Výročia

Zobrazené heslá 1 – 13 z celkového počtu 13 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

2000 – Achmadulinová, Bella

Achmadulinová (Achmadulina), Bella, vlastným menom Izabella, 10. 4. 1937 Moskva – 29. 11. 2000 Peredelkino, dnes súčasť Moskvy — ruská poetka, manželka básnika J. Jevtušenka, neskôr spisovateľa J. Nagibina. Spoluautorka literárneho almanachu Metropol (1979). Nadviazala na klasickú líniu ruskej poézie i na básnickú tvorbu M. Cvetajevovej. V básnických zbierkach Struna (Struna, 1962), Zimnica (Oznob, Franfurkt nad Mohanom, 1968), Hodiny hudby (Uroki muzyki, 1969), Verše (Stichi, 1975), Metelica (Meteľ, 1977), Tajomstvo (Tajna, 1983), Sad (S., 1987), Pobrežie (Poberežie, 1991), Truhlica a kľúč (Larec i kľuč, 1994), Raz v decembri (Odnaždy v dekabre, 1996), Okamih bytia (Mig bytia, 1997), Pri jedličke (Vozle jolki, 1999), Priateľov mojich vynikajúce vlastnosti (Druzej mojich prekrasnyje čerty, 2000), Zmrznutý hyacint (Oziabšij giacint, 2008), Ani slovo o láske (Ni slova o ľubvi, 2010) a i. zachytila krásy života, lásku a priateľstvo. Jedným z inšpiratívnych zdrojov jej tvorby bolo Gruzínsko. Do zbierky Sny o Gruzínsku (Sny o Gruzii, 1977) zahrnula básne, publicistiku a preklady gruzínskych básnikov (G. Tabidze, I. Abašidze, K. Kaladze a i.). Pod názvom Achmatovovej poémy Môj rodokmeň (Moja rodoslovnaja, 1964) vyšiel 1966 v slovenčine výber jej básní. V 60. rokoch 20. stor. spolupracovala s J. Nagibinom na viacerých filmových scenároch. Autorka esejí o A. S. Puškinovi a M. J. Lermontovovi, surrealistickej prózy Veľa psov a pes (Mnogo sobak i sobaka, 1979), autobiografickej prózy Mimovoľnosť (Nečajanije, 1999) a i. Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľka viacerých ocenení.

1969 – Alves Redol, António

Alves Redol [-veš], António, 29. 12. 1911 Vila Franca de Xira – 29. 11. 1969 Lisabon — portugalský spisovateľ a novinár. Jeden zo zakladateľov portugalského neorealizmu presadzujúceho predovšetkým dokumentárnu a sociálno-politickú funkciu literatúry. Jeho tvorba je silno ovplyvnená brazílskym sociálnym románom (J. Amado). V románoch Nádenníci (Gaibéus, 1939) a Prístav Manso (Porto Manso, 1945) zachytil problémy portugalských vidieckych robotníkov a rybárov. V trilógii Portské víno (Port Wine; Uzavretý obzor, Horizonte Cerrado, 1949; Ľudia a tiene, Os homens e as sombras, 1951; Krvavé vinobranie, Vindima de sangue, 1954) opísal osudy vinárov z oblasti Douro. V neskoršej tvorbe sa zameral aj na psychologické a etické konflikty (Loď so siedmimi kormidlami, A barca dos sete lemes, 1958; Splašený kôň, O cavalo espantado, 1960). K najvýznamnejším románom patrí Jama slepých (O barranco de cegos, 1962).

1990 – Buranský, Július

Buranský, Július, 8. 9. 1930 Černík, okres Nové Zámky – 29. 11. 1990 Nový Smokovec (miestna časť Vysokých Tatier), okres Poprad, pochovaný v Martine — slovenský lekár, mikrobiológ a imunológ. R. 1955 – 66 pôsobil na Katedre lekárskej mikrobiológie a imunológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1966 – 69 vedúci Ústavu mikrobiológie a imunológie, 1966 – 90 vedúci Katedry mikrobiológie, epidemiológie, hygieny a sociálneho lekárstva Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine; 1987 DrSc., 1988 profesor.

