Výročia

Zobrazené heslá 1 – 8 z celkového počtu 8 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1941 – Anka, Paul

Anka [en-], Paul, 30. 7. 1941 Ottawa — kanadský spevák populárnych piesní. Kariéru začal ako 15-ročný piesňou Diana, po ktorej nasledovali I Love You Baby, You Are my Destiny, Lonely Boy a i. Zaujal osobitou speváckou interpretáciou, využívajúc jednoduchú verziu scatu.

2007 – Antonioni, Michelangelo

Antonioni, Michelangelo, 29. 9. 1912 Ferrara – 30. 7. 2007 Rím — taliansky filmový režisér, scenárista, prozaik a maliar. R. 1943 – 50 sa venoval dokumentárnemu filmu, debutoval hraným filmom Kronika jednej lásky (Cronaca di un amore, 1950) o citovom vzťahu zámožnej ženy k chudobnému milencovi. Jeho filmy obsahujú kritiku vyššej spoločnosti, odhaľujú citovú prázdnotu, osamelosť a neschopnosť komunikácie. Nepoužíval retrospektívu, paralelnú montáž ani chronologický dej, jeho filmy sú analytickým obrazom ľudskej duše. Film Výkrik (Il Grido, 1957) je situovaný do robotníckeho prostredia. Časti voľnej tetralógie Dobrodružstvo (L’Avventura, 1960), Noc (La Notte, 1961), Zatmenie (L’eclisse, 1962) a Červená pustatina (Il deserto rosso, 1964) zobrazujú odcudzenie a osamelosť ženy. Od 1966 nakrúcal v Spojenom kráľovstve, USA, Taliansku, Španielsku a Alžírsku: Zväčšenina (Blow-up, 1966), Zabriskie Point (1970), Povolanie: reportér (Professione: Reporter, 1975), Pátranie po jednej žene (Identificazione di una donna, 1982). R. 1983 vydal knihu poviedok a esejí Kolkáreň pri Tiberi (Quel bowling sul Tevere), ktorá sa stala námetom poviedkového koprodukčného francúzsko-taliansko-nemeckého filmu Za mrakmi (Al di là delle nuvole, 1995; spolurežisér W. Wenders). Za celoživotné dielo získal 1993 Cenu Európskej filmovej akadémie a 1995 Oscara.

1654 – Golicyn, Boris Alexejevič

Golicyn, Boris Alexejevič, 30. 7. 1654 – 29. 10. 1714 kláštor Floriščeva pustyň — ruský politik. Vychovávateľ Petra I. Veľkého, jeden z najvplyvnejších činiteľov Ruska v začiatočnom období jeho vlády. R. 1690 povýšený na bojara, spolu s L. K. Naryškinom spravoval vnútorné záležitosti ríše. S Petrom I. Veľkým sa zúčastnil 1694 – 95 cesty po Bielom mori, 1695 – 96 azovskej výpravy proti Turkom. Počas cárovej zahraničnej cesty 1697 – 98 bol členom triumvirátu spravujúceho ríšu. Pre nezvládnutie povstania v Astrachánskej provincii, ktorej bol správcom, upadol 1705 do nemilosti a svoj život dožil v kláštore.

