Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1443 – Albrecht Srdnatý

Albrecht Srdnatý (der Beherzte), 31. 7. 1443 Grimma – 12. 9. 1500 Emden — saský vojvoda, syn saského kurfirsta Fridricha II., zakladateľ albertínskej vetvy rodu Wettinovcov. Po smrti otca (1464) vládol v Sasku spolu so starším bratom Ernstom a 1485 si s ním rozdelil dedičné územia (získal Meissensko). Ako manžel dcéry Juraja z Poděbrad sa 1471 neúspešne pokúsil získať českú kráľovskú korunu. Neuspel ani ako veliteľ ríšskej výpravy proti uhorskému kráľovi Matejovi I. Korvínovi (1480). R. 1488 – 93 miestodržiteľ Nizozemska.

1598 – Algardi, Alessandro

Algardi, Alessandro, 31. 7. 1598 Bologna – 10. 6. 1654 Rím — taliansky sochár a architekt, spolu s G. L. Berninim, ktorý bol jeho hlavný rival, najvýznamnejší sochár 17. stor. v Ríme. Študoval na akadémii u L. Carracciho v Bologni. Od 1625 pôsobil v Ríme. Vytváral drobné plastiky a rezby zo slonoviny, reštauroval antické sochy. Po 1644 sa stal dvorným sochárom pápeža Inocenta X. a viedol jednu z najvýznamnejších sochárskych dielní v Ríme. V plastike dosahoval maliarske hodnoty, svetlo, tieň a pohyb. Na rozdiel od G. L. Berniniho tvoril vyváženejšie kompozície a menej využíval dynamické a dramatické momenty. Reprezentuje klasicizujúci prúd rímskeho sochárstva 17. stor. Hlavné diela: bronzová socha Inocenta X. v Paláci konzervátorov v Ríme, náhrobok pápeža Leva XI. (1644), mramorový oltárny reliéf so scénou Stretnutie Attilu s pápežom Levom I. v Chráme sv. Petra vo Vatikáne (1646 – 53). Vytvoril aj množstvo portrétnych búst. R. 1644 – 52 viedol stavbu vily Doria Pamphili v Ríme (pravdepodobne podľa vlastných plánov), pre ktorú navrhol i bohatú štukovú výzdobu.

1932 – Filip, Miroslav

Filip, Miroslav, 31. 7. 1932 Martin – 19. 6. 1973 Bratislava — slovenský muzikológ a pedagóg.

V rokoch 1951 – 54 študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, 1954 – 57 hudobnú výchovu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, súčasne 1954 – 59 tam pôsobil ako asistent. V rokoch 1959 – 73 prednášal hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Bol odborníkom v oblasti záznamu melódie a spektrálnej analýzy, v muzikológii presadzoval tvorivé využitie prírodných vied (matematiky, logiky, teórie informácie, kybernetiky). Zaslúžil sa o vybudovanie akustického oddelenia v technickom laboratóriu Umenovedného ústavu SAV, od 1969 aj v hudobnom oddelení Historického ústavu SNM v Bratislave. Okrem pedagogickej a vedeckej práce pôsobil ako violončelista – bol členom tzv. KAF tria (Ladislav Kupkovič, Ján Albrecht, Miroslav Filip).

Je autorom knižných publikácií Náuka o harmónii I, II (1957, 1959) a Kapitoly z akustiky (1970) a spoluautorom Všeobecnej náuky o hudbe (1955, s Eugenom Suchoňom). Napísal niekoľko štúdií z odboru hudobnej teórie a akustiky a vytvoril viacero patentov v oblasti elektroakustiky.

