Výročia

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1956 – Abendroth, Hermann

Abendroth [á- -rót], Hermann, 19. 1. 1883 Frankfurt nad Mohanom – 29. 5. 1956 Jena — nemecký dirigent. Študoval u Ludwiga Thuilleho (*1861, †1907) a Felixa Mottla (*1856, †1911). Pôsobil v Mníchove, Lübecku, Essene, Berlíne a Kolíne nad Rýnom, 1935 – 45 šéfdirigent Gewandhausorchestra v Lipsku, od 1945 šéf hudobného vysielania v lipskom a berlínskom rozhlase a profesor na Vysokej hudobnej škole vo Weimare. Významný interpret hudby L. van Beethovena, J. Brahmsa a A. Brucknera. Dirigoval aj Slovenskú filharmóniu.

1860 – Albéniz, Isaac

Albéniz, Isaac, 29. 5. 1860 Camprodón, Španielsko – 16. 6. 1909 Cambo-les-Bains, Francúzsko — španielsky skladateľ a klavirista. Na klavíri začal hrať ako 6-ročné zázračné dieťa. Študoval v Paríži a Bruseli. Spočiatku sa venoval kariére klavírneho virtuóza. Popri F. Pedrellovi, E. Granadosovi a M. de Fallovi najvýznamnejší španielsky skladateľ. K jeho najvýznamnejším dielam patria klavírne skladby (známe väčšinou v úpravách pre gitaru alebo orchester), cykly Iberia, Cantos de España, Suites Españolas a i., opery San Antonio de la Florida (1895), Pepita Jiménez (1896) a trilógia Kráľ Arthur (1898).

1910 – Balakirev, Milij Alexejevič

Balakirev, Milij Alexejevič, 2. 1. 1837 Nižný Novgorod – 29. 5. 1910 Petrohrad — ruský skladateľ, klavirista, dirigent a pedagóg. V Petrohrade založil a viedol Bezplatnú hudobnú školu, 1883 – 93 riaditeľ cárskeho speváckeho zboru. Komponoval pod vplyvom M. I. Glinku a A. S. Dargomyžského. Usiloval sa o vytvorenie ruskej národnej hudobnej reči vychádzajúcej z intonácií ruskej ľudovej piesne. Umelecký a ideový vodca skupiny skladateľov Mocná hŕstka. Na jeho neskoršiu tvorbu mal vplyv H. Berlioz, a najmä F. Liszt svojimi programovými skladbami. Ako dirigent doma i v zahraničí presadzoval ruskú hudbu. Autor dvoch symfónií, symfonickej básne Tamara, orchestrálnej predohry Rus v Čechách, suity Chopiniana, fantázie Islamej, početných zborov a i. Aktívny zberateľ ruských a zakaukazských ľudových piesní.

2012 – Bobrownická, Maria

Bobrownická (Bobrownicka), Maria, 8. 6. 1920 Krakov – 29. 5. 2012 tamže — poľská literárna historička, slovakistka a slavistka. Zaoberala sa výskumom medziliterárnych súvislostí v južnoslovanských a západoslovanských literatúrach vrátane slovenskej, do ktorej vniesla aspekt typologickej komparácie slohových a žánrových súvislostí: Česká a slovenská dráma na poľských scénach (Dramat czeski i słowacki na scenach polskich, 1965), Mladé Poľsko a slovenská moderna (Młoda Polska a Slovenská moderna, 1972), Z problémov slovanských literatúr (Z problemów literatur słowiańskich, 1976).

1879 – Hamann, Richard Heinrich

Hamann, Richard Heinrich, 29. 5. 1879 Seehausen am Staffelsee, Bavorsko – 9. 1. 1961 Immenstadt im Allgäu, Bavorsko — nemecký historik umenia.

Žiak W. Diltheya a H. Wöllflina (1911 sa habilitoval prácou Hlavice magdeburského dómu). R. 1913 – 49 profesor na univerzite v Marburgu, kde vybudoval významné centrum nemeckého umeleckohistorického bádania a založil svetoznámu fototéku (Obrazový fotoarchív Marburg), 1947 – 50 prednášal na Humboldtovej univerzite v Berlíne, od 1949 pôsobil v Nemeckej akadémii vied, kde 1954 založil umeleckohistorické pracovisko.

