Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1994 – Abašidze, Grigol

Abašidze, Grigol, 19. 7. 1914 Zeda Rgani, Gruzínsko – 29. 7. 1994 Tbilisi — gruzínsky básnik a prozaik, verejný činiteľ. Pôsobil ako redaktor literárnych a humoristických časopisov. Jeho poézia sa vyznačuje hlbokým patriotizmom. Autor poémy s historickou tematikou Giorgi IV. (1942), historických románov Veľká noc (Didi ghame, 1963), Králova milostnice (Lašarela, 1965, čes. 1979) a Královnina noc (Dolgaja noč, 1972, čes. 1976). V roku 1981 vyšiel v slovenčine súbor jeho básní pod názvom Tri orechy. Prekladal diela A. Mickiewicza, J. Nerudu, S. Petőfiho a i.

1889 – Altynsarin, Ybyraj

Altynsarin, Ybyraj, rus. Ibraj, 1. 11. 1841 – 29. 7. 1889 — kazašský spisovateľ a etnograf, zakladateľ kazašského školstva. V ním založených štyroch základných a jednej pedagogickej škole sa vyučovalo v kazašskom jazyku. Zostavil kazašskú abecedu (na báze azbuky). Autor učebníc kazašského a ruského jazyka.

1884 – Asafiev, Boris Vladimirovič

Asafiev, Boris Vladimirovič, pseudonym Igor Glebov, 29. 7. 1884 Petrohrad – 27. 1. 1949 Moskva — ruský muzikológ a skladateľ. Prednášal muzikológiu na petrohradskom a moskovskom konzervatóriu. Zakladateľ modernej ruskej muzikológie, autor teórie intonácie, ktorú rozvinul v práci Hudobná forma ako proces (Muzykaľnaja forma kak process, 2 zväzky, 1930 – 47). Autor baletov Plamene Paríža (1923), Bachčisarajská fontána (1934) a Kaukazský zajatec (1938).

1913 – Asser, Tobias Michael Carel

Asser, Tobias (Michael Carel), 28. 4. 1838 Amsterdam – 29. 7. 1913 Haag — holandský právnik a politik. R. 1862 – 93 profesor obchodného a medzinárodného súkromného práva na univerzite v Amsterdame. Od 1875 právny poradca ministerstva zahraničných vecí, od 1893 člen štátnej rady, od 1898 predseda štátnej komisie pre medzinárodné právo; delegát Holandska na mierových konferenciách v Haagu (1899 a 1907). Zaoberal sa medzinárodným právom, špeciálne súkromným. V úsilí predchádzať medzinárodným právnym konfliktom presvedčil holandskú vládu o nutnosti organizovať medzinárodné konferencie s cieľom vypracovať kodifikáciu medzinárodného súkromného práva. Výsledky konferencií konaných 1893, 1894 a neskôr, ktorým T. Asser predsedal, boli uvedené do praxe 1899 nadobudnutím účinnosti dohody ustanovujúcej jednotné procesnoprávne pravidlá pri rozhodovaní o občianskoprávnych sporoch. Na konferenciách 1900 a 1904 boli dosiahnuté dohody v oblasti medzinárodného rodinného práva. R. 1869 spoluzakladateľ časopisu medzinárodného práva Revue de droit international et de législation comparée. Podieľal sa na založení Inštitútu medzinárodného práva (1873) a vyvíjal úsilie na založenie akadémie medzinárodného práva (1923). Významné diela: Náčrt medzinárodného súkromného práva (Schets van het internationaal Privatrecht,1877) a Náčrt holandského obchodného práva (Schets van het Nederlandsche Handelsrecht,1904). Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1911, spolu s A. H. Friedom).

1970 – Barbirolli, John

Barbirolli [bábiroli], John, sir, vlastným menom Giovanni Battista Barbirolli, 2. 12. 1899 Londýn – 29. 7. 1970 tamže — britský dirigent a violončelista taliansko-francúzskeho pôvodu. Študoval na Royal Academy of Music v Londýne, spočiatku účinkoval ako violončelista a komorný hráč. Od 1937 šéfdirigent Newyorskej filharmónie, od 1943 Hallé Orchestra v Manchestri, od 1960 hudobný riaditeľ v Houstone, hosťujúci dirigent svetových orchestrov. Významný interpret romantickej hudby, najmä Mahlerových symfónií.

