Výročia

Zobrazené heslá 1 – 13 z celkového počtu 13 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1872 – Abbot, Charles Greeley

Abbot [ebot], Charles Greeley, 31. 5. 1872 Wilton, New Hampshire – 17. 12. 1973 Riverdale, Maryland — americký astrofyzik, 1906 – 44 riaditeľ Smithsonian Astrophysical Observatory vo Washingtone (dnes súčasť Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics). Zaoberal sa výskumom Slnka a hviezd, a to najmä v infračervenej oblasti spektra. Ako prvý zmeral slnečnú konštantu. K jeho najvýznamnejším prácam patrí kniha Slnko (The Sun, 1907).

1911 – Allais, Maurice

Allais [ale], Maurice, 31. 5. 1911 Paríž – 9. 10. 2010 Saint-Cloud — francúzsky ekonóm. Vybudoval základy modernej teórie všeobecnej ekonomickej rovnováhy a ekonómie blahobytu. Je považovaný za vedúcu osobnosť francúzskej školy marginalizmu. Podieľal sa na matematickej formulácii trhovej rovnováhy a vlastností trhovej efektívnosti. Významné sú jeho práce z oblasti monetárnej makrodynamickej analýzy a teórie rizika. Popularitu získal empirickým testom Neumannovej-Morgensternovej teórie očakávaného úžitku. Jeho poznatky viedli k formulácii tzv. Allaisovho paradoxu. Autor diel Skúmanie ekonomickej disciplíny (À la recherche d’une discipline économique, 1943; vydané aj pod názvom Rozprava o čistej ekonómii, Traité d’économie pure, 1952), Úspory a úrok (Économie et intérêt, 1947) a i. Nobelova cena za ekonómiu (1988) za prelomové príspevky k teórii trhov a k účinnému využívaniu zdrojov.

1998 – Augusta, Karel

Augusta, Karel, 20. 6. 1935 Praha – 31. 5. 1998 tamže — český filmový, divadelný a televízny herec. Vo filme a v televízii sa presadil predovšetkým v epizódnych postavách komického charakteru: Všichni dobří rodáci (1968), Čtyři vraždy stačí, drahoušku (1970), Petrolejové lampy (1971), Morgiana (1972), Bouřlivé víno (1976), Božská Ema (1979), Causa králík (1979), Vrchní, prchni (1980) a Vítr v kapse (1982).

2017 – Bělohlávek, Jiří

Bělohlávek, Jiří, 24. 2. 1946 Praha – 31. 5. 2017 tamtiež — český dirigent. Študoval na Akadémii múzických umení v Prahe a u S. Celibidacheho v Mníchove, 1971 finalista Medzinárodnej dirigentskej súťaže H. von Karajana. R. 1970 asistent Českej filharmónie, 1972 – 78 dirigent Štátnej filharmónie Brno (dnes Filharmonie Brno), 1977 – 89 šéfdirigent Symfonického orchestra hlavného mesta Prahy FOK, od 1981 dirigent, 1990 – 92 šéfdirigent Českej filharmónie. R. 1993 založil Pražskú komornú filharmóniu (dnes PKF – Prague Philharmonia), ktorej bol do 2005 umeleckým riaditeľom. Od 1995 hlavný hosťujúci dirigent symfonického orchestra BBC v Londýne, 2006 – 12 jeho šéfdirigent, od 2012 opäť šéfdirigent Českej filharmónie, súčasne od 2013 hlavný hosťujúci dirigent Rotterdamského filharmonického orchestra. R. 2004 debutoval v Metropolitnej opere v New Yorku, keď dirigoval operu Káťa Kabanová L. Janáčka. Hosť najvýznamnejších svetových orchestrov.

Jeho interpretácia sa vyznačovala pokorou a rešpektom k duchovnému a štýlovému svetu partitúry. Vysoko oceňované sú jeho nahrávky symfonických diel najmä českých skladateľov obdobia romantizmu i 20. stor. Od 1995 pedagogicky pôsobil na Akadémii múzických umení v Prahe (1997 profesor), ktorá mu 2016 udelila čestný doktorát. R. 2012 mu bol udelený Rad britského impéria (CBE).