1884 – Goerdeler, Carl Friedrich

Goerdeler [gör-], Carl Friedrich, 31. 7. 1884 Schneidemühl, dnes Pita, Poľsko – 2. 2. 1945 Berlín — nemecký konzervatívny politik, odporca A. Hitlera. Ako vyštudovaný právnik a ekonóm sa venoval komunálnej politike, v ktorej od 1920 zastupoval Nemeckú nacionálnu ľudovú stranu (DNVP). V tom istom roku sa stal druhým starostom Königsbergu (dnes Kaliningrad) a 1930 – 37 pôsobil ako starosta Lipska. Od 1933 ho morálne znechutenie a výhrady k hospodárskej politike štátu postupne odpútavali od nacizmu. R. 1937 sa vzdal postu lipského starostu a začal okolo seba sústreďovať konzervatívnych odporcov Hitlera, pričom nadviazal kontakty aj s nespokojnými generálmi sústredenými okolo L. Becka. Sprisahanci plánovali už od porážky pri Stalingrade (dnes Volgograd) štátny prevrat, ktorým chceli odstrániť Hitlera a uzavrieť separátny mier so západnými Spojencami. V rekonštruovanom Nemecku sa Goerdeler mal stať kancelárom. Plány sa vojensko-občianskemu odbojovému zoskupeniu takmer podarili pri atentáte na vodcu 20. 7. 1944. Po jeho neúspechu prešiel Goerdeler do ilegality, na území Poľska bol však zatknutý, odsúdený na smrť a v berlínskej väznici Plötzensee obesený.

2001 – Gomes da Costa, Francisco

Gomes da Costa [-miš koš-], Francisco, 30. 6. 1914 Chaves – 31. 7. 2001 Cascais — portugalský generál a politik. Od 1946 pôsobil na vysokých postoch portugalských ozbrojených síl. R. 1968 – 69 vrchný veliteľ koloniálnych oddielov v Mozambiku, 1970 – 72 v Angole, 1972 – 74 náčelník generálneho štábu. Hlavný protagonista Hnutia ozbrojených síl (MFA), ktoré sa v apríli 1974 podieľalo na zvrhnutí režimu M. Caetana (→ Aprílová revolúcia). Po demisii prezidenta A. S. R. de Spinolu bol v septembri 1974 zvolený za jeho nástupcu, 1974 – 76 prezident.

1972 – Gorbach, Alfons

Gorbach, Alfons, 2. 9. 1898 Imst – 31. 7. 1972 Graz — rakúsky právnik a politik. V medzivojnovom období prívrženec kancelára E. Dollfussa, 1933 – 38 krajinský vodca Vlasteneckého frontu v Štajersku. Po anšluse Rakúska ho nacisti ako svojho odporcu dvakrát internovali v koncentračnom tábore (1938 – 42, 1944 – 45). R. 1945 spoluzakladateľ Rakúskej ľudovej strany (ÖVP), 1960 – 63 jej predseda. R. 1961 – 64 spolkový kancelár koaličnej vlády (s SPÖ).

1883 – Heckel, Erich

Heckel [-kel], Erich, 31. 7. 1883 Döbeln – 27. 1. 1970 Hemmenhofen, dnes Gaienhofen (pri Konstanzi) — nemecký maliar, grafik a sochár, predstaviteľ expresionizmu; jeden zo zakladateľov skupiny Die Brücke.

Študoval architektúru v Drážďanoch, po založení skupiny Die Brücke (1905) sa venoval najmä maľbe a grafike, ale pôsobil aj ako jej manažér a organizátor. Maľoval podľa modelu, ateliér si zariadil vlastnoručne vyrezaným nábytkom a sochami. Sústredil sa na tvorbu kolorovaných drevorezov, v ktorých zdôraznil plošnosť a zjednodušené formy (Odpočívajúca žena, 1909). Jeho diela z obdobia pred 1. svetovou vojnou sú charakteristické kombináciou sofistikovaných a primitívnych motívov, vyznačujú sa ostrými líniami a skulpturálnymi formami, figúry majú symbolickú funkciu (Zotavujúca sa žena, 1912 – 13). R. 1922 – 23 pracoval na cykle nástenných malieb Obdobia existencie pre Angermuseum v Erfurte. Po nástupe nacistov v Nemecku boli jeho diela označené ako entartete Kunst a Heckel bol perzekvovaný. R. 1949 – 55 vyučoval na Akadémii výtvarných umení v Karlsruhe. Jeho maľby z toho obdobia sa vyznačujú tradičnejším poňatím, maľoval najmä akvarelové krajiny.