1926 – Bocheński, Jacek

Bocheński [-cheň-], Jacek, 29. 7. 1926 Ľvov, Ukrajina — poľský prozaik, prekladateľ a publicista. Pôvodne autor reportáží uverejňovaných v dennej tlači. Súčasné spoločenské problémy zobrazil v zbierkach poviedok Fialky prinášajú nešťastie (Fiołki przynoszą nieszczęście, 1949) a Podľa zákona (Zgodnie z prawem, 1952), ako aj v zbierke fejtónov Fakty a priznania (Fakty i zwierzenia, 1957).

Hlavným žánrom jeho literárnej tvorby bola literatúra faktu, ku ktorej si vyberal námety najmä z antických dejín: romány Božský Július. Zápisky antikvára (Boski Juliusz. Zapiski antykwariusza, 1961; slov. 1965), Básnik Ovidius (Nazo poeta, 1969; slov. 1975) a Cisár Tiberius (Tyberiusz Cezar, 2009) tvoriace Rímsku trilógiu (Trylogia rzymska). V románe Stav po kolapse (Stan po zapaści, 1987) opisuje prvé dni po vyhlásení stanného práva v Poľsku 1981. Vplyv spoločenských noriem na ľudské vzťahy vyjadril v reportážnej próze Rozlúčka so slečnou Syngilu alebo Slon a poľská otázka (Pożegnanie z panną Syngilu albo Słoń a sprawa polska, 1960; slov. 1967) a v novele Tabu (1965; slov. 1971), v ktorej parafrázoval biblické motívy. Prekladal z anglickej (J. Swift) a nemeckej (G. Grass) literatúry.

1911 – Cikker, Ján

Cikker, Ján, 29. 7. 1911 Banská Bystrica – 21. 12. 1989 Bratislava — slovenský hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg, jeden zo zakladateľov slovenskej modernej hudby.

Základné hudobné vzdelanie získal u matky, učiteľky hudby, a u Viliama Figuša-Bystrého v Banskej Bystrici. V rokoch 1930 – 33 študoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a zároveň 1930 – 36 na pražskom konzervatóriu kompozíciu u Jaroslava Křičku, hru na organe u Bedřicha Antonína Wiedermanna a dirigovanie u Pavla Dědečka, 1935 – 36 študoval kompozíciu na Majstrovskej škole konzervatória u Vítězslava Nováka a 1936 – 37 dirigovanie u Felixa von Weingartnera vo Viedni. Od roku 1936 vyučoval harmóniu, zborový spev a hru z continua a partitúr na konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1939 – 44 pôsobil ako dirigent ochotníckeho združenia Slovenskej filharmónie, 1943 – 44 dirigent Speváckeho zboru slovenských učiteľov, 1945 – 48 ako dramaturg Opery SND, od 1951 až do konca života vyučoval kompozíciu na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave; 1966 získal titul profesora.

Patrí k zakladateľom slovenskej národnej hudobnej moderny, ktorá sa formovala v 30. a 40. rokoch 20. stor. prijímaním podnetov vyspelej európskej hudobnej tradície a tvorivou transformáciou domácej ľudovej hudobnej kultúry do profesionálneho umeleckého tvaru. Pre jeho ranú tvorbu je príznačná bohatá inštrumentačná koloristika, melodická a harmonická invencia, dynamická výbušnosť i temperament, čo sa prejavilo v jeho Symfonickom prológu (1934), a najmä v Jarnej symfónii op. 15 (1937) venovanej Vítězslavovi Novákovi. Pod vplyvom dramatických vojnových udalostí napísal trilógiu O živote (Leto, 1941; Vojak a matka, 1943; Ráno, 1945 – 46), ktorá je prechodom k jeho nastávajúcim obsahovo závažným dielam s vyhraneným cikkerovským kompozičným rukopisom. Toto obdobie otvárajú Concertino pre klavír a orchester (1942), Slovenská suita pre orchester (1943) a suita Spomienky pre sláčiky a päť dychových nástrojov (1947).

Od 50. rokov sa ťažiskom Cikkerovej tvorby stala opera. V opere Juro Jánošík (1954, libreto Štefan Hoza) použil prvky slovenskej ľudovej hudby a pretavil ich do dramatickej kompozície, v ktorej dominujú tanečno-vokálne štylistické prvky. V opere Beg Bajazid (1957, libreto Ján Smrek) má jeho hudba už baladickejší a introvertnejší charakter, ktorý sa prehĺbil v opere Mister Scrooge (pôvodne Tiene, 1963; vlastné libreto podľa novely Vianočná koleda od Charlesa Dickensa). Doma aj v zahraničí najhranejšia opera Vzkriesenie (1962, podľa rovnomenného románu Leva Nikolajeviča Tolstého) je už v pravom zmysle slova hudobnou drámou.