1750 – Hardenberg, Karl August

Hardenberg, Karl August, knieža von, 31. 5. 1750 Essenrode – 26. 11. 1822 Janov — pruský politik a reformátor. Pred vstupom do pruských služieb získaval skúsenosti v štátnej správe Hannoveru, v Braunschweigu-Wolfenbütteli a Ansbachu-Bayreuthe. R. 1791 bol vymenovaný za pruského štátneho ministra, prevzal aj časť agendy zahraničných vzťahov a 1804 sa stal ministrom zahraničných vecí. R. 1806 bol však na nátlak Napoleona I. Bonaparta prepustený. R. 1810 – 22 pruský kancelár. Už 1807 sa podieľal na sformulovaní návrhu súboru reforiem, ktoré začal postupne presadzovať ako kancelár, pričom nadviazal na reformy Friedricha von Stein. Obidvaja reformátori sa zamerali na premenu Pruska z osvietenskej absolutistickej monarchie na liberálny štát. Hardenbergov vplyv upadol po zaradení Pruska do metternichovského systému Svätej aliancie.

1809 – Haydn, Joseph

Haydn, (Franz) Joseph, 31. 3. 1732 Rohrau (pri Brucku an der Leitha), Dolné Rakúsko – 31. 5. 1809 Viedeň, pochovaný (od 1820) v Eisenstadte — rakúsky skladateľ a dirigent, najstarší predstaviteľ vrcholného viedenského klasicizmu, brat Michaela Haydna.

Pochádzal z mnohodetnej rodiny dedinského kolára. Základy hudobného vzdelania získal v Hainburgu. Vďaka svojmu výnimočnému hlasu sa 1739 – 49 stal choralistom chlapčenského zboru v Dóme sv. Štefana vo Viedni. Ako 18-ročný stratil hlas, a tým aj miesto v zbore. Dlhší čas sa živil ako mestský hudobník, hrával v hostincoch a príležitostne komponoval hudbu k ľudovým fraškám (napr. Der krumme Teufel, 1752). Neskôr získal miesto korepetítora u učiteľa spevu N. A. Porporu, ktorý mu krátky čas dával hodiny spevu, kompozície a taliančiny. Hudobné vzdelanie si intenzívne dopĺňal ako samouk. Okolo 1757 vznikli jeho prvé divertimentá (op. 1 a 2), neskôr nazývané sláčikové kvartetá, ktorými si získal reputáciu v kruhoch viedenskej aristokracie. Okolo 1758 sa stal kapelníkom grófa Karla Josefa Františka Morzina na zámku Dolejší Lukavec neďaleko Plzne (dnes Dolní Lukavice, okres Plzeň-jih), kde zložil svoju 1. symfóniu (Lukavickú). R. 1761 po rozpustení orchestra prijal miesto druhého kapelníka u grófa M. J. Esterháziho v Eisenstadte (→ Esterháziovci), neskôr v jeho novom sídle v uhorskom Eszterháze (dnes Fertőd, Maďarsko). Zámocký orchester sa rozšíril zo 16 na 30 členov, čo Haydna podnietilo komponovať nielen symfonické a komorné, ale aj operné diela. Ako dirigent vystupoval s esterháziovskou kapelou (o. i. so svojimi dielami) na viacerých miestach, napr. aj v Bratislave. V zime 1781 – 82 sa vo Viedni stretol a spriatelil s W. A. Mozartom. Po smrti M. J. Esterháziho (1790) bol orchester rozpustený a Haydn sa presťahoval do Viedne. V januári 1791 na pozvanie nemeckého hudobného podnikateľa Johanna Petra Salomona (*1745, †1815) prišiel do Londýna, kde dirigoval svoje diela, napísal šesť symfónií (č. 93 až 98), ktoré uviedol s veľkým úspechom, a získal čestný doktorát Oxfordskej univerzity. Súčasne sa oboznámil s vrcholnou oratórnou tvorbou G. F. Händla. Na spiatočnej ceste z Londýna do Viedne sa v júli 1792 zoznámil v Bonne s L. van Beethovenom, ktorý sa 1793 stal vo Viedni nakrátko jeho žiakom. V januári - októbri 1794 navštívil druhýkrát Londýn, kde vzniklo o. i. ďalších šesť symfónií (č. 99 až 104), neskôr spojených do cyklu 12 londýnskych symfónií, ktoré dosiahli triumfálny úspech. R. 1795 sa definitívne vrátil do Viedne. Po návrate ešte skomponoval šesť omší, sláčikové kvartetá, a najmä pod vplyvom G. F. Händla dve veľké oratóriá Stvorenie (Die Schöpfung, 1798) a Štyri ročné obdobia (Die Jahreszeiten, 1801). Posledné roky života strávil obklopený úctou a slávou; bol pokladaný za najvýznamnejšieho skladateľa svojej doby. S publikom sa stretol naposledy v marci 1808 na slávnostnom predvedení Stvorenia.