Patril k najvýznamnejším nemeckým historikom umenia v 20. stor. Svoj vedecký výskum orientoval najmä na francúzske a nemecké sochárstvo 11. – 14. stor., na život a dielo Rembrandta a na maliarstvo po 1850 (predovšetkým impresionizmus). Zaujímal sa aj o otázky estetiky a o problematiku sociálnych kritérií v umení. Najvýznamnejšie diela: Dejiny umenia (Geschichte der Kunst, 1933 – 52), Rembrandtove rytiny (Rembandts Radierung, 1906), Impresionizmus v živote a umení (Der Impressionismus in Leben und Kunst, 1907), Nemecké maliarstvo v 19. storočí (Die Deutsche Malerei im 19. Jahrhundert, 1914), Nemecké a francúzske umenie v stredoveku (Deutsche und französische Kunst im Mittelalter, 1922 – 23), Nemecké umenie a kultúra od počiatkov po expresionizmus (Deutsche Kunst und Kultur von der Gründerzeit bis zum Expressionismus, 1959 – 67).

1990 – Hanáková, Oľga

Hanáková, Oľga, 14. 8. 1926 Bánovce nad Bebravou – 29. 5. 1990 Bratislava — slovenská operná speváčka (mezzosoprán). Spev študovala na konzervatóriu v Bratislave u A. Flögla a A. Korínskej (absolvovala 1947). R. 1947 – 87 sólistka Opery SND v Bratislave. Stvárnila úlohy európskych (vrátane slovenských a českých) autorov od baroka po modernu, v ktorých skĺbila umeleckú intuíciu, výnimočný spevácky prejav (aj v sopránových úlohách) a herecké majstrovstvo. Vynikajúca predstaviteľka postáv opier E. Suchoňa (Zimoňka, Krútňava; Blagota, Svätopluk), L. Holoubka (Božena, Rodina), B. Urbanca (Telva, Pani úsvitu; Rozália, Tanec nad plačom) a J. Cikkera (Pepita, Rozsudok). Ako koncertná speváčka účinkovala so Slovenskou filharmóniou i s rozhlasovým orchestrom (L. van Beethoven: 9. symfónia, Missa solemnis; A. Dvořák i W. A. Mozart: Rekviem a i.).

1920 – Harsanyi, John Charles

Harsanyi [hárseni], John Charles, 29. 5. 1920 Budapešť – 9. 8. 2000 Berkeley, Kalifornia, USA — americký ekonóm maďarského pôvodu. R. 1944 absolvoval štúdium farmakológie, 1947 získal doktorát z filozofie a sociológie na univerzite v Budapešti, kde pôsobil do 1948. R. 1950 emigroval do Austrálie, kde prvé tri roky pracoval v továrni a súčasne študoval ekonómiu. R. 1954 – 56 prednášal na Queenslandskej univerzite v Brisbane. R. 1956 získal dvojročné štipendium na štúdium na Stanfordovej univerzite v USA, kde študoval aj matematiku a štatistiku. R. 1958 sa vrátil do Austrálie, 1959 – 61 pôsobil na Austrálskej národnej univerzite v Canberre. R. 1961 – 63 profesor ekonómie na Waynovej štátnej univerzite v Detroite, 1964 – 90 profesor (od 1990 emeritný profesor) Kalifornskej univerzite v Berkeley. Člen americkej Národnej akadémie vied, Americkej akadémie umení a vied a Ekonometrickej spoločnosti, zaslúžilý člen Americkej ekonomickej asociácie. Zaoberal sa využitím matematických nástrojov v ekonómii, teóriou hier, informácií a neistoty. Svojou analýzou v oblasti teórie nekooperatívnych hier významne prispel k rozpracovaniu teórie hier vynájdením možných riešení hier s neúplnými informáciami, čím položil teoretické základy výskumu v oblasti ekonómie informácií. Hlavné diela: Eseje o etike, sociálnom správaní a vedeckom výklade (Essays on Ethics, Social Behavior, and Scientific Explanation, 1976), Racionálne správanie a taktika rovnováhy v hrách a sociálnych situáciách (Rational Behavior and Bargaining Equilibrium in Games and Social Situations, 1977), Všeobecná teória vyváženého výberu pri hrách (A General Theory of Equilibrium Selection in Games, 1988, spoluautor). Nobelova cena za ekonómiu (1994, s J. F. Nashom a R. Seltenom) za novátorskú analýzu rovnováhy v teórii nekooperatívnych hier.