1917 – Jassin, H. B.

Jassin, H. B. (Hans Bague), 31. 7. 1917 Gorontalo – 11. 3. 2000 Jakarta — indonézsky literárny kritik a esejista. Pôsobil ako redaktor vo viacerých literárnych a kultúrnych časopisoch. Vo svojich kritikách sa zaoberal prevažne dielami spisovateľov zoskupených okolo časopisu Pujangga Baru (Nový spisovateľ, 1933 – 42) a dielami tzv. Generácie 45 (Angkatan 45). Autor literárnokritických diel Indonézska literatúra v kritike a esejach I-IV (Kesusasteraan Indonesia Modern dalam Kritik dan Esei I-IV,1954 – 67), A. Chairil, priekopník Generácie 45 (Chairil Anwar Pelopor Angkatan 45, 1956), A. Hamzah, kráľ básnikov Nového spisovateľa (Amir Hamzah Raja Penyair Pujangga Baru, 1962) a Indonézski spisovatelia a ich svet (Pengarang Indonesia dan Dunianya, 1983), antológií Ozvena vlasti (Gema Tanah Air, 1948) a Indonézska literatúra počas Japoncov (Kesusasteraan Indonesia di Masa Jepang, 1948). Až do smrti viedol Centrum literárnej dokumentácie H. B. Jassina (Pusat Dokumentasi Sastra H. B. Jassin, založené 1976 v Jakarte).

1914 – Jaurès, Jean Léonce

Jaurès [žore], Jean Léonce, 3. 9. 1859 Castres, departement Tarn, región Midi-Pyrénées – 31. 7. 1914 Paríž — francúzsky politik, sociológ, filozof, publicista a historik, hlavný reprezentant predvojnovej francúzskej ľavice. Po absolvovaní štúdia filozofie na parížskej École normale supérieure (1881) vyučoval na lýceu v Albi, 1883 – 85 prednášal filozofiu na univerzite v Toulouse, od 1885 sa angažoval v politike, 1885 – 89 poslanec francúzskeho Národného zhromaždenia, neskôr sa venoval lokálnej politike. R. 1893 bol opätovne zvolený do Národného zhromaždenia, kde si ako predstaviteľ umierneného reformného socializmu získal veľké uznanie. Aktívne vystupoval proti militarizmu, antisemitizmu (zasadzoval sa za revíziu procesu s A. Dreyfusom; → Dreyfusova aféra) a reakcii. R. 1904 založil a viedol denník L’Humanité. R. 1905 bol spoluzakladateľom a jedným z lídrov a ideológov politickej strany Francúzska sekcia Robotníckej internacionály (Section française de l’Internationale ouvrière, SFIO, predchodkyňa dnešnej francúzskej Socialistickej strany), ktorá vznikla združením viacerých socialistických strán. Pre svoju reformnú orientáciu (nastolenie demokracie parlamentnou cestou) sa však dostal do konfliktu s marxisticky orientovaným krídlom strany. Pred 1. svetovou vojnou podporoval mierové riešenie konfliktov, krátko pred jej vypuknutím zavraždený francúzskym nacionalistom.