Haydn vo svojich skladbách nadviazal na starších talianskych a rakúskych skladateľov pôsobiacich vo Viedni, napr. na A. Caldaru, Matthiasa Georga Monna (*1717, †1750) a Georga Christopha Wagenseila (*1715, †1777), najviac ho však ovplyvnil C. Ph. E. Bach. Haydnova rozsiahla tvorba (okolo 1 000 skladieb) obsiahla takmer všetky hudobné žánre. Komponoval tradičné vokálno-inštrumentálne formy svojej doby – oratóriá, omše, kantáty a opery (24; z mnohých sa zachovali len časti), najmä opery buffa so singspielovými prvkami (Svet na Mesiaci, Il mondo della luna, 1777; Pravá vernosť, La vera costanza, 1777/78; Orlando Paladino, 1782, a i.), v ktorých sa prejavuje vplyv Ch. W. Glucka a W. A. Mozarta.

Najvýznamnejšie postavenie v dejinách hudby má jeho inštrumentálna tvorba. Ustálil vzor klasickej symfónie, z jeho 106 symfónií (niektoré s dodatočnými názvami buď podľa inštrumentačných efektov alebo podľa okolností vzniku) sú najznámejšie Ráno (Le matin, 1761), Poludnie (Le midi, 1761), Večer (Le soir, 1761), Rozlúčková (Abschieds-Symphonie, 1772), Lovecká (La chasse, 1781), Oxfordská (Oxford, 1788), Vojenská (Militär, 1794), Hodiny (Die Uhr, 1794), S vírením kotlov (Mit Paukenwirbel, 1795) a i. Zo sakrálnej hudby je najvýznamnejšie Sedem posledných slov Vykupiteľa na kríži (Sieben letzten Worte unseres Erlösers am Kreuze; ako oratórium i ako inštrumentálna skladba 1785, ako sláčikové kvarteto 1787). Jeho komorná tvorba obsahuje 15 divertiment, 68 sláčikových kvartet (napr. 6 Slnečných, 1772; 6 Ruských, 1781; Škovránčie, 1790), 11 trií, 24 koncertov pre klavír, 4 koncerty pre husle, 5 koncertov pre violončelo a i., 52 klavírnych sonát, ako aj variácie, fantázie a i. Experimentoval v nej, pričom poprel starú viedenskú tradíciu a nahradil ju tradíciou úplne novou. Nadviazali na ňu W. A. Mozart a L. van Beethoven a neskôr aj skladatelia 20. stor. (napr. A. Schönberg). Výsadné postavenie v Haydnovom diele, ako aj vo vývine tohto žánru majú sláčikové kvartetá, ktoré písal po celý život (prvé vzniklo 1762, posledné 1803) a povýšil na jeden z najušľachtilejších útvarov európskej hudby. Prehĺbil ich obsah, zrovnoprávnil všetky štyri hlasy a uplatnil nové kompozično-technické postupy. Sláčikové kvarteto tak úplne pretvoril a doviedol až na prah romantizmu. Téma z 2. časti jeho Cisárskeho kvarteta sa stala ústrednou melódiou rakúskej cisárskej hymny (→ Gott erhalte).

