Hodža, Milan
Hodža, Milan, 1. 2. 1878 Sučany, okr. Martin – 27. 6. 1944 Clearwater, Ill., pochovaný v Chicagu, od 2002 na Národnom cintoríne v Martine — slovenský a československý politik, diplomat, novinár a publicista, synovec Michala Miloslava Hodžu, otec Fedora Hodžu. Vyštudoval právo na univerzite v Budapešti a v Kluži (Rumunsko), slavistiku a dejiny vo Viedni, kde aj obhájil doktorát. Pracoval najskôr ako redaktor Abendblattu vo Viedni, 1900 – 01 redaktor Slovenského denníka a 1903 – 14 Slovenského týždenníka v Budapešti, v ktorom prezentoval svoje politické názory. R. 1905 – 10 poslanec uhorského snemu, od 1906 miestopredseda Slovenskej národnej strany, v ktorej sa od 1910 usiloval presadiť agrárny program a založiť samostatnú slovenskú agrárnu stranu. Ako jediný Slovák bol zaradený do skupiny poradcov následníka trónu Franza Ferdinanda d’Este (tzv. belvedérska dielňa), ktorej cieľom bolo pripraviť program reformy monarchie a jej federalizáciu na etnickom princípe. Po zmarení plánov sarajevským atentátom sa počas 1. svetovej vojny, keď pôsobil vo Viedni, začal orientovať na spoluprácu s českými, najmä agrárnymi politikmi. Po vzniku ČSR sa 1919 podieľal na založení slovenskej agrárnej strany Národná republikánska strana roľnícka, ktorá sa 1922 zlúčila s českými agrárnikmi do Republikánskej strany poľnohospodárskeho (zemedelského) a maloroľníckeho ľudu, a ako jej vedúci činiteľ a hlavný predstaviteľ na Slovensku sa zaradil medzi československú politickú špičku. Počas celej existencie prvej ČSR (1918 – 38) bol poslancom Národného zhromaždenia. R. 1918 – 19 vyslanec československej vlády v Budapešti, 1919 – 20 minister unifikácie zákonov. Od 1921 profesor novovekých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave. R. 1922 – 25 minister poľnohospodárstva, stal sa jedným z propagátorov prerozdelenia pôdneho fondu v prospech malých a stredných roľníkov cestou realizácie zákona o pozemkovej reforme, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k posilneniu pozícií agrárnej strany. R. 1924 založil Československú akadémiu poľnohospodársku a do 1934 bol jej predsedom. R. 1926 – 29 minister školstva, 1932 – 34 znova minister poľnohospodárstva (1934 presadil obilný monopol), 1935 – 38 ministerský predseda (december 1935 – február 1936 aj minister zahraničných vecí). Od zač. 30. rokov 20. stor. vystupoval s plánmi hlbšej súčinnosti podunajských štátov, s projektom tzv. podunajskej federácie. Jeho celoživotnou ideou bola predstava o nevyhnutnosti spájania, resp. nadviazania úzkej spolupráce stredoeurópskych krajín, vytvorenie politicko-ekonomického celku, ktorý by dokázal čeliť konkurencii silnejších, a najmä hospodársky vyspelejších štátov. Ako jeden z mála rozpoznal nebezpečenstvo ruského boľševizmu i nemeckého národného socializmu, odmietal sa orientovať na ktorúkoľvek z týchto strán a vyzýval k obrane proti nim práve formou užšej stredoeurópskej spolupráce. V septembri 1938 po ďalších neúspešných rokovaniach so Sudetonemeckou stranou a HSĽS bola jeho vláda donútená prijať berchtesgadenské ultimátum, čo viedlo k jej pádu. Po Mníchovskej dohode emigroval do Francúzska, 1939 založil v Paríži Slovenskú národnú radu ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja a stal sa jej predsedom. Už v tomto čase bol za obnovenie ČSR, požadoval však právo Slovákov starať sa o svoje záležitosti samostatne s výnimkou zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy. Úzko spolupracoval so Š. Osuským a zostával v tvrdej opozícii proti E. Benešovi. R. 1940 odmietol funkciu podpredsedu Štátnej rady československej v Londýne. Od 1941 pôsobil v USA, kde sa aktivizoval v krajanských spolkoch a načrtával projekt povojnovej spolupráce podunajských štátov pod patronátom USA. Ako jeden z prvých politikov vypracoval a propagoval víziu výstavbe zjednotenej Európy a svojím praktickým chápaním nezávislosti národov predbehol svoju dobu. Autor početných úvah, polemík a článkov, ktoré súborne vyšli ako Články, reči, štúdie (7 zv., 1930 – 34), a prác Československý rozkol (1920) a Federácia v strednej Európe (Federation in Central Europe, 1942; preložené do slov. 1997). Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam).
