Výročia

Zobrazené heslá 1 – 14 z celkového počtu 14 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1889 – Adrian, Edgar Douglas

Adrian [ejdrien], Edgar Douglas, barón, 30. 11. 1889 Londýn – 4. 8. 1977 tamže — britský lekár, neurofyziológ. Od 1919 pôsobil na univerzite v Cambridgei, 1937 – 51 ako profesor fyziológie, 1968 – 75 rektor univerzity. Zaoberal sa prenosom impulzov od zmyslových orgánov cez neuróny, v ktorých vyvolávajú podráždenie, do centra nervovej sústavy a späť k výkonným orgánom, neskôr študoval elektrickú činnosť mozgu. Autor prác Princípy vnímania (The Background of Sensation, 1927), Mechanizmus nervovej činnosti (The Mechanism of Nervous Action, 1932) a Fyzikálne princípy percepcie (The Physical Basis of Perception, 1947). Od 1923 člen, 1950 – 55 prezident Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Nobelova cenu za fyziológiu a medicínu (1932, s Ch. S. Sherringtonom) za objavy v oblasti funkcií neurónov.

1989 – Ahidjo, Ahmadou

Ahidjo [ajdžo], Ahmadou (Babatoura), 24. 8. 1924 Garoua – 30. 11. 1989 Dakar — kamerunský politik, prvý prezident Kamerunskej republiky (1960 – 82). Pochádzal z fulbskej moslimskej rodiny, od 1947 politicky činný (poslanec), 1958 – 66 predseda Kamerunského zväzu, 1966 – 83 Kamerunského národného zväzu. R. 1958 – 59 predseda vlády, po vyhlásení nezávislosti Kamerunu 1960 prezident. Považovaný za konzervatívneho politika. Podarilo sa mu zjednotiť územia bývalého Francúzskeho Kamerunu a Britského Kamerunu, pričom uprednostnil politické riešenia pred vojenskými, neskôr sa autoritatívnym spôsobom snažil o jednotu krajiny. Úzko spolupracoval s Francúzskom; po piatich funkčných obdobiach rezignoval na úrad prezidenta. Od 1983 žil v exile v juž. Francúzsku a v Senegale, 1984 ho dal jeho nástupca P. Biya odsúdiť v neprítomnosti na smrť za údajnú prípravu prevratu, trest neskôr zmenený na doživotie.

1996 – Antal, Juraj

Antal, Juraj, 14. 6. 1912 Slovany, okres Martin – 30. 11. 1996 Bratislava, pochovaný na Národnom cintoríne v Martine — slovenský lekár, fyziológ. R. 1938 – 72 pôsobil na Lekárskej fakulte UK, zakladateľ a 1940 – 70 riaditeľ Fyziologického ústavu, súčasne 1957 – 70 externý riaditeľ Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV v Bratislave, 1972 – 95 pôsobil v Ústave pre výskum srdca SAV; 1945 profesor, 1953 člen korešpondent SAV, 1961 DrSc., 1964 akademik SAV, 1968 člen korešpondent ČSAV. Zakladateľ lekárskej fyziológie na Slovensku. Zaoberal sa štúdiom vyššej nervovej činnosti na báze fyziologických aktivít, patrí k priekopníkom kontinuálneho merania krvného tlaku a prietoku krvi počas svalovej práce. Autor Protokolov k praktickým cvičeniam z fyziológie (1968), spoluautor kníh Výživa zdravých a chorých (1951), Zdravoveda (1953) a učebnice Fysiologie člověka I – III (1955 – 57), autor a spoluautor mnohých vedeckých štúdií v domácich i zahraničných časopisoch. Nositeľ viacerých ocenení.

1972 – Apostel, Hans Erich

Apostel, Hans Erich, 22. 1. 1901 Karlsruhe, Nemecko – 30. 11. 1972 Viedeň — rakúsky skladateľ. Študoval vo Viedni u A. Schönberga a A. Berga. Pôsobil ako profesor kompozície na konzervatóriu vo Viedni. V Apostelovej tvorbe sa odrážal vplyv jeho učiteľov, neskôr prešiel k tradícii reprezentovanej J. Brahmsom a M. Regerom; v posledných skladbách sa hlásil k A. Webernovi. K jeho hlavným skladbám patria Rekviem, Sláčikové kvarteto s variáciami na tému z Wozzecka od A. Berga, Variácie na Haydnovu tému, Kubiniana pre klavír a početné piesne.