Haydn dovŕšil slohotvorné úsilie predchádzajúcich epoch a vytvoril ucelenú koncepciu klasického slohu. Namiesto číslovaného basu dôsledne zaviedol prekomponovaný (tzv. obligátny) sprievod vedúceho hlasu. Rozhodujúco prispel k vykryštalizovaniu ustálenej schémy sonátovej hudobnej formy a vyťažil z nej všetky možnosti v rovine tematickej práce i v rovine tonálnych vzťahov. Ustálil cyklickú sonátovú formu, ktorú stmelil do jedného celku (v symfóniách a kvartetách). Do zvuku symfonického orchestra zaviedol ako samostatnú skupinu dychové nástroje. Expresívna sila jeho hudby spočíva v prirodzenej jednoduchosti, v kantabilite melodiky a v elegantnej ľahkosti či zemitosti rytmickej kresby (vplyv ľudových piesní i tancov susedných, najmä slovanských národov). Svojim symfóniám i kvartetám vtlačil pečať noblesy a povýšil ich na kvalitatívne vyššiu úroveň, čím objavil nový spôsob hudobného myslenia, ktoré zavŕšil neskôr Beethoven. So svojimi mladšími druhmi Mozartom a Beethovenom vytvoril tzv. súhvezdie (trojhviezdie) viedenských klasikov. Tematický súpis Haydnovej tvorby J. Haydn, Thematisch-bibliographisches Werkverzeichnis (skrátene Hoboken Verzeichnis, skr. Hob.; 1957) zostavil Anthony van Hoboken (*1887, †1983).

1899 – Hedberg, Olle

Hedberg [-berj], Olle, vlastným menom Carl Olof, 31. 5. 1899 Norrköping – 20. 9. 1974 Verveln — švédsky prozaik, popredný predstaviteľ medzivojnového švédskeho románu. Autor početných moralisticko-satirických románov z meštianskeho a šľachtického prostredia. Debutoval románom Utečenci a honci (Rymmare och fasttagare, 1930) o mladíckom pokuse hlavného hrdinu snažiaceho sa vymaniť z meštiackeho prostredia, životného štýlu a jeho hodnôt. Zo šľachtického prostredia čerpal námety románov Iris a poručíkovo srdce (Iris och löjtnantshjärta, 1934), Som rodeným princom (Jag är en prins av blodet, 1939), Priznaj farbu (Bekänna färg, 1947) a i. Autor protinacistickej satiry Preč s blondínkami (Ut med blondinerna, 1939) a memoárov Môj život bol snom (Mitt liv var en dröm, 1962). Od 1957 člen Švédskej akadémie.

1618 – Henisch, Juraj

Henisch [-niš], Juraj, aj Henischius, 24. 4. 1549 Bardejov – 31. 5. 1618 Augsburg, Nemecko — uhorský humanitný vzdelanec, lekár a geograf. Po štúdiách v Bardejove a na univerzite vo Wittenbergu a v Bazileji získal 1576 hodnosť doktora medicíny. Potom pôsobil na gymnáziu v Augsburgu, kde bol 1576 – 80 profesorom a dekanom lekárskeho kolégia. Napísal niekoľko desiatok prác z rôznych vedných disciplín (história, geografia, medicína, matematika, astronómia). Vo svojom najznámejšom diele Prehľad starej a novej geografie (Epitomae geographiae veteris et novae, 1577) zhrnul dobové poznatky z geografie, publikoval aj údaje o stoliciach a mestách na území Slovenska (Turiec, Liptov, Šariš, Košice, Bardejov, Kremnica, Banská Bystrica, Banská Štiavnica). Autor práce o liečivách živočíšneho pôvodu Kniha o liečivách získavaných z vtákov, divých a zdomácnených zvierat (Artzney Buch von Vögeln, wilden und zahmen Tieren, 1574).