Počnúc operou Mister Scrooge, komponoval opery na vlastné libretá, v ktorých sa podľa vzoru Richarda Wagnera usiloval vytvárať kompaktný dramatický celok s vyváženými hudobnými a dramaticko-scénickými princípmi. Jeho hudobná reč sa výrazne obohatila o chromatické expresívne prvky, významnú úlohu zohráva orchester (často používa medzi dejstvami orchestrálne intermezzá), zbor a rôzne štylizované hudobno-scénické prvky. V opere Hra o láske a smrti (1969, podľa rovnomennej hry Romaina Rollanda), podobne ako vo Vzkriesení, kladie dôraz na filozofickú otázku viny a odpúšťania. Táto tendencia pokračuje aj v ďalšej opere Coriolanus (1974, podľa rovnomennej tragédie Williama Shakespeara) a vrcholí v opere Rozsudok (1979, podľa novely Heinricha von Kleista Zemetrasenie v Čile). Opera Obliehanie Bystrice (1983, podľa románu Kálmána Mikszátha Posledný hradný pán) je jeho jedinou operou komicko-groteskného typu. V poslednej opere Zo života hmyzu (1987, podľa rovnomennej hry Josefa a Karla Čapkovcov) sa opäť vrátil k humanistickému posolstvu.

Ďalšie diela: dve sláčikové kvartetá (1935), kantáta pre miešaný zbor, basové sólo a veľký orchester Cantus filiorum (1940, na texty Vladimíra Reisela), tri etudy pre klavír Tatranské potoky (1954), Akvarely pre klavír (1957), meditácie na chorál Heinricha Schütza Selig sind die Toten pre orchester Blažení sú mŕtvi (1964), Variácie na slovenskú ľudovú pieseň pre orchester (1970), scénická hudba pre divadlo a rozhlas, hudba k filmu Vlčie diery (1948), tvorba pre SĽUK, úpravy slovenských ľudových piesní.

V roku 1944 vytvoril znelku povstaleckého rozhlasového vysielača v Banskej Bystrici. Ako pedagóg vychoval niekoľko generácií slovenských skladateľov (Miroslav Bázlik, Juraj Beneš, Martin Burlas, Igor Dibák, Peter Kolman, Dušan Martinček, Ilja Zeljenka a i.).

V roku 1966 mu bol udelený titul Národný umelec, 1966 Herderova cena, 1979 Cena UNESCO za hudbu a i.

2001 – Gierek, Edward

Gierek, Edward, 6. 1. 1913 Porąbka – 29. 7. 2001 Cieszyn — poľský politik. Pochádzal z rodiny baníka, po otcovej smrti emigroval 1923 s matkou do Francúzska, kde začal pracovať ako baník. R. 1931 vstúpil do Francúzskej komunistickej strany, 1934 bol za účasť na štrajku baníkov vypovedaný späť do Poľska. R. 1937 emigroval do Belgicka, kde tiež vstúpil do komunistickej strany. Počas okupácie sa aktívne zúčastnil belgického hnutia odporu. Po skončení 2. svetovej vojny bol 1946 – 48 predsedom Národnej rady Poliakov v Belgicku. Po návrate do Poľska 1948 pracoval v Poľskej zjednotenej robotníckej strane (PZPR), od 1949 tajomník a 1957 – 70 prvý tajomník mestského výboru PZPR v Katoviciach. Od 1952 poslanec Sejmu. Od 1956 tajomník Ústredného výboru (ÚV) a člen Politbyra ÚV PZPR. R. 1970 po odstúpení W. Gomułku bol zvolený za prvého tajomníka ÚV PZPR, od 1976 člen Rady štátu. Jeho politika urýchlila pád komunistického režimu. Dramatické zhoršenie hospodárskej situácie sa pokúšal riešiť ambicióznym industrializačným programom a rozsiahlymi pôžičkami zo Západu, jeho projekt tzv. druhého Poľska (modernizácia, poľská cesta k socializmu) však sklamal. Trvalý pokles životnej úrovne obyvateľstva mal za následok stratu záujmu o reformu, čo viedlo k masovému protikomunistickému hnutiu odporu na čele s odborovou organizáciou Solidarita. Po vlne štrajkov v lete 1980 bol Gierek donútený odstúpiť z funkcie prvého tajomníka ÚV PZPR a v júni 1981 bol vylúčený zo strany.