1379 – Henrich II.

Henrich II., okolo 1333/34 Sevilla – 29. 5. 1379 Santo Domingo de la Calzada — kastílsky kráľ (od 1369), zakladateľ trastámarskej dynastie, nemanželský syn Alfonza XI. Zákonodarcu. Po dlhoročných bojoch s nevlastným (zákonitým) bratom Petrom I., ktoré sa stali súčasťou storočnej vojny (Henricha II. podporovalo Francúzsko, Petra I. Anglicko), sa dal už 1366 korunovať, kastílsky trón však získal až 1369 bratovraždou. Proti jeho legitimite (a proti nemu ako kráľovrahovi) sa vytvorila koalícia Portugalska, Anglicka, Aragónska a Navarry; Henrich však 1371 porazil Portugalsko, 1372 zvíťazil nad Anglickom v námornej bitke pri La Rochelle, 1373 porazil Navarru a 1375 Aragónsko. Počas jeho vlády sa začali vo vnútornej politike výrazne presadzovať kortesy.

1736 – Henry, Patrick

Henry, Patrick, 29. 5. 1736 Studley, Virgínia – 6. 6. 1799 Red Hill, Virgínia, USA — americký právnik a politik. Jeden z popredných predstaviteľov boja za americkú nezávislosť, jeho rezolúcie (napr. proti zákonu o kolkovnom) podnietili vznik jednotnej opozície proti britskej koloniálnej politike a neústavným opatreniam parlamentu (→ Americká revolúcia). Ako prvý guvernér Virgínie (1776 – 79, 1784 – 86) zohral hlavnú úlohu pri formulovaní jej prvej ústavy. Autor výroku Dajte mi slobodu alebo smrť.

1970 – Hessová, Eva

Hessová [heso-] (Hesse), Eva, 11. 1. 1936 Hamburg – 29. 5. 1970 New York — americká sochárka a maliarka nemeckého pôvodu (1939 jej rodina emigrovala pred nacizmom do USA). Jedna z najinovatívnejších umelkýň 60. rokov 20. storočia.

Venovala sa textilnej tvorbe, maľbe, kresbe a od 1964 najmä tvorbe trojrozmerných objektov. V jej monumentálnych objektoch, inštaláciách a plastikách z mäkkých ohybných, organicky pôsobiacich materiálov (napr. textílií, sklolaminátu, latexu, gumy a povrazov) je prítomné napätie geometrických a organických foriem, poriadku a chaosu (Visieť hore, 1966; Rozmnoženie, 1967). Experimentálny prístup k materiálom vyvoláva dojem, akoby jej snové objekty vychádzali z hĺbky podvedomia. Introvertnosťou a výrazným emocionálnym nábojom nadobúdajú charakter autobiografických záznamov, návratov do detstva a vyrovnávaním sa s holokaustom. Využívaním priemyselných materiálov, postupov sériovosti a opakovania mala blízko k pop-artu a minimálnemu umeniu, do ktorých vniesla prvok subjektivity a emocionality.