1817 – Herwegh, Georg

Herwegh [-vég], Georg (Friedrich Rudolf Theodor Andreas), 31. 5. 1817 Stuttgart – 7. 4. 1875 Lichtental, dnes súčasť Baden-Badenu — nemecký revolučný básnik. R. 1837 po nútenom opustení štúdia teológie a práva v Tübingene pracoval pre časopisy Europa a Telegraph für Deutschland (Nemecký telegraf) v Stuttgarte. R. 1839 odišiel do exilu do Švajčiarska, 1841 – 42 žil v Paríži, kde sa spoznal s H. Heinem, potom niekoľko mesiacov v Nemecku a vo Švajčiarsku, od 1843 znova v Paríži, kde počas revolúcie 1848 vystupoval ako vodca Nemcov. Potom žil striedavo v Zürichu, Paríži, Liestale a od 1866 v Baden-Badene. R. 1863 prebásnil pieseň na oslavu proletariátu Spolková pieseň pre Všeobecný nemecký robotnícky spolok (Das Bundeslied für den Allgemeinen Deutschen Arbeiterverein). Preslávil sa básnickou zbierkou Básne žijúceho (Gedichte eines Lebendigen, 2 zväzky, 1841 – 43), v ktorej vyzýval do boja za slobodu. Jeho revolučné básne vynikajú bohatosťou foriem a rytmu, kultivovaným jazykom nadväzoval na klasické obdobie, melodickosťou veršov na H. Heineho.

1923 – Kelly, Ellsworth

Kelly, Ellsworth, 31. 5. 1923 Newburgh, New York – 27. 12. 2015 Spencertown, New York — americký maliar, sochár a grafik. Jeden z najvýznamnejších abstraktných amerických umelcov 2. pol. 20. stor. R. 1948 – 54 žil v Paríži, bol ovplyvnený P. Picassom a surrealistickou automatickou kresbou. Spoznal sa tam s J. Cageom, ktorý ovplyvnil jeho tvorbu.

Spočiatku maľoval figurálne obrazy, koncom 40. rokov 20. stor. začal vytvárať prvé abstraktné diela, ktoré vychádzali z jeho štúdií jednoduchých geometrických detailov a foriem architektúry. Obraz nebol pre neho interpretáciou videného alebo znázornením vymysleného, ale objekty prezentoval tak, ako ich videl (multipanelová maľba Okno, Múzeum moderného umenia, Paríž, 1949). Vo svojich dielach abstrahoval prvky z reality (zobrazoval nájdené predmety), čím sa odlíšil od súdobých amerických abstraktných maliarov (zaujal kritický postoj k prevládajúcej geometrickej abstrakcii). Obraz vnímal ako objekt, čím anticipoval tvorbu J. Johnsa a pop-artu. Po návrate do USA (1954) vytváral dvojrozmerné reliéfy a maľby veľkého formátu založené na pôsobení jednoduchých kontrastných farebných plôch organických tvarov. Mnohé jeho diela striedmosťou foriem hraničili s minimalizmom, ostré tvary na niektorých obrazoch anticipovali hard-edge painting. Okolo pol. 60. rokov 20. stor. vytváral diela založené na geometrických tvaroch ovplyvnené op-artom. V 70. rokoch 20. stor. sa vrátil k organickým tvarom (Modrá krivka III, 1972), začal vytvárať aj monumentálne kovové sochy evokujúce totemy (Krivka XXIII, 1981), pričom realizoval aj niekoľko sôch vo verejných priestoroch. Zaoberal sa aj grafikou – vytváral série litografií (Suita 27 farebných litografií, 1964 – 65), a kresbou, pričom kresbové štúdie (napr. rastlín) mu slúžili ako inšpirácia pri tvorbe abstraktných diel.

