poľnohospodárstva, baníctva a obchodu. V stredoveku tvorili Nemci najbohatšiu časť obyvateľov miest, kde mali privilegované postavenie, ovládali nielen mestskú administratívu a súdnictvo, ale aj obchod, remeselnú výrobu a školy.

Už v 14. stor. sa na Slovensku vytvorili 3 väčšie sídelné oblasti (jazykové ostrovy): Bratislava a okolie, Hauerland a Spiš.

Sídelná oblasť Bratislava a okolie zahŕňala samotné mesto Bratislava (do 1900 s prevahou nemeckého obyvateľstva), na sever od Bratislavy ležiace nemecké vinohradnícke mestá Svätý Jur, Pezinok a Modra, ktoré si uchovávali svoju starú nemeckú tradíciu, ako aj Raču (dnes mestská časť Bratislavy) a na východ od Bratislavy šesť nemeckých obcí Žitného ostrova (dnešné obce Šamorín, Kvetoslavov, Nové Košariská – dnes súčasť Dunajskej Lužnej, Most pri Bratislave, Rovinka a Prievoz – dnes súčasť mestskej časti Ružinov v Bratislave II, ktorý bol známy o. i. svojím ľudovým divadlom a nemeckým folklórom; vo viacerých obciach sa koncom 16. stor. usadili protestantskí exulanti), nemeckí kolonisti žili aj na území Petržalky (dnes mestská časť Bratislavy).

Sídelná oblasť Hauerland (aj kremnicko-pravnianska oblasť) zahŕňala územie str. Slovenska v oblasti Kremnice, Handlovej, Nitrianskeho Pravna (centrum Hauerlandu) a Veľkého Poľa. Nemecké osídľovanie str. Slovenska podnietilo bohatstvo rúd drahých kovov. V 13. a 14. stor. vzniklo sedem stredoslovenských (dolnouhorských) banských miest, k najvýznamnejším patrili popri Kremnici mestá Banská Štiavnica a Banská Bystrica (nezahŕňajú sa do oblasti Hauerland) s významným podielom nemeckého obyvateľstva (aj v priľahlých banských osadách, napr. v Španej Doline). V 14. stor. boli najmä okolo Kremnice a Nitrianskeho Pravna založené nemecké obce Krahule, Kunešov, Kremnické Bane, Kopernica, Kľačno a i. Do oblasti Hauerland patrili aj viaceré obce v Turci, napr. Čremošné, Dolná Štubňa (dnes súčasť Turčianskych Teplíc), Horná Štubňa, Sklené, Dolný a Horný Turček (dnes Turček) a i., kde sa nemeckí hostia usádzali od 13. stor. Názov Hauerland sa zaužíval po 1930, pretože nemecký názov ôsmich z 24 nemeckých obcí patriacich do oblasti sa končí slabikou -hau (napr. Handlová, nem. Krickerhau; nem. Hau = rúbaň, rúbanisko, čistina vzniknutá vyrúbaním lesa).

Sídelná oblasť Spiš zahŕňala Horný a Dolný Spiš a údolie rieky Bodva. Prechádzali ňou dôležité obchodné cesty (spájajúce o. i. Uhorsko s Poľskom). Nemecké osídľovanie územia sa začalo v 12. stor., najpočetnejší prílev nemeckého obyvateľstva nastal po mongolskom vpáde (1241/42). Sprievodným znakom osídľovania bolo zakladanie miest, ktorým boli postupne udelené rozsiahle privilégiá (→ spišské mestá, → spišské právo) a mohli sa združovať do samosprávnych celkov (→ Spoločenstvo spišských Sasov). Rozvíjali sa v nich obchod, remeslá, baníctvo a hutníctvo. K významnejším mestám patrili Kežmarok, Levoča, z ďalších napr. Spišská Sobota (dnes mestská časť Popradu), Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Spišský Štvrtok, Žakovce (časť miest bola v 15. – 18. stor. súčasťou tzv. poľského zálohu). Zo spišských (hornouhorských) banských miest patrili k významným napr. Gelnica, Smolník, Hnilec, Nálepkovo, Švedlár, Mníšek nad Hnilcom, pričom Gelnica, Smolník a Spišská Nová Ves boli aj významnými strediskami hutníctva. Vo Vyšnom Medzeve, Nižnom Medzeve (dnes Medzev) a v Štóse, ako aj vo viacerých banských a hutníckych mestách pracovali hámre. Pre nemecké obyvateľstvo v regióne juž. Spiša sa zaužívalo pomenovanie mantáci.