1768 – Hilverding, Franz Anton Christoph

Hilverding [-fer-], Franz Anton Christoph, aj Franz Hilferding van Wewen, pokrstený 17. 11. 1710 Viedeň – 29. 5. 1768 tamže — rakúsky tanečník, choreograf, baletný majster a pedagóg. Pochádzal z rodiny komediantov. Študoval v Brne a 1734 – 36 v Paríži u Michela Blondyho (*1675, †1739). Od 1735 tanečník, od 1749 baletný majster vo Viedni, kam sa aj 1765 vrátil po účinkovaní v Petrohrade a Moskve (1758 – 64). Položil základy ballet d’action, nastupujúcej formy v baletnom umení. Autor viac ako 30 baletov, najmä pre viedenské (Kärntnertor Theater a Burgtheater) a ruské divadlá. Najvýznamnejšie choreografie: tri pantomimické balety podľa francúzskych tragédií: Britannicus (J. Racine), Idomeneus (C. P. J. de Crébillon), Alzire (Voltaire), ktoré vytvoril 1742 (alebo 1744), Veľkorysý Turek (Le Turc généreux, 1758, na hudbu Josefa Starzera, *1726, †1787), La Victoire de Flore sur Borée (1760, na hudbu J. Starzera), Olympiade (1762), Amor a Psyché (Psiché et l’Amour, 1752, 1762, na hudbu J. Starzera), Pygmalion alebo oživená socha (Pigmalion au La Statue animée, 1758, 1763, na hudbu J. Starzera), Víťazstvo lásky (Le Triomphe de l’amour, 1765), Les Amants protégés par l’amour (1765), Enea in Italia (1765), Le Divertissement des jardiniers, L’Aventures de Leopoldstadt (1752) a i. Jeho pokračovateľmi boli G. Angiolini a J. G. Noverre.

1994 – Honecker, Erich

Honecker [-neker], Erich, 25. 8. 1912 Neukirchen, spolková krajina Sársko – 29. 5. 1994 Santiago, Čile — východonemecký politik a komunistický činiteľ. Pôvodne vyučený pokrývač striech, od detstva bol spätý s Komunistickou stranou Nemecka (člen jej detskej a mládežníckej organizácie, od 1929 člen strany). Po krátkom študijnom pobyte v Moskve sa 1931 vrátil do Nemecka a venoval sa výlučne politike. Ako mládežnícky komunistický funkcionár prešiel 1933 do ilegality, 1935 ho gestapo zatklo a 1937 bol odsúdený na desať rokov väzenia. Po 2. svetovej vojne sa opäť zapojil do činnosti komunistickej strany. R. 1946 – 55 predseda komunistickej organizácie mládeže (FDJ). Postupoval aj v rámci vedenia Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED): od 1946 člen jej predsedníctva (1950 zmenené na ústredný výbor), od 1958 člen politbyra a 1958 – 71 tajomník ÚV SED pre otázky bezpečnosti. R. 1961 bol poverený zabezpečiť stavbu Berlínskeho múru a jeho vplyv enormne vzrástol. R. 1971 nahradil W. Ulbrichta vo funkcii prvého tajomníka (od 1976 generálny tajomník) SED a 1976 sa stal aj predsedom Štátnej rady NDR, t. j. hlavou štátu. Jeho režim patril v rámci sovietskeho bloku k najkonzervatívnejším. Keď sa systém NDR začal 1989 rozkladať, v tom čase už chorý Honecker odstúpil (18. 10.). Po zániku NDR bol krátky čas v októbri 1990 v sovietskej vojenskej nemocnici pri Berlíne, odkiaľ ušiel spolu s manželkou do Moskvy. Vláda B. N. Jeľcina ho však 1992 vydala späť do Nemecka, kde ho mali súdiť pre zločiny spáchané v čase komunistickej diktatúry. R. 1993 bol však súd vzhľadom na jeho zdravotný stav zastavený a Honecker mohol emigrovať do Čile, kde zakrátko zomrel.

2013 – Hromec, Arnošt

Hromec, Arnošt, 14. 12. 1924 Hodonín – 29. 5. 2013 Bratislava — slovenský lekár, internista a hematológ. R. 1949 – 53 pôsobil v Štátnej oblastnej nemocnici v Bratislave, 1953 – 94 na I. internej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1994 – 97 vo Fakultnej nemocnici v Bratislave; 1981 DrSc., 1983 profesor. Zaoberal sa vnútornými chorobami, špeciálne chorobami krvotvorného systému a sleziny. Autor a spoluautor diel Praktikum propedeutiky vnútorného lekárstva (1957), Vnútorné choroby 1, 3 (1963, 1964), Vademecum medici (1972), Špeciálna patologická fyziológia (1980), Propedeutika vnútorného lekárstva pre stomatológov (1981), Vnitřní lékařství pro stomatology (1985), Vnitřní lékařství (1985), Interná medicína (1990), Interná propedeutika (1991), Interná medicína pre stomatológov (1992), Propedeutika vnútorného lekárstva (1992), Slezina (1992) a Princípy internej medicíny 1 – 3 (2001), autor 74 článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Člen domácich i zahraničných vedeckých spoločností, nositeľ mnohých ocenení.