1926 – Kemeny, John George

Kemeny, John George, 31. 5. 1926 Budapešť – 26. 12. 1992 Etna (pri Hannoveri), New Hampshire — americký matematik a počítačový vedec maďarského pôvodu. R. 1940 prišiel s rodinou do USA. R. 1943 – 47 študoval matematiku a filozofiu na Princetonskej univerzite, 1945 štúdium prerušil pre vojenskú službu, ktorú vykonával v Národných laboratóriách v Los Alamos ako člen tímu J. von Neumanna pracujúceho na Projekte Manhattan zameranom na vývoj atómovej bomby. Počas doktorandského štúdia na Princetonskej univerzite u A. Churcha pôsobil krátky čas aj ako asistent A. Eisteina. R. 1951 – 53 vyučoval matematiku na Princetonskej univerzite, 1953 – 90 pôsobil na Darthmouth College v Hannoveri (1955 – 67 vedúci katedry matematiky, 1970 – 81 rektor). Na začiatkom 60. rokov 20. stor. vyvinul s T. E. Kurtzom systém Dartmouth Time Sharing System umožňujúci viacerým používateľom pracovať na jednom počítači, 1963 – 65 spolu spolu s T. E. Kurtzom vytvoril jednoduchý programovací jazyk BASIC s cieľom sprístupniť programovanie aj iným záujemcom o programovanie ako informatikom a matematikom. V oblasti matematiky sa venoval najmä diskrétnej matematike. Propagátor modernej matematiky a používania počítačov vo všeobecnom vzdelávaní. Autor a spoluautor mnohých kníh, napr. Úvod do diskrétnej matematiky (Introduction to Finite Mathematics, 1957), Pohľady filozofa na vedu (A Philosopher Looks at Science, 1959), Programovanie v basicu (BASIC Programming, 1967). Dr. h. c. viacerých univerzít, nositeľ mnohých ocenení, napr. 1985 medzinárodnej ceny Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award) udeľovanej organizáciou IEEE.

1955 – Kitka, Miroslav

Kitka, Miroslav, 31. 5. 1955 Košice — slovenský lekár, chirurg. Od 1980 pôsobí na Klinike úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice s poliklinikou (dnes Fakultná nemocnica Louisa Pasteura) v Košiciach (1995 námestník riaditeľa), súčasne od 1990 na Lekárskej fakulte UPJŠ (1997 – 2003 prodekan), od 1999 prednosta Kliniky úrazovej chirurgie Lekárskej fakulty UPJŠ a Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach; 2004 profesor. Absolvoval krátkodobé študijné pobyty a kurzy v Rakúsku (1987, 1995), vo Švajčiarsku (1984, 2011) a v USA (1992).

Zaoberá sa nízko invazívnymi technikami na hornej končatine a panve, ako aj chirurgickou liečbou instabilného hrudníka, rozpracoval endoskopické techniky pri dutinových poraneniach hrudníka a brucha, do klinickej praxe zaviedol replantácie hornej končatiny a navrhol flexibilný externý fixátor hornej a dolnej končatiny. Od 1990 súdny znalec v odbore chirurgia. Od 1986 člen Rakúskej spoločnosti pre úrazovú chirurgiu (Österreichische Gesellschaft für Traumachirurgie), člen a 2004 – 06 predseda Slovenskej spoločnosti pre úrazovú chirurgiu Slovenskej lekárskej spoločnosti. Autor a spoluautor monografií Diafyzárne zlomeniny predlaktia (2000), Kryté osteosyntézy humeru (2000) a Poranenia orgánov brušnej dutiny (2003), ako aj vyše 70 vedeckých prác publikovaných v odborných domácich a zahraničných časopisoch. Nositeľ viacerých ocenení.

1935 – Klepsatel, František

Klepsatel, František, 31. 5. 1935 Markušovce, okres Spišská Nová Ves — slovenský stavebný odborník. Od 1958 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 1995 profesor. Zaoberá sa mechanikou hornín, najmä problematikou pretláčania potrubí a razenia štôlní v zeminách s použitím tunelovacích štítov. Výsledky viac ako 100 jeho výskumných prác a expertíz boli využité pri realizácii mnohých významných stavieb na Slovensku i v Česku. Autor a spoluautor viac ako 130 vedeckých a odborných článkov, viacerých vysokoškolských učebníc a učebných textov a 12 monografií, napr. Bezvýkopová výstavba podzemných vedení (1986), Mechanika hornín a inžinierska geológia (1992), Predpoklady a skutočnosť v geotechnickom inžinierstve (2002), Výstavba tunelů ve skalních horninách (2003), Městské podzemní stavby (2005), Bezvýkopová výstavba a obnova podzemních vedení (2007). Člen viacerých odborných a vedeckých spoločností.