Karpatskí Nemci sa ďalej usídlili na záp. Slovensku, kam v 16. – 17. stor. prichádzali v súvislosti s protireformáciou v Európe habáni (anabaptisti; žili vo viac ako 30 obciach, napr. vo Veľkých Levároch, v Sobotišti), ktorí sa popri mnohých iných remeslách zaoberali najmä výrobou keramiky a kameniny. Počas ďalšieho nemeckého osídľovania, ku ktorému došlo v 18. stor. v Uhorsku za vlády Márie Terézie a Jozefa II., boli v Malých Karpatoch založené nemecké drevorubačské osady (→ huncokari), 1786 prišli Nemci z rôznych nemeckých krajín do dnešného Sládkovičova a do oblasti Červeného Kláštora (vyše 100 rodín). Početné rodiny nemeckých roľníkov (z Hannoveru a z Oldenburgu) prišli 1857 – 58 na majetky ležiace pri obci Čermany v údolí Nitry. R. 1899 kúpili majetky v obci Michalok (sev. od Vranova nad Topľou) nemeckí roľníci zväčša z vých. Haliče, ktorí pochádzali pôvodne z oblasti Tachova v Českej republike, preto sa tam do 1944 hovorilo pravým nemeckým nárečím z oblasti Chebu. Podiel Nemcov na celkovom počte obyvateľov však v dôsledku jazykovej a kultúrnej asimilácie v slovenskom prostredí, ako aj vplyvom maďarizácie (na prelome 19. a 20. stor.) neustále klesal (1880 9,3 %, 1919 už len 4,87 % obyvateľov).

Po vzniku Československa sa vytvorili priaznivejšie podmienky na rozvoj národnostného života nemeckej menšiny na Slovensku; podľa sčítania ľudu z 1930 žilo na Slovensku (bez Podkarpatskej Rusi) 147 501 karpatských Nemcov, čo tvorilo 4,4 % z celkového počtu obyvateľstva. Postupne sa rozširovala sieť základných a stredných škôl poskytujúcich vzdelávanie v nemeckom jazyku, vznikali kultúrne (napr. Deutscher Kulturverband, založený 1921 – 22) a športové spolky (Deutscher Turnverein, založený 1922; Karpatský spolok, nem. Karpatenverein, založený 1922, ktorý nadviazal na činnosť turistického Uhorského karpatského spolku založeného 1873 a 1929 – 45 vydával časopis Karpatenland). Nemecká menšina na Slovensku sa (popri početne silnejších sudetských Nemcoch v Čechách, asi 3 mil.) vyprofilovala aj politicky, vznikali nemecké politické strany, napr. Zipser Deutsche Partei (ZDP, 1920 – 38) či Karpathendeutsche Partei (KdP, založená 1928) vedená F. Karmasinom. KdP sa po nástupe Hitlera k moci začala orientovať na nacistické Nemecko a na spoluprácu so Sudetonemeckou stranou vedenou K. Henleinom, po voľbách 1935 sa stala jej odnožou na Slovensku. R. 1938 sa pretvorila na Deutsche Partei (DP, vedená F. Karmasinom), po vzniku Slovenskej republiky (1939) sa stala jedinou povolenou organizáciou nemeckej menšiny na Slovensku (v jej rámci pôsobili všetky organizácie a spolky karpatských Nemcov), jej hlavným politickým cieľom bola nacifikácia Slovenska. Jednou z opôr fašistického režimu na Slovensku sa mala stať Heimatschutz (Domobrana), ozbrojená organizácia nemeckých nacistov na Slovensku (začala sa utvárať v júli 1944, v septembri 1944 začlenená do jednotiek SS), ktorej príslušníci sa spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a protipartizánskej jednotky Edelweiss (→ Abwehrgruppe 218) podieľali na bojoch proti partizánom, po vypuknutí SNP na bojoch proti povstalcom a na teroristických akciách proti civilnému obyvateľstvu (napr. v januári 1945 na vypálení obcí Kľak a Ostrý Grúň a vraždení ich obyvateľov). Časť karpatských Nemcov sa však zapojila do protifašistického odboja (napr. príslušníci partizánskeho oddielu Thälmann, ktorý sa sformoval zač. septembra 1944).