2004 – Hanuš, Jan

Hanuš, Jan, 2. 5. 1915 Praha – 30. 7. 2004 tamže — český hudobný skladateľ, pedagóg a vydavateľ. R. 1935 – 37 a 1939 – 41 študoval dirigovanie u P. Dědečka a kompozíciu u O. Jeremiáša na pražskom konzervatóriu. Vďaka práci v hudobnom nakladateľstve svojho starého otca F. A. Urbánka nadviazal početné kontakty s významnými českými skladateľmi, vzťah k divadlu a hlboké náboženské presvedčenie boli zasa silnými inšpiračnými zdrojmi jeho javiskových diel a duchovnej tvorby. Tematicky čerpal z antiky, z klasickej literatúry a drámy (Dante Alighieri, W. Shakespeare) i zo súčasnosti, pričom mnohé z jeho diel sa dotýkajú zásadných mravných otázok. Ako jeden z prvých experimentoval v Česku s elektronickou i s konkrétnou hudbou. Autor vyše 150 skladieb. Podstatnú časť jeho tvorby predstavujú diela písané vo veľkých formách. Skomponoval 8 omší, kantáty, oratóriá (o. i. veľkonočné oratórium Ecce homo a triptych na počesť sv. Anežky Českej Matka chudých), 5 opier, z ktorých Sluha dvou pánů (1958) prenikla aj na zahraničné pódiá, 3 balety, 7 symfónií, koncerty pre sólové nástroje a inštrumentálne miniatúry i piesne pre deti a školské zbory. Mimoriadne záslužná je jeho editorská (kritické vydanie diel A. Dvořáka, Z. Fibicha a L. Janáčka) a organizačná práca (založil vydavateľstvo Zväzu českých skladateľov Panton, pôsobil aj v nakladateľstve Orbis a v Štátnom nakladateľstve krásnej literatúry, hudby a umenia v Prahe). Predseda Českej spoločnosti pre hudobnú vedu a člen direktória Medzinárodnej spoločnosti pre hudobnú výchovu (ISME). R. 1988 národný umelec. Autor knihy spomienok Labyrint svět – svědectví z konce času (1996).

1974 – Irmler, Ján

Irmler, Ján, pseudonym J. I. Straka, J. Straka, 24. 6. 1913 Banky, dnes mestská časť Banskej Štiavnice – 30. 7. 1974 Martin — slovenský knihovník, pedagóg, redaktor a prekladateľ. Od 1936 učiteľ na gymnáziu vo Zvolene, 1947 – 52 a 1954 – 73 pracovník Matice slovenskej. R. 1953 – 54 redaktor vydavateľstva Osveta Martin. Organizátor siete ľudových knižníc na Slovensku, zakladateľ časopisu Čitateľ. Publikoval práce z knihovníctva a metodológie pre knihovníkov. Prekladal beletriu a divadelné hry z ruského, poľského, slovinského, nemeckého a francúzskeho jazyka, vydal výber slovenských rozprávok.

1888 – Jaeger, Werner

Jaeger [jé-], Werner, 30. 7. 1888 Lobberich, dnes mestská časť Nettetalu, Severné Porýnie-Vestfálsko – 19. 10. 1961 Cambridge, Mass. — nemecký klasický filológ. Od 1914 profesor na univerzite v Bazileji, od 1915 v Kiele a od 1921 v Berlíne. R. 1936 bol pre odpor k nacizmu nútený odísť z katedry, vysťahoval sa do Chicaga a od 1939 až do smrti pôsobil na Harvardovej univerzite v Cambridgei. Zaoberal sa najmä Aristotelom, Platónom a cirkevnými otcami (Gregor Nysský, Gregor Naziánsky). Jeho najznámejším dielom je Vzdelanosť. Formovanie gréckeho človeka (Paideia. Die Formung des griechischen Menschen; 1934 – 47, 3 zväzky), ktoré reprezentuje idey tretieho humanizmu. Zachytáva vývin gréckej vzdelanosti od Homéra po Demostena a dáva ho do vzťahu s výzvami súčasného sveta zmietaného duchovnými krízami. Návodom na formovanie moderného človeka musí zostať výchovná hodnota gréckej antiky prejavujúca sa aj v praxi. Jaeger založil významný časopis pre klasickú filológiu Gnomon (od 1925).

1900 – Jurkovič, Miloš

Jurkovič, Miloš, 30. 7. 1900 Modra (časť Kráľová) – 13. 12. 1987 Bratislava — slovenský muzeológ, publicista a bibliograf, otec flautistu M. Jurkoviča. Po absolvovaní štúdia poľnohospodárskeho inžinierstva na ČVUT v Prahe (1919 – 23) pôsobil 1924 – 26 v Štátnych výskumných ústavoch zemedelských. R. 1927 bol poverený budovaním Zemedelského múzea v Bratislave, 1930 – 40 jeho hlavný správca, zaslúžil sa o sprístupnenie jeho prvej expozície (1930) a po jeho zlúčení (1940) so Slovenským vlastivedným múzeom do Slovenského múzea (dnes SNM v Bratislave) 1940 – 48 jeho hlavný správca, 1948 – 55 riaditeľ (z funkcie musel z politických príčin odstúpiť), 1955 – 59 vedúci prírodovedného oddelenia a 1960 krátko Kabinetu múzejnej a vlastivednej práce (musel odísť do dôchodku); súčasne 1955 – 57 prednášal všeobecnú muzeológiu na Filozofickej fakulte UK.