1985 – Hála, Vlastimil

Hála, Vlastimil, 7. 7. 1924 Souš, dnes mestská časť Mosta – 29. 7. 1985 Vysoký Újezd, okres Beroun — český hudobný skladateľ, aranžér a trúbkar. Študoval kompozíciu u J. Rychlíka a J. Felda, krátko aj aranžovanie populárnej hudby na Royal Academy of Music v Londýne. Ako trúbkar pôsobil vo viacerých orchestroch, 1964 – 84 hudobný redaktor Československého rozhlasu v Prahe. Skladal populárne piesne pre mnohých interpretov, orchestrálne džezové kompozície a filmovú hudbu (Limonádový Joe, 1964, s J. Rychlíkom; Starci na chmelu, 1964; Balada pro banditu, 1978; Pan Tau, 1988). Významná je jeho monografia Základy aranžování moderní populární hudby (1980).

1905 – Hammarskjöld, Dag

Hammarskjöld [-šöld], Dag (Hjalmar Agne Carl), 29. 7. 1905 Jönköping – 18. 9. 1961 pri Ndole, Severná Rodézia, dnes Zambia, pochovaný v Uppsale — švédsky ekonóm a politik, syn Hjalmara Hammarskjölda. R. 1930 – 34 tajomník komisie pre nezamestnaných, 1936 – 46 štátny tajomník na ministerstve financií, 1941 – 42 zároveň prezident Švédskej banky. Od 1947 pôsobil na ministerstve zahraničných vecí, 1952 – 53 predsedal švédskej delegácii na Generálnom zhromaždení OSN. Od apríla 1953 generálny tajomník OSN (1957 znovuzvolený). V období vážnych medzinárodných konfliktov (Suezská kríza, maďarské povstanie, nepokoje v Libanone a Kongu) hľadal spôsob, ako posilniť postavenie OSN ako sprostredkovateľky mieru. Zahynul počas sprostredkovateľskej akcie v Kongu pri nevyjasnenom leteckom nešťastí (spolu s ním zahynul aj slovenský diplomat Vladimír Fábry, ktorý bol v jeho sprievode). Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1961, in memoriam).

1937 – Hašimoto, Rjútaró

Hašimoto, Rjútaró, 29. 7. 1937 Soja, prefektúra Okajama – 1. 7. 2006 Tokio — japonský politik. R. 1960 vyštudoval politické vedy na Keio University a zapojil sa do politického života v rámci najväčšej stredopravej konzervatívnej Liberálnodemokratickej strany (Liberal Democratic Party, LDP; jap. Džijú-minšu-tó), ktorá je vlastne konglomerátom viacerých kooperujúcich strán, resp. frakcií. R. 1963 zvolený prvýkrát do japonského parlamentu. R. 1990 – 2004 líder jednej z frakcií – Hašimotovej strany (angl. Hashimoto Faction, jap. Heisei Kenkjúkai). R. 1980 – 86 riaditeľ financií a verejnej správy v rámci LDP, 1989 generálny sekretár LDP. R. 1986 – 87 minister dopravy, 1989 – 91 minister financií, 1994 – 96 minister medzinárodného obchodu a priemyslu. R. 1996 – 98 predseda vlády (82. a 83. japonská vláda). R. 2001 minister poverený vedením štátnej a správnej reformy. R. 2004 zapletený do finančného škandálu (získanie 100 mil. jenov od asociácie japonských dentistov), rezignoval z funkcie lídra strany a 2005 sa stiahol z politického života.

1943 – Hlavňa, Vladimír

Hlavňa, Vladimír, 29. 7. 1943 Martin — slovenský strojársky odborník. Od 1970 pôsobil na Strojníckej fakulte Žilinskej univerzity; 1997 profesor. Súčasne 1988 – 90 výskumný pracovník Výskumno-vývojového ústavu Závodov ťažkého strojárstva v Martine. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zameriaval najmä na skúmanie vplyvu činnosti spaľovacích motorov na životné prostredie, efektívne využitie energie paliva, vývoj a využitie nekonvenčných spaľovacích motorov a na niektoré problémy automobilov najmä vo vzťahu k ich bezpečnosti. Autor 55 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 32 vysokoškolských učebných textov a 6 monografií, spoluautor publikácií Dopravný prostriedok – jeho motor (2003) a Dopravný prostriedok – teória (2006).

