Karol I. Róbert

Text hesla

Karol I. Róbert, 1288 Neapol, Taliansko – 16. 7. 1342 Vyšehrad, Maďarsko — uhorský kráľ z dynastie Anjouovcov (zakladateľ jej uhorskej vetvy), syn Karola Martela z Anjou a Klementíny Habsburskej (*1262, †1295), dcéry nemeckého cisára Rudolfa I. Habsburského, vnuk neapolského kráľa Karola II. z Anjou a Márie Uhorskej (*asi 1257, †1323 alebo 1324), dcéry uhorského kráľa Štefana V. Tento pôvod mu zabezpečoval nárok na uhorský trón po smrti posledného uhorského kráľa z dynastie Arpádovcov Ondreja III. (1301). S nárokmi na uhorský trón však vystúpili aj Václav III., syn českého kráľa Václava II., a bavorský vojvoda Oto III. (*1261, †1312), vnuk Bela IV. V máji 1301 bol Karol Róbert korunovaný (náhradnou korunou), väčšina uhorskej šľachty však jeho voľbu odmietla a v auguste 1301 si zvolila za kráľa Václava III. (korunovaný svätoštefanskou korunou), ktorý po smrti svojho otca (1305) preniesol svoje nároky v Uhorsku na Ota III. (korunovaný 1305 ako Oto). Oto si však nezískal dostatočnú podporu domácich veľmožov, vzdal sa nástupníctva a 1307 bol časťou uhorskej šľachty uznaný za kráľa Karol Róbert. Po intervencii pápeža 1308 ho uznali všetci uhorskí veľmoži (1309 bol korunovaný náhradnou a 1310 svätoštefanskou korunou v Stoličnom Belehrade).

Po korunovácii musel upevňovať svoju vládu voči oligarchom, najmä Omodejovcom, ktorí ovládali väčšiu časť krajiny, a M. Čákovi Trenčianskemu. R. 1312 v bitke pri Rozhanovciach porazil Omodejovcov a následne zabral ich majetky na území vých. Slovenska. V nasledujúcich rokoch pokračoval v boji proti M. Čákovi Trenčianskemu a postupne získaval jeho dŕžavy, celé domínium sa však Karolovi I. Róbertovi podarilo definitívne obsadiť až po jeho smrti (1321). Po skončení bojov a upevnení kráľovskej moci začal s politickou a hospodárskou konsolidáciou krajiny, svojimi reformami vytvoril priaznivé podmienky na rozvoj remeselnej a poľnohospodárskej výroby, ako aj miest a obchodu. R. 1323 zaviedol portálnu daň, 1325 popri pôvodnej, striebornej mene začal raziť zlaté florény (neskôr nazývané dukáty), 1328 zrušil každoročnú výmenu mincí a 1329 podľa vzoru českých grošov zaviedol uhorské strieborné groše a zriadil desať mincových komôr, z toho 2 na území dnešného Slovenska – v Kremnici a Smolníku. R. 1327 vydal banský dekrét (upravil banský regál), podľa ktorého majitelia pozemkov s drahými kovmi nemuseli svoj pozemok vymeniť, museli však platiť urburu (banskú daň) vo výške 1/12 z vyťaženého zlata a striebra a 1/15 z menej hodnotných kovov. V oblasti zahraničnej politiky malo veľký význam jeho stretnutie s českým kráľom Jánom Luxemburským a poľským kráľom Kazimírom III. Veľkým v novembri 1335 na Vyšehrade (stretnutie troch panovníkov), na ktorom dosiahli zmier v česko-poľskom územnom spore a dospeli k dohode v dôležitých hospodárskych otázkach. R. 1339 Karol I. Róbert uzavrel poľsko-uhorskú dohodu o nástupníctve Anjouovcov v Poľsku. Sobášnou politikou sa usiloval získať aj Neapolsko, ktoré bolo dedičnou anjouovskou dŕžavou, čo sa mu však nepodarilo. Bol trikrát (podľa niektorých autorov štyrikrát) ženatý. R. 1306 sa oženil s Máriou Bytomskou (†1317), 1318 s Beatrix Luxemburskou (†1319), sestrou českého kráľa Jána Luxemburského, a 1320 s Alžbetou (†1380), dcérou poľského kráľa Vladislava I. Lokietka, s ktorou mal päť synov, z nich tretí, Ľudovít, sa po smrti otca stal uhorským kráľom (ako Ľudovít I. Veľký). R. 1330 spáchal na Karola Róberta a jeho rodinu na Vyšehrade neúspešný atentát Felicián Zach (*?, †1330), niekdajší prívrženec M. Čáka Trenčianskeho.