Karpatskí Nemci museli znášať dôsledky Nemeckom vyvolanej 2. svet. vojny. Už pred vypuknutím SNP sa aj proti nim zamerali akcie niektorých partizánskych skupín, po vypuknutí SNP na jeseň 1944 najmä proti rozptýleným sídlam a Hauerlandu (masové vraždy v Ružomberku, Sklenom, Banskej Štiavnici a Nitrianskom Pravne si vyžiadali okolo 450 obetí). V novembri 1944 začalo Nemecko pre približujúci sa front evakuovať karpatských Nemcov z vých. Slovenska a z oblasti Spiša, zač. 1945 zo str. a záp. Slovenska (celkove do skončenia vojny asi 130-tis. karpatských Nemcov). Z nich sa 30- až 40-tis. pokúsilo po vojne vrátiť do svojich domovov, ale rovnako ako tí, čo zostali doma, boli zväčša internovaní v sústreďovacích táboroch, mnohí prišli o život. R. 1945 – 47 bolo zo Slovenska vysídlených ďalších asi 32 400 karpatských Nemcov (súhlas s odsunom deklarovala 1945 aj Postupimská konferencia); → odsun Nemcov z ČSR. Okolo 25-tis. ich z rôznych dôvodov na Slovensku zostalo. Ich postavenie bolo veľmi ťažké, keďže sa podľa princípu kolektívnej viny stali skupinou obyvateľstva bez základných občianskych práv. Na základe Košického vládneho programu, povojnových dekrétov E. Beneša (→ Benešove dekréty) a nariadení SNR stratili československé štátne občianstvo (okrem účastníkov odboja) a boli zbavení majetku. Situácia sa začala meniť po 1949 (po vzniku Nemeckej demokratickej republiky, NDR), keď bolo prijaté vládne nariadenie o umožnení vrátenia československého štátneho občianstva osobám nemeckej národnosti a 1953 sa karpatskí Nemci stali občanmi ČSR priamo zo zákona. Cieľavedomá asimilácia a úplná absencia nemeckého školstva však viedli k situácii, že koncom 80. rokov 20. stor. boli karpatskí Nemci existenčne úplne ohrození; pri sčítaní obyvateľstva 1950 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 179 obyvateľov, 1980 to bolo už len 2 918, pri sčítaní obyvateľstva 1991 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 414, 2001 5 405 a 2011 len 4 690 osôb (predpokladá sa však, že tento počet je asi dvojnásobný). V súčasnosti žijú karpatskí Nemci v troch niekdajších tradičných regiónoch (v Bratislave a okolí, na str. Slovensku a na vých. Slovensku na Spiši), žijú však pomerne rozptýlene, 20 % podiel nemeckého obyvateľstva bol prekročený len v jednej obci na Slovensku, v Krahuliach (pri Kremnici), ale len vďaka tomu, že tam počet obyvateľov po 1945 klesol na desatinu, najvyššia koncentrácia nemeckého obyvateľstva je v obciach Kunešov, Vyšný Medzev, Medzev a Chmeľnica, mestom s najvyšším percentom nemeckého obyvateľstva je Bratislava.

Karpatskí Nemci sa združujú v Karpatskonemeckom spolku na Slovensku (založený 1990, má vyše 4-tis. členov, 2014) a v jeho mládežníckej organizácii, ktorej cieľom je obnova a upevnenie identity nemeckej menšiny na Slovensku, zastupovanie jej záujmov a jej všestranné pozdvihnutie v kultúrnej, spoločenskej, sociálnej, občianskej, náboženskej a hospodárskej oblasti, revitalizácia nemeckej kultúry a jazyka, podpora rozvoja školstva zameraného na nemeckú národnostnú menšinu a i. Od 1992 vydáva mesačník Karpatenblatt. Na výskum a prezentáciu dejín a kultúry karpatských Nemcov od ich príchodu na Slovensko po súčasnosť sa zameriava Múzeum kultúry karpatských Nemcov Slovenského národného múzea (založené 1994 v Bratislave, s expozíciami v Handlovej a Nitrianskom Pravne).