Hodža, Milan, 1. 2. 1878 Sučany, okr. Martin – 27. 6. 1944 Clearwater, Ill., pochovaný v Chicagu, od 2002 na Národnom cintoríne v Martine — slovenský a československý politik, diplomat, novinár a publicista, synovec Michala Miloslava Hodžu, otec Fedora Hodžu. Vyštudoval právo na univerzite v Budapešti a v Kluži (Rumunsko), slavistiku a dejiny vo Viedni, kde aj obhájil doktorát. Pracoval najskôr ako redaktor Abendblattu vo Viedni, 1900 – 01 redaktor Slovenského denníka a 1903 – 14 Slovenského týždenníka v Budapešti, v ktorom prezentoval svoje politické názory. R. 1905 – 10 poslanec uhorského snemu, od 1906 miestopredseda Slovenskej národnej strany, v ktorej sa od 1910 usiloval presadiť agrárny program a založiť samostatnú slovenskú agrárnu stranu. Ako jediný Slovák bol zaradený do skupiny poradcov následníka trónu Franza Ferdinanda d’Este (tzv. belvedérska dielňa), ktorej cieľom bolo pripraviť program reformy monarchie a jej federalizáciu na etnickom princípe. Po zmarení plánov sarajevským atentátom sa počas 1. svetovej vojny, keď pôsobil vo Viedni, začal orientovať na spoluprácu s českými, najmä agrárnymi politikmi. Po vzniku ČSR sa 1919 podieľal na založení slovenskej agrárnej strany Národná republikánska strana roľnícka, ktorá sa 1922 zlúčila s českými agrárnikmi do Republikánskej strany poľnohospodárskeho (zemedelského) a maloroľníckeho ľudu, a ako jej vedúci činiteľ a hlavný predstaviteľ na Slovensku sa zaradil medzi československú politickú špičku. Počas celej existencie prvej ČSR (1918 – 38) bol poslancom Národného zhromaždenia. R. 1918 – 19 vyslanec československej vlády v Budapešti, 1919 – 20 minister unifikácie zákonov. Od 1921 profesor novovekých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave. R. 1922 – 25 minister poľnohospodárstva, stal sa jedným z propagátorov prerozdelenia pôdneho fondu v prospech malých a stredných roľníkov cestou realizácie zákona o pozemkovej reforme, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k posilneniu pozícií agrárnej strany. R. 1924 založil Československú akadémiu poľnohospodársku a do 1934 bol jej predsedom. R. 1926 – 29 minister školstva, 1932 – 34 znova minister poľnohospodárstva (1934 presadil obilný monopol), 1935 – 38 ministerský predseda (december 1935 – február 1936 aj minister zahraničných vecí). Od zač. 30. rokov 20. stor. vystupoval s plánmi hlbšej súčinnosti podunajských štátov, s projektom tzv. podunajskej federácie. Jeho celoživotnou ideou bola predstava o nevyhnutnosti spájania, resp. nadviazania úzkej spolupráce stredoeurópskych krajín, vytvorenie politicko-ekonomického celku, ktorý by dokázal čeliť konkurencii silnejších, a najmä hospodársky vyspelejších štátov. Ako jeden z mála rozpoznal nebezpečenstvo ruského boľševizmu i nemeckého národného socializmu, odmietal sa orientovať na ktorúkoľvek z týchto strán a vyzýval k obrane proti nim práve formou užšej stredoeurópskej spolupráce. V septembri 1938 po ďalších neúspešných rokovaniach so Sudetonemeckou stranou a HSĽS bola jeho vláda donútená prijať berchtesgadenské ultimátum, čo viedlo k jej pádu. Po Mníchovskej dohode emigroval do Francúzska, 1939 založil v Paríži Slovenskú národnú radu ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja a stal sa jej predsedom. Už v tomto čase bol za obnovenie ČSR, požadoval však právo Slovákov starať sa o svoje záležitosti samostatne s výnimkou zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy. Úzko spolupracoval so Š. Osuským a zostával v tvrdej opozícii proti E. Benešovi. R. 1940 odmietol funkciu podpredsedu Štátnej rady československej v Londýne. Od 1941 pôsobil v USA, kde sa aktivizoval v krajanských spolkoch a načrtával projekt povojnovej spolupráce podunajských štátov pod patronátom USA. Ako jeden z prvých politikov vypracoval a propagoval víziu výstavbe zjednotenej Európy a svojím praktickým chápaním nezávislosti národov predbehol svoju dobu. Autor početných úvah, polemík a článkov, ktoré súborne vyšli ako Články, reči, štúdie (7 zv., 1930 – 34), a prác Československý rozkol (1920) a Federácia v strednej Európe (Federation in Central Europe, 1942; preložené do slov. 1997). Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam).