Husák, Gustáv

Husák, Gustáv, 10. 1. 1913 Dúbravka, dnes mestská časť Bratislavy – 18. 11. 1991 Bratislava — slovenský a československý komunistický politik, jeden z najvýznamnejších, súčasne však aj najrozporuplnejších slovenských politikov 20. stor., jeho prvou manželkou bola M. Husáková-Lokvencová, druhou novinárka Viera Husáková-Millerová (*1923, †1977). V rokoch 1933 – 37 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1938 – 42 advokátsky koncipient, 1943 – 44 pracovník Zväzu špeditérov v Bratislave. Ako ľavicovo orientovaný intelektuál sa od mladosti angažoval v komunistickom hnutí, 1929 vstúpil do Zväzu komunistickej mládeže, 1933 do KSČ. Už ako študent patril k popredným činiteľom mladej komunistickej inteligencie, spolupracoval s davistami (najmä s V. Clementisom), pôsobil v rozličných ľavicovo orientovaných mládežníckych spolkoch a publikoval v socialistickej tlači (1934 – 36 vydával časopis mladých komunistických intelektuálov Šíp).

Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky v marci 1939 sa zapojil do konšpiračnej siete ilegálnej KSS, niekoľkokrát bol krátkodobo väznený. V lete 1943 sa po príchode K. Šmidkeho z Moskvy dostal do vedenia ilegálnej KSS (spolu s L. Novomeským a K. Šmidkem utvorili V. ilegálne vedenie KSS) a z tejto pozície viedol rokovania so zástupcami ostatných zložiek protifašistického odporu (→ občiansky odboj) o spoločnom postupe, vytvorení Slovenskej národnej rady (SNR) a príprave celonárodného povstania (→ Vianočná dohoda). Patril k vedúcim osobnostiam SNP a povstaleckého vedenia KSS. Stal sa členom povstaleckej SNR, jej predsedníctva a povereníkom SNR pre vnútro. Na zlučovacom zjazde KSS a slovenskej socialistickej demokracie v septembri 1944 bol zvolený za jedného z dvoch podpredsedov KSS (do 1945).

Po potlačení SNP sa ukrýval, v decembri 1944 sa dostal do kontaktu so sovietskou armádou a koncom januára 1945 pricestoval do Moskvy, kde podal správu moskovskému vedeniu KSČ o povstaní. Koncom februára 1945 na konferencii KSS v Košiciach predniesol referát o akčných úlohách strany. V marci 1945 člen delegácie SNR na rokovaniach so zástupcami českých politických strán v Moskve o zostavení prvej povojnovej československej vlády a návrhu jej programu (→ moskovské rokovania, → Košický vládny program). Husák a povstalecké vedenie KSS ako celok mali vlastnú predstavu o revolučnom vývoji na Slovensku (počítali so skrátenou cestou ku komunistickému monopolu moci, s radikálnejšími zmenami i s federalizáciou štátu), ktorá nie vždy korešpondovala so strategicko-taktickou líniou moskovského a neskôr pražského vedenia KSČ. Preto boli v júli 1945 v Prahe kritizovaní, v dôsledku čoho boli v auguste 1945 na konferencii KSS v Žiline presadené kádrové zmeny vo vedení KSS. Nový predseda KSS V. Široký sa obklopil svojimi ľuďmi a prevzal vedúcu úlohu v KSS. Husák síce zostal členom predsedníctva KSS, stratil však vplyv v jej vedení a ocitol sa dočasne v úzadí.

Po voľbách v máji 1946 nastal jeho vzostup, stal sa predsedom Zboru povereníkov (1946 – 50), 1945 povereníkom vnútra, 1945 – 46 povereníkom dopravy a verejných prác, 1949 – 50 povereníkom – predsedom Slovenského úradu pre veci cirkevné. Patril ku kľúčovým osobám pri vyvolaní politickej krízy na jeseň 1947 na Slovensku. Ako jeden z najvýznamnejších predstaviteľov KSS sa podieľal na porážke demokratických síl počas štátneho prevratu vo februári 1948 a nastolení totalitného režimu. V roku 1950 bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu, odvolaný z funkcií, začiatkom februára 1951 zatknutý a brutálne vyšetrovaný. Nepodľahol mučeniu a nepriznal vinu (ako jediný z obvinených). V zinscenovanom politickom procese v apríli 1954 bol napriek svojej obhajobe odsúdený za trestný čin velezrady a sabotáže na doživotné väzenie. V roku 1960 ho na základe amnestie z väzenia prepustili (1960 – 63 skladník, neskôr úradník v Pozemných stavbách Bratislava), 1963 rehabilitovaný. V marci 1964 kriticky vystúpil na mestskej konferencii KSS v Bratislave, čo vyvolalo odpor a nesúhlas vedenia KSČ i KSS. V rokoch 1964 – 68 pôsobil v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave.