Text hesla

Karol I. Róbert, 1288 Neapol, Taliansko – 16. 7. 1342 Vyšehrad, Maďarsko — uhorský kráľ z dynastie Anjouovcov (zakladateľ jej uhorskej vetvy), syn Karola Martela z Anjou a Klementíny Habsburskej (*1262, †1295), dcéry nemeckého cisára Rudolfa I. Habsburského, vnuk neapolského kráľa Karola II. z Anjou a Márie Uhorskej (*asi 1257, †1323 alebo 1324), dcéry uhorského kráľa Štefana V. Tento pôvod mu zabezpečoval nárok na uhorský trón po smrti posledného uhorského kráľa z dynastie Arpádovcov Ondreja III. (1301). S nárokmi na uhorský trón však vystúpili aj Václav III., syn českého kráľa Václava II., a bavorský vojvoda Oto III. (*1261, †1312), vnuk Bela IV. V máji 1301 bol Karol Róbert korunovaný (náhradnou korunou), väčšina uhorskej šľachty však jeho voľbu odmietla a v auguste 1301 si zvolila za kráľa Václava III. (korunovaný svätoštefanskou korunou), ktorý po smrti svojho otca (1305) preniesol svoje nároky v Uhorsku na Ota III. (korunovaný 1305 ako Oto). Oto si však nezískal dostatočnú podporu domácich veľmožov, vzdal sa nástupníctva a 1307 bol časťou uhorskej šľachty uznaný za kráľa Karol Róbert. Po intervencii pápeža 1308 ho uznali všetci uhorskí veľmoži (1309 bol korunovaný náhradnou a 1310 svätoštefanskou korunou v Stoličnom Belehrade).

Po korunovácii musel upevňovať svoju vládu voči oligarchom, najmä Omodejovcom, ktorí ovládali väčšiu časť krajiny, a M. Čákovi Trenčianskemu. R. 1312 v bitke pri Rozhanovciach porazil Omodejovcov a následne zabral ich majetky na území vých. Slovenska. V nasledujúcich rokoch pokračoval v boji proti M. Čákovi Trenčianskemu a postupne získaval jeho dŕžavy, celé domínium sa však Karolovi I. Róbertovi podarilo definitívne obsadiť až po jeho smrti (1321). Po skončení bojov a upevnení kráľovskej moci začal s politickou a hospodárskou konsolidáciou krajiny, svojimi reformami vytvoril priaznivé podmienky na rozvoj remeselnej a poľnohospodárskej výroby, ako aj miest a obchodu. R. 1323 zaviedol portálnu daň, 1325 popri pôvodnej, striebornej mene začal raziť zlaté florény (neskôr nazývané dukáty), 1328 zrušil každoročnú výmenu mincí a 1329 podľa vzoru českých grošov zaviedol uhorské strieborné groše a zriadil desať mincových komôr, z toho 2 na území dnešného Slovenska – v Kremnici a Smolníku. R. 1327 vydal banský dekrét (upravil banský regál), podľa ktorého majitelia pozemkov s drahými kovmi nemuseli svoj pozemok vymeniť, museli však platiť urburu (banskú daň) vo výške 1/12 z vyťaženého zlata a striebra a 1/15 z menej hodnotných kovov. V oblasti zahraničnej politiky malo veľký význam jeho stretnutie s českým kráľom Jánom Luxemburským a poľským kráľom Kazimírom III. Veľkým v novembri 1335 na Vyšehrade (stretnutie troch panovníkov), na ktorom dosiahli zmier v česko-poľskom územnom spore a dospeli k dohode v dôležitých hospodárskych otázkach. R. 1339 Karol I. Róbert uzavrel poľsko-uhorskú dohodu o nástupníctve Anjouovcov v Poľsku. Sobášnou politikou sa usiloval získať aj Neapolsko, ktoré bolo dedičnou anjouovskou dŕžavou, čo sa mu však nepodarilo. Bol trikrát (podľa niektorých autorov štyrikrát) ženatý. R. 1306 sa oženil s Máriou Bytomskou (†1317), 1318 s Beatrix Luxemburskou (†1319), sestrou českého kráľa Jána Luxemburského, a 1320 s Alžbetou (†1380), dcérou poľského kráľa Vladislava I. Lokietka, s ktorou mal päť synov, z nich tretí, Ľudovít, sa po smrti otca stal uhorským kráľom (ako Ľudovít I. Veľký). R. 1330 spáchal na Karola Róberta a jeho rodinu na Vyšehrade neúspešný atentát Felicián Zach (*?, †1330), niekdajší prívrženec M. Čáka Trenčianskeho.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karol I. Róbert [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karol-i-robert