Spočiatku sa zaoberal diagnostikou bakteriálnych, mykotických a parazitických ochorení, neskôr problematikou streptokokových nákaz a ich následkov (najmä reumatickou horúčkou a akútnou glomerulonefritídou), imunologickým významom Waldeyerovho lymfatického kruhu, osobitne podnebných tonzíl. Člen Európskej spoločnosti pre klinickú imunológiu a alergiológiu, 1969 – 75 člen výboru Československej spoločnosti mikrobiológie a epidemiológie, 1970 – 74 Mikrobiologickej spoločnosti ČSAV, 1970 – 75 koordinátor problémovej komisie rezortného výskumu ministerstva zdravotníctva pre bakteriálne a vírusové ochorenia dýchacieho ústrojenstva, riešiteľ a spoluriešiteľ 14 výskumných rezortných úloh. Autor a spoluautor viacerých učebníc, učebných textov a monografií, napr. Neviditeľný svet (1978), Mikrobiológia pre asistentov hygienickej služby (1980), Lekárska mykológia (1983), editor zborníka Pokroky v imunológii (1980), autor viac ako 150 štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch.

1913 – Halmoš, Juraj

Halmoš, Juraj, 29. 11. 1913 Budapešť – 14. 8. 1998 Bratislava — slovenský lekár, stomatochirurg. R. 1937 – 44 lekár v Bratislave, Trebišove a Ružomberku, 1945 – 47 vedúci oddelenia na Povereníctve zdravotníctva v Bratislave, 1948 – 50 lekár chirurgického oddelenia I. stomatologickej kliniky Lekárskej fakulty KU v Prahe, 1950 – 52 lekár I. chirurgickej kliniky a Kliniky plastickej a rekonštrukčnej chirurgie, 1952 – 59 primár oddelenia pre ústnu a čeľustnú chirurgiu Fakultnej nemocnice, od 1959 pedagóg Lekárskej fakulty UK, 1966 – 82 vedúci Katedry chirurgickej stomatológie, zakladateľ a 1967 – 82 prednosta II. stomatologickej kliniky v Bratislave, od 1983 na dôchodku; 1968 DrSc., 1969 profesor. Účastník SNP, lekár v povstaleckej nemocnici v Korytnici a v partizánskej jednotke. Zakladateľ maxilofaciálnej chirurgie na Slovensku, depistáže a liečby nádorov, aplikoval moderné metódy liečenia čeľustných anomálií a traumatológie čeľustí. Autor a spoluautor viac ako 80 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, vysokoškolských učebníc a učebných textov, diel Traumatológia maxilofaciálnej kostry (1956), Dentoalveolárna chirurgia (1965), Stomatochirurgia (1976), Traumatológia čeľustí a tváre (1983), autor 8 vedecko-didaktických filmov. Predseda stomatochirurgickej sekcie Československej lekárskej spoločnosti. Nositeľ viacerých ocenení, 1948 a 1964 vyznamenaný Radom SNP.

