Andrášiovci

Andrášiovci (Andráši), aj Andrássyovci (Andrássy) — uhorský šľachtický rod pôvodom zo Sedmohradska.

Najstarší známy člen rodu Peter (asi 1533 – 1591), syn Martina, po úteku zo Sedmohradska bol od 1578 kapitánom hradu Krásna Hôrka, získal majetky po plešiveckej vetve Bubekovcov. Jeho syn Matej (? – 1598) bol od 1591 kapitánom Krásnej Hôrky, 1593 sa zúčastnil dobývania Fiľakovského hradu; Matej (1598 – asi 1654) dostal 1642 hradné panstvo Krásna Hôrka a Betliar s majetkami do dedičného vlastníctva; ženbou s Annou Monokiovou získal aj panstvá Monok (v Maďarsku), Štítnik a Drnava. Jeho syn Mikuláš (asi 1633 – 1686), gemerský župan a kráľovský radca, dostal 1676 barónsky titul za boj proti Turkom. Prebudoval hrad Krásna Hôrka na reprezentačné sídlo.

Koncom 17. stor. sa rod rozdelil na dve hlavné vetvy: Štefan (okolo 1650 – 20. roky 18. stor.), účastník povstania I. Tököliho, generál vo vojsku Františka II. Rákociho, 1706 dobyl Ráb, bol zakladateľom staršej alebo betliarskej vetvy so sídlom v Betliari, ktorá 1780 získala grófsky titul, a Juraj (okolo 1650 – 1725), generál vo vojsku Františka II. Rákociho, založil mladšiu, dlholúcku alebo monockú vetvu so sídlom v Krásnej Hôrke, grófsky titul od 1766. Príslušníci rodu zastávali aj funkcie županov v Gemeri; Andrášiovci boli jednou z najbohatších rodín v Uhorsku.

Významní členovia rodu:

Anton, 28. 10. 1742 Rumanová, okres Nitra – 12. 11. 1799 — barón, 1760 vstúpil do jezuitskej rehole, 1780 rožňavský biskup, v meste významne podporoval školstvo a vzdelávanie;

Juraj, 5. 2. 1797 Košice – 17. 12. 1872 Viedeň — popredný predstaviteľ kultúrneho a hospodárskeho života v Uhorsku, otec Dionýza. R. 1831 založil v Rožňave kasíno (združenie aristokratov a intelektuálov), priateľ grófa a politika Štefana Séčéniho, od ktorého získal objednávku na odliatie dielov v železiarni v Drnave na reťazový most spájajúci Budín a Pešť (Séčéniho most);

Dionýz, 18. 11. 1835 Krásnohorské Podhradie, okres Rožňava – 23. 2. 1913 Palermo, Taliansko, pochovaný v Krásnohorskom Podhradí — syn Juraja. Predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti, mecenáš umenia, dal postaviť mauzóleum pod hradom Krásna Hôrka, zaslúžil sa o vybudovnie múzea na hrade Krásna Hôrka, ktoré 1875 sprístupnil verejnosti;

Emanuel, 3. 3. 1821 Košice – 23. 4. 1891 Gorizia, Taliansko — železiarsky podnikateľ, veľkostatkár, významný cestovateľ, 1867 – 81 hlavný župan Gemerskej župy;

Gejza, 22. 7. 1856 Budapešť – 29. 8. 1938 tamže — podnikateľ, organizátor športového hnutia, predseda Maďarského atletického klubu. Syn Emanuela;

Július st. (Gyula), 8. 3. 1823 Trebišov – 18. 2. 1890 Volosko, dnes súčasť Opatije, Chorvátsko, pochovaný v Trebišove — politik. Účastník revolúcie 1848 – 49, ako vyslanec revolučnej vlády pôsobil 1849 v Carihrade. V neprítomnosti odsúdený na trest smrti (1851), amnestovaný (1858). Patril k ideológom a tvorcom rakúsko-maďarského vyrovnania. R. 1867 – 71 ministerský predseda uhorskej vlády, 1871 – 79 minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska. Prívrženec a realizátor politiky úzkeho spojenectva s cisárskym Nemeckom a expanzie na Balkán;

Július ml. (Gyula), 30. 6. 1860 Trebišov – 11. 6. 1929 Budapešť — politik. Syn Júliusa st. Ako prívrženec dualizmu pôsobil vo vládnucej Liberálnej strane. Po jej zániku založil 1905 vlastnú Ústavnú stranu, ktorá mala silné zázemie najmä na Slovensku. R. 1906 – 10 minister vnútra v koaličnej vláde. Po rozpade koalície stranu rozpustil, aby tak umožnil zoskupenie stúpencov dualizmu na čele s grófom I. Tiszom. R. 1913 však Ústavnú stranu znova obnovil. R. 1918 pôsobil ako posledný minister zahraničných vecí uhorskej monarchie. Až do smrti bol zástancom legitimizmu.