Čák Trenčiansky, Matúš

Čák Trenčiansky, Matúš, okolo 1260 – 18. 3. 1321 Trenčín — uhorský oligarcha a politik. Od roku 1292 bratislavský župan, 1296 – 97 a po 1308 palatín, 1308 – 1311 kráľovský taverník. K zdedeným majetkom mu po smrti strýka Matúša pripadli hrad a panstvo Topoľčany, 1293 po smrti jeho ženy hrad a panstvo Uhrovec, 1296 kúpil polovicu panstva Červený Kameň, bol držiteľom hradného panstva Trenčín a po bratovi, magistrovi Čákovi, zdedil hrad a panstvo Oponice. Pri získavaní majetkov používal aj zastrašovanie a násilie, zmocňoval sa majetkov drobnej a strednej šľachty i cirkvi v Bratislavskej, Trenčianskej a Nitrianskej stolici. V roku 1292 na príkaz Ondreja III. dobyl Bratislavský a Plavecký hrad od pánov z Kyseku. Po vymretí Arpádovcov získaval využitím dynastických bojov o uhorský trón ďalšie majetky. Najprv podporoval kandidatúru českého kráľoviča Václava, ktorý bol korunovaný ako Ladislav V. (1301 – 05), začo od neho dostal celú Trenčiansku, Nitriansku a Komárňanskú stolicu. V roku 1303 prešiel na stranu Karola Róberta z Anjou, ktorého podporovala i pápežská stolica. Čák Trenčiansky bol vymenovaný za taverníka a jedného z troch palatínov s územnou pôsobnosťou pre Horné Uhorsko. Na vrchole moci bol v rokoch 1311 – 12, keď mu patrilo takmer celé západné a stredné Slovensko, spolu okolo 50 hradov s panstvami. Svoju majetkovú doménu sa usiloval spravovať nezávisle od panovníka, na svojom sídle na Trenčianskom hrade si vydržiaval dvor na spôsob uhorského kráľovského dvora s hodnostármi s rovnakými titulmi. V roku 1311 ho Karol I. Róbert zbavil všetkých hodností za neoprávnené zaberanie kráľovských majetkov; za plienenie a zaberanie majetkov cirkvi ho kardinál Gentile exkomunikoval. V roku 1312 porazil Karol I. Róbert v bitke pri Rozhanovciach jeho spojencov Omodejovcov (na ich strane bojovali aj oddiely Matúša Čáka), oligarchov na východnom Slovensku, po ktorých porážke prešiel na kráľovu stranu aj niekdajší prívrženec Čáka Trenčianskeho magister Donč. V roku 1314 bojoval na Morave ako spojenec rakúskeho vojvodu Friedricha proti českému kráľovi Jánovi Luxemburskému, 1315 boli jeho vojská zatlačené na Slovensko. Počas jeho zaneprázdnenosti dobyli vojská Karola I. Róberta Vyšehrad, jediný Matúšov hrad južne od Dunaja. V roku 1317 zabral magister Donč časť jeho majetkov a postupne obsadil takmer celú Zvolenskú stolicu. Čák Trenčiansky odvetne spustošil a vypálil Nitriansky hrad, sídlo svojho odporcu, nitrianskeho biskupa Jána, ktorý ho za to v roku 1318 opäť exkomunikoval. V rokoch 1318 – 21 pokračovali zdĺhavé boje medzi vojskami Čáka Trenčianskeho a Karola I. Róberta, ktorý postupne obsadzoval územie Čáka Trenčianskeho. Ten si však svoju ustavične sa zmenšujúcu dŕžavu udržal až do smrti, po ktorej ju v priebehu niekoľkých mesiacov kráľovské vojská obsadili. Zomrel bez priameho potomstva (jeho syn Matúš zomrel 1318).

Matúš Čák Trenčiansky je legendárna postava staršej slovenskej historiografie, hrdina slovenskej minulosti (Pán Váhu a Tatier); tzv. Matúšova zem bola prototypom akéhosi slovenského kniežatstva. Legenda o Čákovi Trenčianskom, hoci v rozpore s historickými faktmi, zohrala pozitívnu úlohu aj v národnouvedomovacom procese Slovákov.