1802 – Hauff, Wilhelm

Hauff, Wilhelm, pseudonym H. Clauren, 29. 11. 1802 Stuttgart – 18. 11. 1827 tamže — nemecký spisovateľ. Študoval teológiu a filozofiu, bol vychovávateľom a redaktorom, podnikol študijnú cestu po Francúzsku a Nemecku. Umelecky nadviazal na neskorý romantizmus, výraznými črtami jeho diela sú ľudový charakter a oscilovanie medzi realizmom a fantastikou. Prvý úspech získal satirickými črtami Muž na mesiaci alebo Príťažlivosť sŕdc je hlas osudu (Der Mann im Mond oder der Zug des Herzens ist des Schicksals Stimme, 2 zväzky, 1825 – 26), ktoré vydal ešte pod pseudonymom, a Správy z pamätí Satana (Mittheilungen aus den Memoiren des Satan, 4 zväzky, 1825 – 39). Románom Lichtenstein. Romantická povesť z württemberskej histórie (Lichtenstein. Romantische Sage aus der würtembergischen Geschichte, 3 zväzky, 1826) ovplyvneným W. Scottom spopularizoval v nemeckej literatúre žáner historického románu. Autor noviel podľa romantických vzorov Speváčka (Die Sängerin, časopisecky 1826, knižne 1828 v 2. zväzku zbierky Novely, Novellen), Žobráčka na Pont des Arts (Die Bettlerin vom Pont des Arts, časopisecky 1826, knižne 1828 v 1. zväzku zbierky Novely), Žid Süss (Jud Süß, časopisecky 1827, knižne 1828 v 2. zväzku zbierky Novely; sfilmovaná 1940, réžia Veit Harlan), Cisárov obraz (Das Bild des Kaisers, časopisecky 1827, knižne 1828 v 3. zväzku zbierky Novely) a umelých orientálnych rozprávok, ktoré publikoval v Rozprávkovom almanachu na rok 1826 (Mährchen-Almanach auf das Jahr 1826, 1825) obsahujúcim diela Karavána (Die Karawane), Malý Muk (Die Geschichte von dem kleinen Muck; slov. 1960; sfilmované napr. 1953, réžia W. Staudte), Rozprávka z karavány o bocianovi kalifovi a princeznej sove (Die Geschichte von Kalif Storch; slov. 1967; sfilmované napr. 1981, réžia Valerij Ugarov) a i., v Rozprávkovom almanachu na rok 1827 (Mährchen-Almanach auf das Jahr 1827, 1826) obsahujúcim diela Alexandrijský šejk a jeho otroci (Der Scheik von Allessandria und seine Sklaven), Trpaslík Nosáľko (Der Zwerg Nase; slov. 1964; sfilmované napr. 2003, réžia Iľja Maximov a Konstantin Bronzit) a i., a v Rozprávkovom almanachu na rok 1828 (Mährchen-Almanach auf das Jahr 1828, 1827) obsahujúcim diela Hostinec v Spessarte (Das Wirtshaus im Spessart; sfilmované napr. 1958, réžia Kurt Hoffmann), Chladné srdce (Das kalte Herz; sfilmované napr. 1950, réžia P. Verhoeven), Saidove dobrodružstvá (Saids Schicksale; sfilmované 1969, réžia Peter Trabold) a i. V slovenčine vyšli výbery jeho tvorby Poviedky (1921), Východné poviedky od Viliama Hauffa (1923), Pohádky ilustrované (1931), Rozprávky z púšte i mora (1965) a Rozprávky (1985).

1975 – Hill, Graham

Hill, (Norman) Graham, 15. 2. 1929 Hampstead, metropolitné grófstvo Greater London – 29. 11. 1975 pri Arkley, metropolitné grófstvo Greater London (pri leteckom nešťastí) — britský automobilový pretekár. Majster sveta 1962 a 1968 v pretekoch Formuly 1, 1963, 1964 a 1965 obsadil druhé miesto. Víťaz 14 pretekov Veľkej ceny (Grand Prix), o. i. päťnásobný víťaz Veľkej ceny Monaka (1963, 1964, 1965, 1968, 1969). Pretekal na autách značky Lotus, BRM, Brabham, Shadow a Lola. R. 1966 víťaz pretekov 500 míľ v Indianopolise, 1972 s Francúzom Henrim Pescarolom (*1942) víťazi vytrvalostných pretekov 24 h v Le Mans na aute značky Matra Simca.

1900 – Jacobsen, Jørgen-Frantz

Jacobsen [-kob-], Jørgen-Frantz, 29. 11. 1900 Tórshavn – 24. 3. 1938 sanatórium Vejlefjord, Dánsko — faerský prozaik píšuci po dánsky, spoluzakladateľ modernej faerskej literatúry, priateľ básnika W. Heinesena. Po štúdiu histórie a romanistiky na univerzite v Kodani pôsobil 1932 – 34 ako redaktor novín Politiken, v ktorých sa venoval najmä tematike politických vzťahov Faerských ostrovov ku krajinám severnej Európy (najmä k Dánsku). Preslávil ho posmrtne vydaný nedokončený román Barbara (1939; slov. 1947; sfilmovaný 1997, réžia Nils Malmros), ktorý je považovaný za jeden z najkrajších po dánsky napísaných príbehov o láske. Jacobsen v ňom vykresľuje realistický príbeh odohrávajúci sa v 18. stor. a zachytávajúci psychologický portrét ženy milujúcej mužov a život a zároveň vyjadruje lásku a obdiv k životu (zomrel mladý na tuberkulózu). Autor esejí o Faerských ostrovoch a dejinách severnej Európy, napr. Dánsko a Faerské ostrovy (Danmark og Færøerne, 1927), Faerské ostrovy, príroda a ľud (Færøerne, natur og folk, 1936) a Severské kroniky (Nordiske kronikker, 1943).