Nemeckí kolonisti si na územie Slovenska priniesli svoju kultúru, ktorú ďalej rozvíjali a na novom území vytvorili vlastnú, svojbytnú. Ich príchod a pôsobenie výrazne ovplyvnili nielen hospodársky, ale aj kultúrny vývoj Slovenska. Udržiavali si svoje tradície, mali vlastnú literatúru (→ nemecká literatúra na Slovensku), vydávali viaceré nemecké regionálne noviny a časopisy (najstarší bol Pressburger Zeitung, 1764 – 1929; → nemecká tlač na Slovensku). Už od 14. stor. zakladali vlastné nemecké základné a neskôr aj vyššie školy (k najvýznamnejším patrili evanjelické lýceá v Kežmarku, založené po 1531, a v Bratislave, založené 1606, ako aj Banská akadémia v Banskej Štiavnici, založená 1763; → nemecké školy), významne sa zaslúžili o rozvoj kníhtlače na našom území (→ Brewerovci, → Royerovci). Spomedzi karpatských Nemcov pochádzalo mnoho vedcov a technikov (J. A. Segner, W. Kempelen, J. M. Petzval, P. E. A. Lenard a i.) a umelcov (J. S. Kusser, J. N. Hummel, V. O. Tilgner, A. F. Oeser, J. Damko a i.).

Údaje o etnických špecifikách karpatských Nemcov sú napr. v dielach M. Bela Notície... (Notitia Hungariae novae..., 1735 – 42) a L. Bartolomeidesa Inclyti Superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia... (1806 – 08), historickým vývojom spišských Nemcov sa zaoberali D. Fröhlich a J. Melzer, v 30. rokoch 20. stor. realizovala výskum Nemcov na území Slovenska Katedra germanistiky v Prahe, v 40. rokoch spolky Deutscher Kulturverband a Karpatenverein, v období 1945 – 89 sa bádatelia zaoberali výskumom len okrajovo, v rámci inej problematiky. Po 1989 vyšli viaceré práce, napr. 1991 Nemecko a nemecká menšina na Slovensku (1871 – 1945) D. Kováča, 2002 Nemci na Slovensku Margaréty Horváthovej, 2004 Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953 Sone Gabzdilovej-Olejníkovej a Milana Olejníka, ako aj viaceré štúdie z výsledkov výskumov etnologických a i. pracovísk na vysokých školách a v Slovenskej akadémii vied.

Text hesla

karpatskí Nemci — národnostná menšina v SR hlásiaca sa k nemeckej národnosti (asi 4 690; 2011). Názov karpatskí Nemci (nem. Karpatendeutsche) zaviedol zač. 20. stor. nemecký historik a etnológ Raimund Friedrich Kaindl (*1866, †1930) na odlíšenie Nemcov žijúcich v oblasti Karpát (t. j. na území dnešného Slovenska, časti Ukrajiny, Moldavska, Bosny a Hercegoviny a Rumunska; do 1918 asi 2 mil.) od ostatných Nemcov v Uhorsku, po vzniku Československa sa vzťahoval iba na Nemcov žijúcich na Slovensku (okolo 150-tis.) a v Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská Ukrajina; okolo 18-tis.). Nemci žijúci v Česku sa nazývali sudetskí Nemci, na rozdiel od nich však karpatskí Nemci neobývali geograficky súvislé územie, ale až do 1945 žili najmä v troch väčších sídelných oblastiach (jazykových ostrovoch): Bratislava a okolie (okolo 49-tis.), Hauerland (okolo 40-tis.) a Spiš (okolo 35-tis.), menšia časť (okolo 26-tis.) žila v diaspóre po celom území Slovenska (najmä v mestách, napr. vo Zvolene, v Krupine, Žiline, Košiciach, Bardejove). K hlavným zamestnaniam karpatských Nemcov v minulosti patrili ťažba a spracovanie rúd, remeselná výroba, obchod, vinohradníctvo a poľnohospodárstvo, k doplnkovým napr. čipkárstvo. Udržali si osobitný jazyk (→ nemecké nárečia na Slovensku), v sídelnej oblasti Bratislava a okolie prevládalo bavorské nárečie, v Hauerlande a na dolnom Spiši východostredonemecko-bavorská zmes nárečí, na hornom Spiši nárečie sliezskej a sudetskej jazykovej oblasti. Z konfesionálneho hľadiska mali na záp. a str. Slovensku prevahu rímskokatolíci, na vých. Slovensku (najmä Spiš) evanjelici.

