Február 1948

Február 1948 — komunistický štátny prevrat v Československu v roku 1948, nastolenie monopolu a politickej diktatúry KSČ, vyvrcholenie zápasu komunistov so stúpencami demokratického usporiadania spoločnosti po 2. svetovej vojne, keď sa ČSR dostala do sovietskej sféry vplyvu. Komunisti stupňovali od jesene 1947 tlak na presadenie svojich požiadaviek, ktorých cieľom bolo uchopiť moc; ich oponenti naopak zosilňovali úsilie na obranu demokracie. V dôsledku toho Národný front ako základňa spolupráce rôznorodých politických zoskupení prestával fungovať a ľudovodemokratický režim sa dostal do hlbokej krízy. Vedenia občianskych (nekomunistických) strán nedokázali čeliť ofenzívnej taktike komunistov a hľadali východisko vo voľbách, ktoré by skorigovali pomer politických síl. KSČ sa v obavách o výsledok volieb pripravovaných na leto 1948 začala orientovať na mimoparlamentné formy prevzatia moci, ale pri zachovaní dojmu ústavnosti. Bezprostredným podnetom na vypuknutie konfrontácie sa začiatkom roku 1948 stali opatrenia komunistického ministra vnútra V. Noska vo veci výmeny niektorých vysokých funkcionárov Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), ktorý sa odmietol podriadiť uzneseniu väčšiny členov vlády na ich zastavenie. Dňa 20. 2. 1948 podali ministri Československej strany národně socialistickej, Československej strany lidovej a Demokratickej strany demisiu (bola to však len menšina vlády, 14 ministrov zostalo vo funkciách). Svoj krok nekonzultovali so sociálnymi demokratmi, postupovali pasívne a spoliehali sa na prezidenta E. Beneša. Verili, že demisiu neprijme, a kríza sa tak bude musieť riešiť parlamentným spôsobom. KSČ využila skúsenosti z krízy na Slovensku na jeseň 1947 a rozhodla sa situáciu zmeniť na rozhodujúce mocenské stretnutie. Požadovala, aby bola demisia prijatá a vláda doplnená o nových ministrov. Na podporu svojich požiadaviek organizovala tábory ľudu, ustanovila vytváranie akčných výborov Národného frontu a za pomoci komunistami ovládaného odborového hnutia zmobilizovala masy. Vytvorila Ľudové milície a na Slovensku využila aj oddiely partizánov z obdobia 2. svetovej vojny. Stúpenci demokracie boli proti tlaku komunistov bezmocní. Prezident Beneš sa snažil vzdorovať, 25. 2. 1948 však pod tlakom komunistickej ofenzívy a v dôsledku svojho oslabeného zdravotného stavu i politického postavenia demisiu prijal a potvrdil K. Gottwaldom predložený zoznam členov novej vlády, v ktorej už dominovali komunisti. Na jeho rozhodnutie čakala masová komunistická manifestácia v Prahe, kde K. Gottwald na Staromestskom námestí vyhlásil „porážku reakcie a víťazstvo pracujúceho ľudu”. Na Slovensku komunisti na rozdiel od Prahy nečakali na rozhodnutie prezidenta o prijatí demisie. Komunistický predseda Zboru povereníkov G. Husák 21. 2. 1948 vyhlásil, že demisiu ministrov za Demokratickú stranu považuje aj za demisiu jej zástupcov v Zbore povereníkov a už 23. 2. 1948 boli násilne a protiprávne zbavení úradov. Februárový prevrat viedol k zničeniu demokracie, KSČ pristúpila k rozsiahlym personálnym čistkám v zákonodarnom zbore, štátnej správe, mocenských orgánoch a i. sférach, začala sa mohutná emigračná vlna.