1959 – Jahnn, Hans Henny

Jahnn [ján], Hans Henny, vlastným menom Hans Henny August Jahn, 17. 12. 1894 Stellingen, dnes časť Hamburgu – 29. 11. 1959 Hamburg — nemecký spisovateľ. R. 1915 – 18 žil v Nórsku, 1919 založil umelecké a náboženské spoločenstvo Ugrino ako reakciu na sklamanie po 1. svetovej vojne, 1934 – 50 žil na dánskom ostrove Bornholm. Aktívny odporca jadrového zbrojenia (divadelná hra Trosky svedomia, Die Trümmer des Gewissens, napísaná 1959, vydaná i uvedená 1961). Jahnn je považovaný za jedného z najoriginálnejších spisovateľov svojej doby, jeho ťažko zrozumiteľné dielo vyvolávalo časté spory. Bol ovplyvnený psychoanalýzou S. Freuda, expresionizmom a naturalizmom, v jeho tvorbe dominujú témy existenciálneho strachu a tragického upadnutia človeka do zúfalstva, z ktorého ho dokážu vymaniť iba hlboká viera, láska a súcit. Propagoval tzv. pohanský vitalizmus ako protest proti civilizácii a konvenciám. Autor románov Perrudja (2 zväzky, 1929) a Olovená noc (Die Nacht aus Blei, 1956; sfilmovaný 1985, réžia P. Weigl), románovej trilógie Rieka bez brehov (Fluß ohne Ufer) skladajúcej sa z častí Drevená loď (Das Holzschiff, 1949), Protokol Gustava Aniasa Horna (Die Niederschrift des Gustav Anias Horn, 2 zväzky, 1949 – 50) a Epilóg (Epilog, 1961), drám Pastor Ephraim Magnus (vydaná 1919, uvedená 1923; Kleistova cena 1920), Lekár, jeho žena, jeho syn (Der Arzt, sein Weib, sein Sohn, vydaná 1922, uvedená 1928), Ukradnutý Boh (Der gestohlene Gott, vydaná 1924, uvedená 1993), Chudoba, bohatstvo, človek a zviera (Armut, Reichtum, Mensch und Tier, vydaná 1934, uvedená 1948), Stopa tmavého anjela (Spur des dunklen Engels, vydaná 1952, uvedená 1969), Thomas Chatterton (vydaná 1955, uvedená 1956; sfilmovaná 1970, réžia Gustav Burmester a Lothar Trautmann) a i. Bol známy aj ako reštaurátor historických organov, 1918 identifikoval v Kostole sv. Jakuba v Hamburgu organ A. Schnitgera.

1943 – Janok, Michal

Janok, Michal, 29. 11. 1943 Božčice, miestna časť obce Parchovany, okres Trebišov – 13. 7. 2010 Bratislava — slovenský ekonóm. Od 1969 pôsobil na Ekonomickej univerzite v Bratislave (1992 – 95 prodekan Národohospodárskej fakulty, 1981 – 85 člen Vedeckej rady); 1996 profesor. Zaoberal sa dotačnou a hospodárskou politikou Slovenska, krajín Vyšehradskej skupiny a Európskej únie, cenami, cenovou politikou a stratégiou. R. 1990 – 2001 člen vedeckých rád a odborných komisií viacerých vysokých škôl na Slovensku a v zahraničí. Autor monografie Nákladové a cenové kalkulácie (2002), spoluautor monografií Cenová stratégia (1996), Ukazovatele finančnej analýzy podniku (2000), Mikroekonómia (2000) a Ceny a cenová stratégia (2007).

1874 – Kajetánová-Michaleková, Emanuela

Kajetánová-Michaleková, Emanuela, 29. 11. 1874 Viedeň – 4. 5. 1944 Bratislava — slovenská klaviristka a pedagogička. R. 1890 – 95 študovala hru na klavíri na konzervatóriu a 1895 – 97 na Majstrovskej škole vo Viedni u T. Leszetyckého, kde začala aj koncertovať. R. 1900 – 07 pôsobila v Krakove, 1908 – 15 v Maribore a od 1916 v Bratislave, kde vystupovala ako sólistka i umelecká partnerka komornej hry. R. 1919 – 34 vyučovala hru na klavíri v Hudobnej škole pre Slovensko (resp. na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko) v Bratislave. Viaceré z jej žiačok sa ako pedagogičky klavírnej hry uplatnili na bratislavskom konzervatóriu a na hudobných školách v Bratislave, Nových Zámkoch a Trenčíne.

1378 – Karol IV.