Nemci prichádzali na územie dnešného Slovenska spočiatku jednotlivo, a to najmä ako kupci a misionári (od 7. stor. vysielaní salzburskými a pasovskými biskupmi), od obdobia vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. (1000 – 38) prichádzali príslušníci vyššej spoločenskej vrstvy (duchovní, rytieri, obchodníci, odborníci a i.). Hromadne sa začali usádzať v pol. 12. stor. v niekoľkých kolonizačných vlnách (→ kolonizácia) na pozvanie uhorských kráľov a feudálov ako hostia (lat. hospites) s prísľubom, že budú môcť žiť podľa vlastného nemeckého práva (teda nie podľa obyčajového práva platného v tom čase v Uhorsku); v literatúre sa toto obdobie nazýva kolonizácia na nemeckom práve (niekedy aj nemecká kolonizácia, čo je však nepresné, pretože kolonistami neboli len Nemci, hoci tvorili väčšinu, ale aj príslušníci iných národov). Počas prvej kolonizačnej vlny (od 2. pol. 12. stor.; ešte pred mongolským vpádom 1241/42) sa v okolí Bratislavy, Trnavy a v Banskej Štiavnici usádzali nemeckí remeselníci, kupci a baníci, ktorí dostali od uhorských kráľov mestské výsady na základe nemeckého práva. Zač. 13. stor. prichádzali ďalší, ktorých časť sa usadila aj na Spiši. Najpočetnejšia vlna prišla v 2. pol. 13. stor. a zač. 14. stor., keď uhorskí panovníci (počnúc Belom IV.) pozývali nemeckých hostí aj na dosídlenie oblastí spustošených po mongolských vpádoch. V stredoveku bolo na Slovensku pravdepodobne 200- až 250-tis. Nemcov, čo predstavovalo asi pätinu vtedajšieho počtu obyvateľov. Nemeckí kolonisti priniesli do Uhorska (a teda aj na Slovensko) okrem vlastného právneho systému predovšetkým vyspelejšie formy poľnohospodárstva, baníctva a obchodu. V stredoveku tvorili Nemci najbohatšiu časť obyvateľov miest, kde mali privilegované postavenie, ovládali nielen mestskú administratívu a súdnictvo, ale aj obchod, remeselnú výrobu a školy.

Už v 14. stor. sa na Slovensku vytvorili 3 väčšie sídelné oblasti (jazykové ostrovy): Bratislava a okolie, Hauerland a Spiš.

Sídelná oblasť Bratislava a okolie zahŕňala samotné mesto Bratislava (do 1900 s prevahou nemeckého obyvateľstva), na sever od Bratislavy ležiace nemecké vinohradnícke mestá Svätý Jur, Pezinok a Modra, ktoré si uchovávali svoju starú nemeckú tradíciu, ako aj Raču (dnes mestská časť Bratislavy) a na východ od Bratislavy šesť nemeckých obcí Žitného ostrova (dnešné obce Šamorín, Kvetoslavov, Nové Košariská – dnes súčasť Dunajskej Lužnej, Most pri Bratislave, Rovinka a Prievoz – dnes súčasť mestskej časti Ružinov v Bratislave II, ktorý bol známy o. i. svojím ľudovým divadlom a nemeckým folklórom; vo viacerých obciach sa koncom 16. stor. usadili protestantskí exulanti), nemeckí kolonisti žili aj na území Petržalky (dnes mestská časť Bratislavy).

Sídelná oblasť Hauerland (aj kremnicko-pravnianska oblasť) zahŕňala územie str. Slovenska v oblasti Kremnice, Handlovej, Nitrianskeho Pravna (centrum Hauerlandu) a Veľkého Poľa. Nemecké osídľovanie str. Slovenska podnietilo bohatstvo rúd drahých kovov. V 13. a 14. stor. vzniklo sedem stredoslovenských (dolnouhorských) banských miest, k najvýznamnejším patrili popri Kremnici mestá Banská Štiavnica a Banská Bystrica (nezahŕňajú sa do oblasti Hauerland) s významným podielom nemeckého obyvateľstva (aj v priľahlých banských osadách, napr. v Španej Doline). V 14. stor. boli najmä okolo Kremnice a Nitrianskeho Pravna založené nemecké obce Krahule, Kunešov, Kremnické Bane, Kopernica, Kľačno a i. Do oblasti Hauerland patrili aj viaceré obce v Turci, napr. Čremošné, Dolná Štubňa (dnes súčasť Turčianskych Teplíc), Horná Štubňa, Sklené, Dolný a Horný Turček (dnes Turček) a i., kde sa nemeckí hostia usádzali od 13. stor. Názov Hauerland sa zaužíval po 1930, pretože nemecký názov ôsmich z 24 nemeckých obcí patriacich do oblasti sa končí slabikou -hau (napr. Handlová, nem. Krickerhau; nem. Hau = rúbaň, rúbanisko, čistina vzniknutá vyrúbaním lesa).