1875 – Johnson, Andrew

Johnson [džon-], Andrew, 29. 12. 1808 Raleigh, Severná Karolína – 31. 7. 1875 Carter Station, Tennessee — americký politik, 17. prezident USA (1865 – 69). Pochádzal z chudobnej rodiny, vyučil sa za krajčíra a 1825 si v Greeneville (Tennessee) otvoril vlastnú dielňu. Čítať a písať sa naučil s pomocou manželky. Vďaka úsiliu a prirodzenému rečníckemu talentu sa ako člen Demokratickej strany stal poslancom Kongresu (1843 – 53). R. 1853 – 57 guvernér štátu Tennessee, 1861 zvolený do Senátu, počas občianskej vojny v USA jediný senátor z odtrhnutých južných štátov (Konfederácia), ktorý podporoval Úniu. R. 1862 vymenovaný za vojenského guvernéra Tennessee, v prezidentských voľbách 1864 (spolukandidát A. Lincolna) bol zvolený za viceprezidenta USA. Po zavraždení A. Lincolna (15. 4. 1865) sa stal prezidentom. Pokračoval v Lincolnovej umiernenej politike voči štátom bývalej Konfederácie (→ Rekonštrukcia Juhu USA), 1865 rozšíril amnestiu vyhlásenú 1863 A. Lincolnom a podporoval obmedzené volebné právo pre bývalých černošských otrokov. Dostal sa však do sporu s radikálnymi republikánmi v Kongrese, ktorí odmietali prijať za jeho členov zástupcov štátov bývalej Konfederácie, vystupovali proti zákonom prijatým v týchto štátoch okliešťujúcim občianske práva bývalých černošských otrokov a zasadzovali sa za to, aby im bolo udelené volebné právo. Johnsonova podpora v Kongrese slabla, napr. 1866 Kongres prehlasoval Johnsonovo veto zákona, ktorý zaručoval federálne občianstvo všetkým osobám narodeným v USA (okrem Indiánov), a, naopak, prijal 14. dodatok k ústave, ktorý okrem iného tieto práva zaručoval, 1867 prijal zákony oslabujúce prezidentovu moc. Vo februári 1868 bol Johnson obvinený z porušovania zákona o zastávaní úradu (→ impeachment). Senát ho zbavil obžaloby (26. 5. 1868) chýbajúcim jedným hlasom z požadovaných dvoch tretín a Johnson dokončil svoje funkčné obdobie. R. 1875 sa stal opäť členom Senátu za štát Tennessee.

1693 – Kalf, Willem

Kalf, Willem, 1619 Rotterdam – 31. 7. 1693 Amsterdam — holandský barokový maliar a obchodník s umením. Od 1639 pôsobil v Paríži, 1646 sa vrátil do Rotterdamu, 1653 sa usadil v Amsterdame. V Paríži sa zoznámil s flámskymi maliarmi zátiší a začal sa špecializovať na maľovanie prepychových zátiší. Svoj štýl zdokonalil v Holandsku, kde sa preslávil luxusnými zátišiami nazývanými pre svoju okázalosť pronkstilleven (holandsky nádherné zátišie), v ktorých často zobrazoval drahé orientálne predmety zo svojej zbierky a zo zbierok iných zberateľov (napr. orientálne zlaté a strieborné vázy, sklené poháre, čínske porcelánové taniere a turecké koberce) a exotické ovocie. Zaujímal sa o rôznu kvalitu povrchov a štruktúr, kompozíciu dômyselne budoval tak, aby vynikli materiálové odlišnosti jednotlivých predmetov. Vo svojom úsilí o realizmus nadobudol veľké majstrovstvo a bol prirovnávaný k J. Vermeerovi van Delft. Kalfove maľby vidieckych interiérov, stodôl a kuchýň mali významný vplyv na tvorbu francúzskych maliarov bratov Nainovcov (→ Le Nainovci). Na sklonku života sa jeho profesionálny záujem sústredil už iba na obchodovanie s umením.

1868 – Karadža, Stefan

Karadža, Stefan, vlastným menom Stefan Todorov Dimov, máj 1840 alebo 1842 Ičme, dnes Stefan Karadžovo, Jambolská oblasť – 30. alebo 31. 7. 1868 Ruse — bulharský národnooslobodzovací bojovník proti tureckej nadvláde. Pochádzal z roľníckej rodiny, 1861 emigroval do Srbska, kde sa 1862 stal členom prvej bulharskej légie. Po jej rozpustení však aktívne pokračoval v boji proti Turkom, stal sa veliteľom (vojvoda) četníkov operujúcich prevažne v oblasti Starej planiny. Začiatkom júla 1868 sa zúčastnil výpravy do Bulharska pod vedením P. Chitova. Karadžova četa (asi 125 mužov) sa 6. 7. 1868 preplavila cez Dunaj. Počas bojov s tureckou armádou bol Karadža smrteľne zranený, zajatý Turkami a uväznený v Ruse. Príslušníci jeho čety boli 18. 7. 1868 obkľúčení v okolí Buzludže, kde takmer všetci zahynuli.