Karol IV., 14. 5. 1316 Praha – 29. 11. 1378 tamže — rímsky a český kráľ (od 1346) a rímsky cisár (od 1355) z dynastie Luxemburgovcov, syn Jána Luxemburského a Elišky Přemyslovny, otec Václava IV. a Žigmunda Luxemburského. Pôvodným menom Václav, meno Karol prijal pri birmovke na počesť francúzskeho kráľa Karola IV. Pekného, na ktorého kráľovskom dvore bol od 1323 vychovávaný a kde sa 1329 zosobášil so svojou prvou manželkou Blankou z Valois (*1316, †1348). Tam získal aj obsiahle vzdelanie, jeho učiteľom a priateľom bol Pierre Roger (neskorší pápež Klement VI.). R. 1331 ho otec poslal do Itálie, aby spravoval dŕžavy Luxemburgovcov. Po návrate do Čiech dostal 1334 titul moravského markgrófa, 1341 sa stal otcovým spoluvládcom v Čechách. Po nástupe pápeža Klementa VI. (1342) spolu s otcom dosiahli povýšenie Pražského biskupstva na arcibiskupstvo (1344; prvým arcibiskupom sa stal Arnošt z Pardubíc). Ako protikráľ Ľudovíta IV. Bavorského bol piatimi kurfirstmi a s podporou pápeža 14. júla 1346 v Rhense zvolený za rímskeho kráľa, korunovaný 26. decembra v Bonne. Po bitke pri Kreščaku (26. augusta 1346; → Crécy-en-Ponthieu), v ktorej Ján Luxemburský zahynul (Karol bol ľahko ranený), sa stal českým kráľom (korunovaný 2. septembra 1347 v Prahe svätováclavskou korunou, ktorú dal vyhotoviť pri príležitosti nástupu na trón). Po náhlej smrti svojho rivala Ľudovíta IV. Bavorského (1347) bol po určitých prieťahoch 17. júla 1349 vo Frankfurte nad Mohanom znovuzvolený a 25. júla 1349 v Aachene korunovaný za kráľa Svätej rímskej ríše, 6. januára 1355 v Miláne korunovaný za kráľa Itálie a 5. apríla 1355 v Ríme za rímskeho cisára.

Najvýznamnejší panovník vtedajšej Európy so širokým politickým a kultúrnym rozhľadom (intelektuálne vysoko prevyšoval susedných vládcov). R. 1356 vydal ústavný dokument celoríšskeho významu (→ Zlatá bula Karola IV.), ktorej cieľom bolo stanoviť pravidlá vnútorného fungovania Sv. rímskej ríše (politická organizácia federálneho typu, jej hlavou je rímsky cisár, pričom sa zdôrazňuje výnimočné postavenie českého kráľa). Z Českých zemí (→ Zeme Českej koruny), o ktorých zveľadenie sa výrazne zaslúžil, vytvoril mocenskú základňu dynastie, jeho zásluhou sa stala Praha jej sídelným mestom. Počas jeho vlády dosiahol český štát najväčší územný rozsah, väčšinu nových území získal diplomatickými rokovaniami a sobášmi. Po smrti prvej manželky Blanky z Valois (1348) sa 1349 oženil s Annou Falckou (*1329, †1353), dcérou jedného zo svojich rivalov. Po jej smrti sa ešte v tom istom roku oženil tretíkrát, a to s Annou Svídnickou (*1339, †1362), čím získal Hornú a Dolnú Lužicu; z manželstva sa narodil následník trónu Václav IV. Jeho štvrtou manželkou bola od 1363 Alžbeta Pomoranská (*1347, †1393), s ktorou mal 6 detí, z nich najvýznamnejšie boli Anna Luxemburská (*1366, †1394), anglická kráľovná, manželka Richarda II., a Žigmund Luxemburský. Jeho mocenská expanzia v 60. rokoch 14. stor. viedla k zisku Brandenburska (1373) a ďalších zahraničných území, čím teritoriálne České kráľovstvo značne rozšíril. Po korunovácii za burgundského kráľa (1365 v Arles) sa usiloval aj ako priateľ francúzskeho kráľa o politickú rovnováhu a rozdelenie sfér vplyvu (pred smrťou zanechal tento ríšsky vikariát francúzskemu následníkovi trónu, 1378).