1924 – Basová, Galina

Basová, Galina, 30. 11. 1924 Kyjev – 1. 3. 2016 Bratislava — ukrajinská tanečnica a pedagogička pôsobiaca na Slovensku. R. 1945 účinkovala v Mestskom divadle v Olomouci, od 1946 členka, 1948 – 70 sólistka Baletu SND v Bratislave. Vytvárala technicky a herecky výrazné titulné postavy: Júlia (Romeo a Júlia, 1947), Zarema (Bachčisarajská fontána, 1953), Odetta, Odília (Labutie jazero, 1953), Batylda (Giselle, 1966) a i. Pedagogicky pôsobila na konzervatóriu v Bratislave a 1951 – 67 na VŠMU, po 1970 v Rakúsku, vo Švajčiarsku a v Holandsku.

1879 – Bournonville, August

Bournonville [burnonvil], August, 21. 8. 1805 Kodaň – 30. 11. 1879 tamže — dánsky tanečník a choreograf, najznámejší tvorca dánskej baletnej tradície, syn Antoina Bournonvilla. Viedol Kráľovský dánsky balet (1830 – 77, s prerušením) a baletné súbory vo Viedni (1855 – 56) a v Štokholme (1861 – 64). Autor mnohých choreografií, napr. La Sylphide (1836), Sviatok kvetov v Genzane (1858), Svadba v Bruggách (1851), z ktorých viaceré sa dodnes udržali v repertoári svetových baletných súborov. Veľké úspechy mal aj ako pedagóg. Zreformoval dánske baletné školstvo, vychoval mnoho dánskych tanečníkov, oboznámil ich s francúzskym tanečným štýlom, vytvoril tradíciu dánskeho romantického baletu. Autor pamätí S divadlom (Mit Theaterliv, tri zväzky, 1848, 1865, 1877).

1900 – Frideczky, Akúcius

Frideczky [-dec-], Akúcius, 30. 11. 1900 Bratislava – 21. 2. 1974 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník, predstaviteľ klasickej agrotechniky. R. 1925 – 39 správca cirkevných majetkov v Chrasti, Dubníku-Mikuláši, Náne, Hliníku, 1939 – 45 hospodársky úradník Malodolinskej hospodárskej komory v Komárne, neskôr cirkevného veľkostatku v Hliníku, hospodárstva v Horných Salibách a Šuranoch, od 1952 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, 1953 – 72 vedúci Katedry všeobecného poľnohospodárstva; 1965 profesor, 1970 DrSc. Zaoberal sa zúrodňovaním pieskov, prehlbovaním ornice, novým spôsobom podmietky i využívaním biologickej kontroly pri agrotechnike ozimnej pšenice. Autor a spoluautor diel Obrábanie pôdy (1963), Základy agrotechniky 1 – 2 (1961 – 62), Základná agrotechnika (1969), okolo 40 vedeckých prác, autor 320 odborných a popularizačných článkov. Člen Slovenskej poľnohospodárskej akadémie, čestný člen Slovenskej spoločnosti pre vedy poľnohospodárske, lesnícke, veterinárske a potravinárske.

1931 – Halečka, Tibor

Halečka, Tibor, 30. 11. 1931 Bytčica, dnes miestna časť Žiliny – 6. 12. 2004 Prešov — slovenský marxisticky a materialisticky orientovaný filozof. Od 1954 pedagóg Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika (UPJŠ) v Prešove, 1965 – 69 dekan fakulty, 1959 – 63 a 1969 – 73 prorektor UPJŠ, vedúci Katedry filozofie Filozofickej fakulty UPJŠ; 1980 profesor, 1981 DrSc. Filozofiu chápal ako poznanie rešpektujúce predovšetkým dialektickú metódu a vzájomný obohacujúci vzťah filozofie a prírodných i spoločenských vied, čo vyústilo do presadzovania interdisciplinárnych prístupov. V knižných publikáciách sa zaoberal kritikou náboženstva a vysvetľovaním ateizmu ako filozoficko-etickej pozície. V 90. rokoch 20. stor. sa venoval otázkam zmyslu filozofie a filozofovania i morálnym a ekologickým otázkam. Diela: Pôvod kresťanského náboženstva (1960), Podstata ateizmu (1984), Hodnota priateľstva (1998) a i.