Zakladateľská osobnosť a organizátor slovenského múzejníctva. V Slovenskom múzeu sa venoval systematickému dopĺňaniu zbierok, budovaniu knižnice a odborných oddelení poľnohospodárskeho i vlastivedného zamerania, spolupracoval na budovaní stálych expozícií aj príležitostných výstav. Koncom 2. svetovej vojny zabezpečil pred príchodom frontu evakuáciu zbierok, po vojne opravu budovy, navrátenie zbierok a obnovenie činnosti múzea a 1949 sa s J. Gerykom zaslúžil o jeho zoštátnenie, ako aj o zoštátnenie SNM v Martine. Od 1939 pokladník Zväzu slovenských múzeí, od 1945 jeho podpredseda.

Autor a spoluautor viacerých prác, odborných štúdií a článkov uverejňovaných v odborných muzeologických časopisoch, v zborníkoch a vo vlastivedných periodikách, v ktorých sa zaoberal dejinami a aktuálnymi problémami slovenského múzejníctva, zostavil a zredigoval súhrnnú publikáciu Slovenské múzeá, ich vznik a prehľad sbierok (1945). Zaoberal sa dokumentovaním spôsobu života slovenských roľníkov, a tým aj vývoja slovenského poľnohospodárstva, ďalej botanikou, dejinami vinohradníctva a ovocinárstva (Slovenské ovocinárstvo kedysi a dnes, 1970, spoluautor; Kronika ovocinárstva na Slovensku, 1974 – 76), autor viacerých bibliografií z oblasti poľnohospodárstva, vinohradníctva a lesníctva, člen komisie SAV pre poľnohospodársku terminológiu. Písal o významných osobnostiach slovenských kultúrnych dejín (Dr. Jozef Ľudovít Holuby, 1943; Ľudovít Orphanides – ovocinár, 1946), významne prispel ku genealogickému výskumu na Slovensku (spracoval napr. genealógiu rodu Jurkovičovcov). Autorsky spracoval heslá do Slovenského náučného slovníka (1932) a Encyklopédie Slovenska (1979 – 82). Organizátor amatérskeho fotografovania na Slovensku. Svetský funkcionár evanjelickej cirkvi a. v. Nositeľ viacerých ocenení a vyznamenaní; 1968 vyznamenaný Cenou Andreja Kmeťa.

1914 – Killanin, Michael

Killanin [-le-], Michael (Morris), barón, 30. 7. 1914 Londýn – 25. 4. 1999 Dublin — írsky novinár a športový funkcionár. Koncom 30. rokov 20. stor. začal pracovať ako novinár v denníkoch Daily Express a Daily Mail, počas 2. svetovej vojny slúžil ako dobrovoľník.

R. 1950 sa stal predsedom Írskeho olympijského výboru a 1952 zástupcom Írska v Medzinárodnom olympijskom výbore (MOV). R. 1968 prvý podpredseda, 1972 – 80 predseda a od 1980 čestný predseda MOV. Počas jeho funkčného obdobia riešilo olympijské hnutie viacero zložitých problémov a káuz, napr. finančné straty z letných olympijských hier v Montreale (1976), ktoré boli bojkotované väčšinou afrických štátov, bojkot letných olympijských hier v Moskve (1980) krajinami vtedajšieho západného bloku, voľby miest konania zimných olympijských hier (Lake Placid, 1980) a letných olympijských hier (Los Angeles, 1984) bez obvyklého výberu z viacerých kandidátov, zvýšený počet dopingových prípadov, ako aj komercializáciu a profesionalizáciu športu. Na rozdiel od svojho predchodcu A. Brundagea Killanin presadzoval voľnejšie chápanie amaterizmu v športe a usiloval sa o stabilizáciu (najmä finančnú) MOV. Z funkcie predsedu MOV rezignoval krátko pred začiatkom letných olympijských hier v Moskve (nahradil ho J. A. Samaranch). Autor prác Olympijské hry (The Olympic Games, 1976) a Moje olympijské roky (My Olympic Years, 1983).