Svojou zakladateľskou a stavebnou činnosťou sa výrazne zaslúžil o povznesenie Prahy i českého kráľovstva. R. 1344 inicioval výstavbu Katedrály sv. Víta, 1347 založil kláštory Emauzy a Karlov, založil Nové Město pražské a dal začať stavať hrad Karlštejn (dokončený 1357), ktorý mal slúžiť najmä na uloženie korunovačných klenotov, 1357 položil základný kameň nového kamenného mosta v Prahe (od 1870 Karlov most). Obklopil sa schopnými spolupracovníkmi (napr. jeho dôverníkom a kancelárom bol významný humanista Ján zo Středy), podporoval vedu a umenie, 1348 vydal zakladajúcu listinu Karlovej univerzity, viedol korešpondenciu s F. Petrarcom, ktorý 1356 navštívil Prahu, do Čiech pozval P. Parléřa, ktorý pokračoval v stavbe Katedrály sv. Víta. Sám bol literárne činný, k najznámejším patrí jeho autobiografia Vita Caroli. Počas jeho vlády České kráľovstvo prežívalo hospodársky a kultúrny rozkvet, ktorý sa už nezopakoval. Po smrti (už počas pohrebnej slávnosti) bol nazvaný Otec vlasti.

1982 – Kazakov, Jurij Pavlovič

Kazakov, Jurij Pavlovič, 8. 8. 1927 Moskva – 29. 11. 1982 tamže — ruský spisovateľ. R. 1946 – 51 študoval hudbu (hral v džezových a symfonických orchestroch), 1953 – 58 literatúru na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve. Predstaviteľ ruskej lyrickej prózy, v tvorbe nadviazal na tradície lyrizmu A. P. Čechova, I. Bunina a K. Paustovského, ktoré najvýraznejšie rozvinul v novele Jeseň v dubových lesoch (Oseň v dubovych lesach, 1969). Jeho poviedky Modré a zelené (Goluboje i zeľonoje, 1956), Artur – poľovný pes (Arktur – gončij pios, 1957), Maňka (M., 1958), Na zastávke (Na polustanke, 1959), Po ceste (Po doroge, 1961) a i. sú charakteristické prevahou lyrickej zložky nad epickou (hlavný hrdina, opisy prírody), ako aj jemnou a detailnou analýzou človeka. V 60. rokoch 20. stor. uskutočnil viacero ciest do severných častí ZSSR po stopách M. Prišvina, zaujímal sa aj o pamiatky ruskej minulosti. Svoje zážitky zachytil v zbierke čŕt Severský denník (Severnyj dnevnik, 1961 – 73). V slovenčine vyšli výbery z Kazakovej tvorby pod názvom Modré a zelené (1961) a Adam a Eva (1979) v preklade Nade Szabovej.

1863 – Kempen von Fichtenstamm, Johann Franz

Kempen von Fichtenstamm [fon -štam], Johann Franz, 26. 6. 1793 Pardubice, ČR – 29. 11. 1863 Schwarzau am Steinfeld, Dolné Rakúsko — rakúsky vojenský činiteľ a politik. R. 1809 absolvoval vojenskú akadémiu, 1815 bol prevelený do generálneho štábu, kde sa podieľal na mapovaní územia Innviertel a na úpravách hraníc s Bavorskom (aj s Ruskom a Haličou). R. 1836 sa stal veliteľom pluku, 1848 – 49 sa zúčastnil potláčania maďarskej revolúcie v Uhorsku. Bol aj oblastným veliteľom Bratislavy a v máji 1849 sa zúčastnil rokovaní so slovenskými národnými predstaviteľmi o budúcom usporiadaní Uhorska. Kariéru v armáde ukončil v hodnosti generálmajor koncom 1849, keď ho cisár vymenoval za generálneho inšpektora žandárstva, ktoré bolo súčasťou armády, venovalo sa však udržiavaniu vnútorného poriadku a bezpečnosti v štáte. Kempen von Fichtenstamm bol poverený úlohou vybudovať jednotnú štruktúru žandárstva vo všetkých krajinách habsburskej ríše, popritom (1850) vykonával aj funkciu vojenského guvernéra Viedne. Vďaka úspešnému splneniu úloh bol v júni 1852 vymenovaný za šéfa Najvyššieho policajného úradu (Obersten Polizeibehörde), pod ktorého velenie patrila aj tajná polícia, a stal vplyvným politikom a významnou osobnosťou bachovského absolutizmu. Po porážke Rakúska vo vojne s Francúzskom a so Sardíniou (bitka pri Solferine, 1859), ktorá viedla k odvolaniu A. Bacha, bol penzionovaný.