1982 – Heusinger, Adolf

Heusinger [hojzin-], Adolf, 4. 8. 1897 Holzminden – 30. 11. 1982 Kolín nad Rýnom — nemecký generál. R. 1915 vstúpil do armády, od 1931 pôsobil v nemeckom generálnom štábe. R. 1940 bol vymenovaný za náčelníka operačného oddelenia ríšskej armády, po atentáte na A. Hitlera (1944) krátko väznený. Internovaný bol aj po vojne (1945 – 48). Od 1950 pôsobil ako vojenský poradca K. Adenauera. Významne sa podieľal na budovaní Bundeswehru a od 1955 v ňom pôsobil v najvyšších funkciách. R. 1961 – 64 bol ako prvý Nemec predsedom vojenského výboru NATO.

1985 – Holotík, Ľudovít

Holotík, Ľudovít, 5. 6. 1923 Sereď – 30. 11. 1985 Bratislava — slovenský historik. R. 1948 – 49 lektor marxizmu-leninizmu na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1949 – 51 pracovník Vysokej školy politických a sociálnych vied v Prahe. R. 1951 – 53 vedecký tajomník, 1953 – 68 riaditeľ a 1968 – 82 pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. Ako marxisticky orientovaný historik sa po Februári 1948 pričinil o vznik, budovanie a rozvoj marxistickej historickej vedy na Slovensku, ktorá bola poplatná totalitnému režimu. Vo svojom výskume sa zaoberal periodizáciou slovenských dejín, slovenským robotníckym hnutím, vznikom ČSR, dejinami KSČ a povstaleckou problematikou. Inicioval početné vedecké podujatia a výskumné projekty, 1953 – 77 hlavný redaktor Historického časopisu, 1957 obnovil činnosť Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV (1970 – 81 jej predseda). Autor viacerých odborných štúdií a článkov, ako aj monografií Prehľad slovenských dejín (1950), Štefánikovská legenda a vznik ČSR (1958), Októbrová revolúcia a národnooslobodzovacie hnutie na Slovensku 1917 – 1918 (1958). Vydal rozsiahlu pramennú edíciu Sociálne a národné hnutie od Októbrovej revolúcie do vzniku československého štátu v rokoch 1917 – 1918 (1979). Ako spoluautor sa podieľal na syntézach Přehled československých dějin 1 – 3 (1958 – 60), Dejiny Slovenska 1 – 2 (1961 – 68), Československá vlastivěda II, Dějiny, 2 zväzky (1969).

1204 – Imrich I.

Imrich I., 1174 – 30. 11. 1204 Eger, Maďarsko — uhorský kráľ z rodu Arpádovcov, syn Bela III., starší brat Ondreja II. R. 1182 korunovaný za otcovho spoluvládcu, od 1194 spravoval Chorvátsko a Dalmáciu, od 1196 (po otcovej smrti) uhorský kráľ. Počas celého obdobia svojej vlády bojoval s bratom Ondrejom o kráľovskú korunu. V zahraničnej politike sa upriamil na Balkán; 1200 – 1203 bojoval proti bogomilom v Bosne, 1201 prijal titul srbského kráľa, 1202 napadol Bulharsko.

1989 – Karpat, Jozef

Karpat, Jozef, 17. 7. 1914 Nitra – 30. 11. 1989 Bratislava — slovenský právny historik. R. 1937 – 50 pôsobil na Právnickej fakulte UK, súčasne 1945 – 51 ako pomocný sudca na Najvyššom správnom súde v Bratislave. Od 1950 bol perzekvovaný, nesmel pôsobiť ako pedagóg a publikovať. R. 1951 – 54 pôsobil ako technický a informačný pracovník vo Výskumnom ústave celulózy, 1954 – 69 vo Výskumnom ústave epidemiológie a mikrobiológie, súčasne externe v Historickom ústave SAV a od 1969 v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave. Člen viacerých vedeckých spoločností. V odbornej a vedeckej činnosti skúmal dejiny verejného a ústavného práva, pôvod pojmu uhorská koruna a jej štátoprávny význam, proces formovania uhorského snemu a jeho zákonodarnej právomoci, právne aspekty vzniku miest v Uhorsku a i. Najvýznamnejšie diela: Corona regni Hungariae v dobe Arpádovskej (1937), Dejiny uhorského štátneho pojmu z hľadiska právneho (1941), Zákonodarná moc v Uhorsku v rokoch 1526 – 1604 (1944).