1956 – Jablonovský, František

Jablonovský, František (Fero), 29. 7. 1956 Modra — slovenský typograf, karikaturista, ilustrátor a publicista.

V tvorbe sa venuje kreslenému humoru a karikatúre, knižnej typografii a grafickému dizajnu. Spoluzakladateľ Slovenskej únie karikaturistov. Vydal niekoľko zbierok kresleného humoru, napr. Poďme teda do Európy (1990), Bratislava (2000), To je ale veľké nedorozumenie (1992), Amerika za 500 (1992) a i. Zaoberá sa aj organizovaním výstav kresleného humoru i výskumom dejín karikatúry na Slovensku (spracoval a knižne vydal dielo Jozefa Scheka).

1953 – Jančoková, Ľudmila

Jančoková, Ľudmila, 29. 7. 1953 Hliník nad Hronom, okres Žiar nad Hronom — slovenská odborníčka na športovú edukológiu. Od 1977 pôsobila na Katedre telesnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od 1984 pôsobí na Fakulte humanitných vied na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici; 2001 profesorka. Vo výskumnej činnosti sa zaoberá zhromažďovaním a vecnou analýzou doteraz známych poznatkov z chronobiológie a možnosťami ich uplatnenia v teórii a didaktike športu i v školskej telesnej výchove. Jej cieľom je postupné dotváranie a špecifikovanie hraničnej vednej disciplíny – športovej chronobiológie. Autorka vedeckých monografií Rytmicita ako jeden z intenzifikačných faktorov skvalitnenia športovej prípravy (1994), Chronobiológia a jej vzťah k športovej praxi (1996), Biorytmy v športe (2000) a i.

1854 – Kerschensteiner, Georg

Kerschensteiner [-šenštaj-], Georg (Michael), 29. 7. 1854 Mníchov – 15. 1. 1932 tamže — nemecký pedagóg. R. 1883 – 95 bol stredoškolským učiteľom v Norimbergu, vo Schweinfurte a v Mníchove, kde 1895 – 1919 pôsobil ako mestský školský radca, súčasne 1912 – 18 poslanec nemeckého parlamentu; 1918 profesor.

Významný predstaviteľ reformnej pedagogiky na konci 19. a zač. 20. stor., zakladateľ nového modelu strednej odbornej školy s dôrazom na manuálnu pracovnú výchovu, organizátor i teoretik vzdelávacích procesov. Zaviedol pojem pracovná škola (Arbeitsschule; starší zaužívaný názov činná škola), ktorý sa čoskoro stal všeobecne prijímaným princípom modernej pedagogiky. V oblasti praktického vyučovania zriadil v chlapčenských triedach dielne na prácu s drevom a kovmi, v dievčenských triedach školské kuchyne a záhrady. Zdôrazňoval cieľavedomú výchovu k budúcemu povolaniu a v duchu tejto myšlienky vybudoval nový typ školy, tzv. školu pre povolania (Berufsschule), resp. pracovnú školu (Arbeitsschule), ktorá fungovala paralelne s výcvikom v dielňach a s mravnou výchovou. Pedagogický proces tým obohatil o nový model školy, ktorý lepšie zodpovedal (v porovnaní s intelektualistickou školou herbartovského typu, herbartizmus) záujmom mládeže i potrebám spoločnosti.

Autor mnohých odborných publikácií, napr. Občianska výchova nemeckej mládeže (Die staatsbürgerliche Erziehung der deutschen Jugend, 1901), Základné otázky organizácie školy (Grundfragen der Schulorganisation 1907), Pojem pracovná škola (Begriff der Arbeitsschule, 1912), Duša pedagóga a problematika vzdelávania učiteľov (Die Seele des Erziehers und das Problem der Lehrerbildung, 1921), Teória vzdelávania (Theorie der Bildung, 1926), a posmrtne vydanej Teórie organizácie vzdelávania (Theorie der Bildungsorganisation, 1933). Podľa Kerschensteinera je nazvané školiace stredisko v Nemeckom múzeu (Fortbildung im Deutschen Museum – das Kerschensteiner Kolleg) v Mníchove.