Sídelná oblasť Spiš zahŕňala Horný a Dolný Spiš a údolie rieky Bodva. Prechádzali ňou dôležité obchodné cesty (spájajúce o. i. Uhorsko s Poľskom). Nemecké osídľovanie územia sa začalo v 12. stor., najpočetnejší prílev nemeckého obyvateľstva nastal po mongolskom vpáde (1241/42). Sprievodným znakom osídľovania bolo zakladanie miest, ktorým boli postupne udelené rozsiahle privilégiá (→ spišské mestá, → spišské právo) a mohli sa združovať do samosprávnych celkov (→ Spoločenstvo spišských Sasov). Rozvíjali sa v nich obchod, remeslá, baníctvo a hutníctvo. K významnejším mestám patrili Kežmarok, Levoča, z ďalších napr. Spišská Sobota (dnes mestská časť Popradu), Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Spišský Štvrtok, Žakovce (časť miest bola v 15. – 18. stor. súčasťou tzv. poľského zálohu). Zo spišských (hornouhorských) banských miest patrili k významným napr. Gelnica, Smolník, Hnilec, Nálepkovo, Švedlár, Mníšek nad Hnilcom, pričom Gelnica, Smolník a Spišská Nová Ves boli aj významnými strediskami hutníctva. Vo Vyšnom Medzeve, Nižnom Medzeve (dnes Medzev) a v Štóse, ako aj vo viacerých banských a hutníckych mestách pracovali hámre. Pre nemecké obyvateľstvo v regióne juž. Spiša sa zaužívalo pomenovanie mantáci.

Karpatskí Nemci sa ďalej usídlili na záp. Slovensku, kam v 16. – 17. stor. prichádzali v súvislosti s protireformáciou v Európe habáni (anabaptisti; žili vo viac ako 30 obciach, napr. vo Veľkých Levároch, v Sobotišti), ktorí sa popri mnohých iných remeslách zaoberali najmä výrobou keramiky a kameniny. Počas ďalšieho nemeckého osídľovania, ku ktorému došlo v 18. stor. v Uhorsku za vlády Márie Terézie a Jozefa II., boli v Malých Karpatoch založené nemecké drevorubačské osady (→ huncokari), 1786 prišli Nemci z rôznych nemeckých krajín do dnešného Sládkovičova a do oblasti Červeného Kláštora (vyše 100 rodín). Početné rodiny nemeckých roľníkov (z Hannoveru a z Oldenburgu) prišli 1857 – 58 na majetky ležiace pri obci Čermany v údolí Nitry. R. 1899 kúpili majetky v obci Michalok (sev. od Vranova nad Topľou) nemeckí roľníci zväčša z vých. Haliče, ktorí pochádzali pôvodne z oblasti Tachova v Českej republike, preto sa tam do 1944 hovorilo pravým nemeckým nárečím z oblasti Chebu. Podiel Nemcov na celkovom počte obyvateľov však v dôsledku jazykovej a kultúrnej asimilácie v slovenskom prostredí, ako aj vplyvom maďarizácie (na prelome 19. a 20. stor.) neustále klesal (1880 9,3 %, 1919 už len 4,87 % obyvateľov).

