hostia

hostia, lat. hospites — v období stredoveku v Uhorsku označenie skupiny obyvateľstva cudzieho i domáceho pôvodu, ktorá mohla žiť v novom prostredí podľa svojich vlastných právnych zvyklostí. Vo všeobecnom význame bol hosťom slobodný prisťahovalec, ktorý prišiel na majetok (územie) zemepána a bolo mu priznané právo riadiť sa (spravovať sa) a žiť podľa práva hosťov.

Na Slovensku získavali hostia výsady zväčša na základe udelenia nemeckého (mestského) práva, ktoré presne určovalo osobné a majetkové práva, ale aj povinnosti voči zemepánovi (cirkevnému, svetskému alebo panovníkovi). Nemci prichádzali na územie Uhorska od 2. polovice 12. stor. v niekoľkých kolonizačných vlnách (→ nemecká kolonizácia). Popri nich sa tam usádzali Flámi, Valóni a Taliani, v neskorších obdobiach prichádzali Poliaci, Česi, Rusíni, Valasi, Chorváti a i. Medzi prvých nemeckých hostí na Slovensku patrili remeselníci, kupci a baníci, ktorí už pred tatárskym vpádom (1241/42) dostali od uhorských kráľov mestské výsady na základe nemeckého práva (Trnava, Krupina, Zvolen, Banská Štiavnica). Prevažná časť nemeckých hostí prišla v 2. polovici 13. a v 1. polovici 14. stor., keď vznikali mestá (v udelených mestských výsadách sa hostia spomínajú vždy na prvom mieste).

Takmer počas celého stredoveku mali hostia v mestách privilegované postavenie, tvorili väčšinu mešťanov (→ patriciát). Neskôr z právneho hľadiska splynuli s usadeným domácim obyvateľstvom a v neskorších prameňoch sa už tento pojem nepoužíva.