Po januári 1968 sa vrátil do aktívneho politického života. Spočiatku patril k reformnému a demokratizačnému krídlu v KSČ. V apríli 1968 sa stal podpredsedom vlády ČSSR, mal v kompetencii prípravu česko-slovenskej federácie, jeden z iniciátorov ústavného zákona, podľa ktorého sa Československo 1. 1. 1969 pretvorilo na federatívny štát. Zapojil sa do pokusu o spoločenskú reformu (→ Pražská jar), podporoval politiku A. Dubčeka a emocionálne odmietol okupáciu Československa vojskami štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Bol členom československej delegácie na čele s prezidentom L. Svobodom, ktorá 23. – 26. 8. 1968 rokovala v Moskve so sovietskym straníckym vedením. Po návrate sa 26. – 28. 8. 1968 zúčastnil na mimoriadnom zjazde KSS v Bratislave a zvrátil jeho dovtedajší priebeh. Na zjazde bol zvolený do ÚV KSS a stal sa jeho prvým tajomníkom a následne aj členom Predsedníctva ÚV KSČ, jeho politické ambície boli však vyššie. Priklonil sa k tzv. realistom, akceptoval sovietske požiadavky a za podpory sovietskeho vedenia, domácich konzervatívcov, ale aj niektorých reformátorov, ktorí uverili jeho sľubom, vystriedal v apríli 1969 A. Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ (od mája 1971 generálny tajomník). Zasadzoval sa za realizáciu politických krokov, ktoré odstraňovali výdobytky obrodného procesu z jari 1968, stal sa hlavným reprezentantom normalizácie, hoci spočiatku mal o nej inú predstavu. Veril, že jeho politika menšieho zla neprinesie toľko obetí, nakoniec sa však prispôsobil a sám robil to, čomu chcel pôvodne zabrániť. Akceptoval sektársko-dogmatickú politickú platformu servilného prosovietskeho kurzu, s ktorej predstaviteľmi sa v záujme zachovania svojej mocenskej pozície spájal. Napriek tlaku domácich konzervatívcov odmietol inscenáciu politických procesov za politické postoje v roku 1968, pretože si bol vedomý ich dôsledkov. Pripustil však súdne postihy za činnosť, ktorá bola v rozpore s politikou KSČ po apríli 1969. V máji 1975 bol Federálnym zhromaždením zvolený za prezidenta ČSSR (ako jediný Slovák počas existencie spoločného štátu).

Ani politické zmeny v Sovietskom zväze po nástupe M. S. Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka ÚV KSSZ (1985) a jeho reformačný program ho nedonútili čeliť narastajúcej kríze v spoločnosti podstatnejšími zmenami v politickom postupe. Dostával sa do izolácie a celkovo strácal vplyv na politický vývoj v Československu. V decembri 1987 rezignoval z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ (nahradil ho M. Jakeš), zostal však členom jeho predsedníctva. Zrútenie komunistického režimu v Československu koncom novembra 1989 (→ Nežná revolúcia) ho donútilo 10. 12. 1989 abdikovať aj z funkcie prezidenta a odísť z politického života.

Je autorom početných článkov a publikácií: K roľníckej otázke na Slovensku (1948), Zápas o zajtrajšok (1948), Svedectvo o SNP (1964), Z bojov o dnešok (1973), Slovenská kultúra a osveta na prahu socializmu (1979), O obrane a ochrane socializmu (1982), O kultúre (1983), O československo-sovietskom priateľstve, spojenectve a spolupráci (1985). Nositeľ Radu SNP I. triedy a Československého vojnového kríža 1939 (1945). Jeho činnosť v období 2. svetovej vojny (s dobovo poplatným vyzdvihnutím úlohy Husáka a komunistov v odboji) dokumentuje 8-dielny televízny film A. Lettricha Povstalecká história (1984). Jeho kontroverznou osobnosťou sa zaoberá televízna hra A. Ferka Balada o doktorovi G. Husákovi (1996) a hra V. Klimáčka Dr. Gustáv Husák. Väzeň prezidentov – prezident väzňov (2006). V roku 1991 o ňom vyšla politicko-životopisná kniha V. Plevzu Vzostupy a pády. Gustáv Husák prehovoril.