Po vzniku Československa sa vytvorili priaznivejšie podmienky na rozvoj národnostného života nemeckej menšiny na Slovensku; podľa sčítania ľudu z 1930 žilo na Slovensku (bez Podkarpatskej Rusi) 147 501 karpatských Nemcov, čo tvorilo 4,4 % z celkového počtu obyvateľstva. Postupne sa rozširovala sieť základných a stredných škôl poskytujúcich vzdelávanie v nemeckom jazyku, vznikali kultúrne (napr. Deutscher Kulturverband, založený 1921 – 22) a športové spolky (Deutscher Turnverein, založený 1922; Karpatský spolok, nem. Karpatenverein, založený 1922, ktorý nadviazal na činnosť turistického Uhorského karpatského spolku založeného 1873 a 1929 – 45 vydával časopis Karpatenland). Nemecká menšina na Slovensku sa (popri početne silnejších sudetských Nemcoch v Čechách, asi 3 mil.) vyprofilovala aj politicky, vznikali nemecké politické strany, napr. Zipser Deutsche Partei (ZDP, 1920 – 38) či Karpathendeutsche Partei (KdP, založená 1928) vedená F. Karmasinom. KdP sa po nástupe Hitlera k moci začala orientovať na nacistické Nemecko a na spoluprácu so Sudetonemeckou stranou vedenou K. Henleinom, po voľbách 1935 sa stala jej odnožou na Slovensku. R. 1938 sa pretvorila na Deutsche Partei (DP, vedená F. Karmasinom), po vzniku Slovenskej republiky (1939) sa stala jedinou povolenou organizáciou nemeckej menšiny na Slovensku (v jej rámci pôsobili všetky organizácie a spolky karpatských Nemcov), jej hlavným politickým cieľom bola nacifikácia Slovenska. Jednou z opôr fašistického režimu na Slovensku sa mala stať Heimatschutz (Domobrana), ozbrojená organizácia nemeckých nacistov na Slovensku (začala sa utvárať v júli 1944, v septembri 1944 začlenená do jednotiek SS), ktorej príslušníci sa spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a protipartizánskej jednotky Edelweiss (→ Abwehrgruppe 218) podieľali na bojoch proti partizánom, po vypuknutí SNP na bojoch proti povstalcom a na teroristických akciách proti civilnému obyvateľstvu (napr. v januári 1945 na vypálení obcí Kľak a Ostrý Grúň a vraždení ich obyvateľov). Časť karpatských Nemcov sa však zapojila do protifašistického odboja (napr. príslušníci partizánskeho oddielu Thälmann, ktorý sa sformoval zač. septembra 1944).

Karpatskí Nemci museli znášať dôsledky Nemeckom vyvolanej 2. svet. vojny. Už pred vypuknutím SNP sa aj proti nim zamerali akcie niektorých partizánskych skupín, po vypuknutí SNP na jeseň 1944 najmä proti rozptýleným sídlam a Hauerlandu (masové vraždy v Ružomberku, Sklenom, Banskej Štiavnici a Nitrianskom Pravne si vyžiadali okolo 450 obetí). V novembri 1944 začalo Nemecko pre približujúci sa front evakuovať karpatských Nemcov z vých. Slovenska a z oblasti Spiša, zač. 1945 zo str. a záp. Slovenska (celkove do skončenia vojny asi 130-tis. karpatských Nemcov). Z nich sa 30- až 40-tis. pokúsilo po vojne vrátiť do svojich domovov, ale rovnako ako tí, čo zostali doma, boli zväčša internovaní v sústreďovacích táboroch, mnohí prišli o život. R. 1945 – 47 bolo zo Slovenska vysídlených ďalších asi 32 400 karpatských Nemcov (súhlas s odsunom deklarovala 1945 aj Postupimská konferencia); → odsun Nemcov z ČSR. Okolo 25-tis. ich z rôznych dôvodov na Slovensku zostalo. Ich postavenie bolo veľmi ťažké, keďže sa podľa princípu kolektívnej viny stali skupinou obyvateľstva bez základných občianskych práv. Na základe Košického vládneho programu, povojnových dekrétov E. Beneša (→ Benešove dekréty) a nariadení SNR stratili československé štátne občianstvo (okrem účastníkov odboja) a boli zbavení majetku. Situácia sa začala meniť po 1949 (po vzniku Nemeckej demokratickej republiky, NDR), keď bolo prijaté vládne nariadenie o umožnení vrátenia československého štátneho občianstva osobám nemeckej národnosti a 1953 sa karpatskí Nemci stali občanmi ČSR priamo zo zákona. Cieľavedomá asimilácia a úplná absencia nemeckého školstva však viedli k situácii, že koncom 80. rokov 20. stor. boli karpatskí Nemci existenčne úplne ohrození; pri sčítaní obyvateľstva 1950 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 179 obyvateľov, 1980 to bolo už len 2 918, pri sčítaní obyvateľstva 1991 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 414, 2001 5 405 a 2011 len 4 690 osôb (predpokladá sa však, že tento počet je asi dvojnásobný). V súčasnosti žijú karpatskí Nemci v troch niekdajších tradičných regiónoch (v Bratislave a okolí, na str. Slovensku a na vých. Slovensku na Spiši), žijú však pomerne rozptýlene, 20 % podiel nemeckého obyvateľstva bol prekročený len v jednej obci na Slovensku, v Krahuliach (pri Kremnici), ale len vďaka tomu, že tam počet obyvateľov po 1945 klesol na desatinu, najvyššia koncentrácia nemeckého obyvateľstva je v obciach Kunešov, Vyšný Medzev, Medzev a Chmeľnica, mestom s najvyšším percentom nemeckého obyvateľstva je Bratislava.