1913 – Katriak, Martin

Katriak, Martin, 31. 7. 1913 Čačín, dnes miestna časť obce Čerín – 4. 1. 1999 Bratislava — slovenský sociológ a kultúrno-osvetový pracovník. R. 1932 – 36 študoval na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, 1939 – 48 (s prerušením) filozofiu a psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach, 1946 – 54 na Povereníctve školstva, vied a umení (prednosta oddelenia pre vedu a výskum), 1955 – 60 v Osvetovom ústave, od 1960 vo Filozofickom ústave SAV, 1965 – 77 v Sociologickom ústave SAV (1970 – 74 zástupca riaditeľa), súčasne externe pôsobil na viacerých vysokých školách.

Zaoberal sa sociológiou práce, výskumom v oblasti kultúry a osvety a riešením viacerých metodologických a teoretických otázok sociologického výskumu. Autor sociologických prác Metodika osvetového výskumu (1957), Metodologické zásady sociologického bádania (1968), Metódy a techniky sociologického výskumu (1975), Devičany v socialistickej výstavbe. Sociologická monografia (1980) a Sociológia fajčenia (1987), viacerých štúdií a empirických výskumov, spoluautor práce Sociologický výskum, jeho príprava a uskutočňovanie (1971). Spoluzakladateľ Slovenskej sociologickej spoločnosti (1964; 1966 – 69 jej predseda).

1934 – Kavan, Ján

Kavan, Ján, 31. 7. 1934 Mříčná, okres Semily — slovenský architekt, urbanista a teoretik architektúry. Pôsobil na Fakulte architektúry STU; 1989 profesor. Priekopník integrity obsahových (funkčných) a výrazových (estetetických) stránok urbanistických zón a urbanisticko-architektonických súborov na báze polyfunkčnosti.

Navrhol viac ako sto štúdií a projektov v oblasti tvorby urbanisticko-architektonických súborov väčšinou v spolupráci s F. Trnkusom a T. Alexym (Centrum Ostrava-Poruba, 1965; Centrum Štrbské Pleso, 1970; Obytný súbor Trnava-Hlboká, 1972; Pešia zóna Rimavská Sobota, 1988 a i.). Jeho teoretická a vedeckovýskumná práca bola zameraná na problematiku zonálnych štruktúr mesta, najmä na ich funkčnú a typologickú stránku. Autor a spoluautor vysokoškolských skrípt Zonálne štruktúry (1983) a Urbanistická tvorbametodické a grafické postupy ateliérovej práce (1980, s F. Trnkusom) a práce Urbanistický priestor. Grafické spôsoby zobrazovania (1988, s F. Trnkusom). Zúčastnil sa viacerých domácich i medzinárodných urbanistických a architektonických súťaží, nositeľ Ceny D. Jurkoviča (1974, s kolektívom).

1929 – Király, János

Király [-ráj], János, 17. 3. 1858 Kőszeg, Maďarsko – 31. 7. 1929 Budapešť — uhorský a maďarský právnik. Študoval na Právnickej akadémii v Bratislave. Advokát a právny zástupca Bratislavy, 1888 – 96 vojenský sudca, 1896 – 1928 pôsobil na univerzite v Budapešti (1905 – 06 dekan právnickej fakulty); 1896 mimoriadny profesor, 1902 profesor.

Zaoberal sa všeobecnými a uhorskými právnymi dejinami a ústavným právom. Autor viacerých prác o stredovekom uhorskom práve, o dejinách práva a o ústavnom práve, napr. Dejiny bratislavského dunajského colného a prepravného práva (A pozsonyi nagydunai vám- és révjog története, 1890), Uhorské ústavné a právne dejiny s osobitným ohľadom na právny vývoj záp. Európy (Magyar alkotmány- és jogtörténet különös tekintettel a nyugat-európai jogfejlődésre, 1908), Kapitoly na tému zákonodarstvo sv. Štefana (Fejezetek Szent István törvényhozása köréből, 1928), Otázka nástupníctva uhorského trónu v období Arpádovcov (Az Árpádkorszakbeli magyar trónutódlás kérdése, 1929).