1967 – Kawaciuk, Ivan

Kawaciuk, Ivan, 19. 4. 1913 Želénky, dnes súčasť obce Zabrušany, okr. Teplice – 30. 11. 1967 Praha — český huslista. Študoval na konzervatóriu v Prahe, štúdium ukončil 1940 na majstrovskej škole pražského konzervatória. Pôsobil ako koncertný majster vo viacerých symfonických orchestroch, napr. v Symfonickom orchestri hlavného mesta Prahy FOK, v orchestri brnianskej opery a vo Filmovom symfonickom orchestri v Prahe. Vystupoval aj ako sólista i ako komorný hráč, od 1954 člen klavírneho tria (s B. Heranom – violončelo, a O. Vondrovicom – klavír), 1961 – 66 pedagóg husľovej hry na pražskom konzervatóriu. Intenzívne spolupracoval s Československým rozhlasom, pre ktorý zrealizoval množstvo nahrávok. Jeho široký repertoár obsahoval diela takmer všetkých štýlových období vrátane súčasnej hudby. Patril k uznávaným interpretom najmä virtuóznych skladieb, k jeho najvýznamnejším úspechom patrí kompletné koncertné uvedenie 24 Capriccií N. Paganiniho, ktoré 1953 nahral aj na gramofónovú platňu.

1427 – Kazimír IV.

Kazimír IV., 30. 11. 1427 Krakov – 7. 6. 1492 Grodno, dnes Hrodna, Bielorusko — poľský kráľ (od 1447), litovské veľkoknieža (od 1440) z dynastie Jagelovcov, syn Vladislava II. Jagiełła, mladší brat Vladislava III. Varnenčíka. V detstve kandidát na český trón, po smrti Žigmunda Luxemburského (1437) bol 1438 zvolený časťou prevažne utrakvistickej šľachty (protikráľ Albrechta II. Habsburského). R. 1440 bol litovskými magnátmi vyhlásený za veľkoknieža (poľská strana v tom videla oslabenie poľsko-litovskej únie). Krajinu počas jeho neplnoletosti spravovala regentská rada. Na poľský trón mal nastúpiť po smrti svojho brata Vladislava III. Varnenčíka (1444), čo však spočiatku odmietol. Po následnom bezvládí a dlhom rokovaní ponuku prijal, korunovaný bol až 1447 v Krakove (obnova únie).

V zložitej vnútornej politike sa opieral najmä o strednú šľachtu. R. 1452 potlačil opozíciu na čele s krakovským biskupom Z. Oleśnickým (krajina sa ocitla na pokraji občianskej vojny). R. 1454 sa oženil s Alžbetou Habsburskou (*1436, †1505; dcéra Albrechta II. Habsburského, sestra Ladislava V. Pohrobka), a stal sa tak účastníkom sporov vnútri habsburského rodu, čo skomplikovalo jeho zahraničnú politiku. V novembri 1454 vydal pod nátlakom šľachty Nieszawské štatúty, ktorými jej povolil stretávať sa na zemských snemoch podľa vlastnej vôle, zriekol sa práva vyrubovať dane bez jej súhlasu (rozvoj šľachtického parlamentarizmu) a i. Po tzv. trinásťročnej vojne (1454 – 66) s Rádom nemeckých rytierov ukončenej druhým Torunským mierom (1466) Poľsko získalo záp. Prusko (→ Kráľovské Prusko) spolu s Gdanskom a definitívnu prevahu. Kazimír úspešne využil zložitú politickú situáciu v Čechách, keď boli za českého kráľa zvolení Juraj z Poděbrad (1458) a časťou šľachty uhorský kráľ Matej I. Korvín (1469). Po smrti Juraja z Poděbrad presadil voľbu svojho syna Władysława (Vladislav II. Jagelovský) za českého kráľa (1471), v Uhorsku však spočiatku nebol úspešný, výprava jeho syna Kazimíra (sv.) 1471 – 72 sa skončila porážkou poľských vojsk (jeho syn Vladislav II. Jagelovský sa stal uhorským kráľom až 1490). R. 1485 si podriadil Moldavsko, čím sa dostal do konfliktu s Osmanskou ríšou a jej vazalom, krymským chánom (vojna prebiehala až do 1503).

Počas jeho vlády sa v Poľsku rozvíjala vzdelanosť a umenie, v Krakove dal prestavať kráľovský hrad Wawel, v jeho službách pôsobili významné osobnosti toho obdobia, napr. gotický nemecko-poľský sochár a maliar V. Stoss (poľ. Wit Stwosz), diplomat a kronikár J. Długosz, právnik a politický spisovateľ Jan Ostroróg (*1436, †1501) a i.