Karpatskí Nemci sa združujú v Karpatskonemeckom spolku na Slovensku (založený 1990, má vyše 4-tis. členov, 2014) a v jeho mládežníckej organizácii, ktorej cieľom je obnova a upevnenie identity nemeckej menšiny na Slovensku, zastupovanie jej záujmov a jej všestranné pozdvihnutie v kultúrnej, spoločenskej, sociálnej, občianskej, náboženskej a hospodárskej oblasti, revitalizácia nemeckej kultúry a jazyka, podpora rozvoja školstva zameraného na nemeckú národnostnú menšinu a i. Od 1992 vydáva mesačník Karpatenblatt. Na výskum a prezentáciu dejín a kultúry karpatských Nemcov od ich príchodu na Slovensko po súčasnosť sa zameriava Múzeum kultúry karpatských Nemcov Slovenského národného múzea (založené 1994 v Bratislave, s expozíciami v Handlovej a Nitrianskom Pravne).

Nemeckí kolonisti si na územie Slovenska priniesli svoju kultúru, ktorú ďalej rozvíjali a na novom území vytvorili vlastnú, svojbytnú. Ich príchod a pôsobenie výrazne ovplyvnili nielen hospodársky, ale aj kultúrny vývoj Slovenska. Udržiavali si svoje tradície, mali vlastnú literatúru (→ nemecká literatúra na Slovensku), vydávali viaceré nemecké regionálne noviny a časopisy (najstarší bol Pressburger Zeitung, 1764 – 1929; → nemecká tlač na Slovensku). Už od 14. stor. zakladali vlastné nemecké základné a neskôr aj vyššie školy (k najvýznamnejším patrili evanjelické lýceá v Kežmarku, založené po 1531, a v Bratislave, založené 1606, ako aj Banská akadémia v Banskej Štiavnici, založená 1763; → nemecké školy), významne sa zaslúžili o rozvoj kníhtlače na našom území (→ Brewerovci, → Royerovci). Spomedzi karpatských Nemcov pochádzalo mnoho vedcov a technikov (J. A. Segner, W. Kempelen, J. M. Petzval, P. E. A. Lenard a i.) a umelcov (J. S. Kusser, J. N. Hummel, V. O. Tilgner, A. F. Oeser, J. Damko a i.).

Údaje o etnických špecifikách karpatských Nemcov sú napr. v dielach M. Bela Notície... (Notitia Hungariae novae..., 1735 – 42) a L. Bartolomeidesa Inclyti Superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia... (1806 – 08), historickým vývojom spišských Nemcov sa zaoberali D. Fröhlich a J. Melzer, v 30. rokoch 20. stor. realizovala výskum Nemcov na území Slovenska Katedra germanistiky v Prahe, v 40. rokoch spolky Deutscher Kulturverband a Karpatenverein, v období 1945 – 89 sa bádatelia zaoberali výskumom len okrajovo, v rámci inej problematiky. Po 1989 vyšli viaceré práce, napr. 1991 Nemecko a nemecká menšina na Slovensku (1871 – 1945) D. Kováča, 2002 Nemci na Slovensku Margaréty Horváthovej, 2004 Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953 Sone Gabzdilovej-Olejníkovej a Milana Olejníka, ako aj viaceré štúdie z výsledkov výskumov etnologických a i. pracovísk na vysokých školách a v Slovenskej akadémii vied.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karpatskí Nemci [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-02-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karpatski-nemci