1956 – Jørgensen, Johannes

Jørgensen [jör-], Johannes, vlastným menom Jens Johannes Jørgensen, 6. 11. 1866 Svendborg – 29. 5. 1956 tamže — dánsky spisovateľ. Spočiatku pôsobil ako novinár a zahraničný spravodajca, 1896 konvertoval na katolícku vieru, 1912 pôsobil na katolíckej univerzite v Leuvene v Belgicku. Neskôr žil väčšinou v zahraničí, najmä v Assisi (1914 – 39, 1946 – 53) a počas 2. svetovej vojny vo Švédsku. Prvá zbierka básní Verše (Vers, 1887) bola napísaná v duchu naturalizmu. Postupne sa od naturalizmu odklonil a 1893 – 95 sa stal vodcom symbolistickej skupiny združenej okolo časopisu Taarnet (Veža). Jeho zrelé verše Pútnikova kniha (Pilgrimsbogen, 1903) a novely sú naplnené hlbokou religiozitou. Autor životopisov Sv. František z Assisi (Den hellige Frans af Assisi, 1907), Sv. Katarína zo Sieny (Den hellige Katerina af Siena, 1915) a Sv. Brigita z Vadsteny (Den hellige Birgitta af Vadstena, 2 zväzky, 1941, 1943), ako aj pamätí Legenda môjho života (Mit livs legende, 7 zväzkov, 1916 – 27).

1942 – Josanová, Akiko

Josanová (Josano), Akiko, 7. 12. 1878 Sakai – 29. 5. 1942 Tokio — japonská poetka, manželka T. Josana. Patrila k najvýraznejším predstaviteľom romantizmu. Spolu s manželom sa výrazne podieľala na obnove a modernizácii básnickej formy tanka. Jej prvá básnická zbierka Rozpustené vlasy (Midaregami, 1901) zaujala úprimnosťou a vášnivosťou básnických obrazov. Angažovala sa v hnutí za práva žien a 1921 bola spoluzakladateľkou dievčenskej univerzity Daitó Bunka Gakuin v Tokiu. Podieľala sa aj na spracovaní rozsiahleho výberu japonskej poézie Nová zbierka desaťtisíc listov (Šin Manjóšú, 1937 – 39) obsahujúcej 26 783 básní od 6 657 básnikov. Do modernej japončiny preložila klasické dielo japonskej autorky Murasaki Šikibu Príbeh princa Gendžiho (→ Gendži monogatari).

1630 – Karol II.

Karol II., 29. 5. 1630 Londýn – 6. 2. 1685 tamže — anglický, škótsky a írsky kráľ (od 1660) z dynastie Stuartovcov, syn Karola I., brat Jakuba II. Od 1646 žil v exile prevažne vo Francúzsku. Po smrti O. Cromwella (1658) a krátkodobom protektoráte jeho syna R. Cromwella bol s podporou armády škótskeho miestodržiteľa Georgea Moncka, vojvodu z Albemarlu (*1608, †1670), povolaný 1660 na trón (reštaurácia Stuartovcov).

Napriek zárukám amnestií a slobody vyznania (sám sa prikláňal ku katolicizmu) boli puritáni kruto prenasledovaní a anglikánska cirkev bola presadená aj v Škótsku a Írsku. R. 1670 uzatvoril v Doveri tajnú dohodu s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV., v ktorej sa zaviazal, že prestúpi ku katolicizmu a bude podporovať nástupníctvo Bourbonovcov na španielsky trón. S pomocou francúzskej intervencie mal v úmysle zbaviť sa závislosti od parlamentu. Na podporu svojich aktivít zriadil tzv. ministerstvo, resp. tajnú kráľovskú radu Cabal. Počas jeho vlády prebiehali anglicko-nizozemské vojny (druhá a tretia, 1664 – 78) o kontrolu zámorských obchodných ciest. Podporoval expanziu Anglicka do Indie a 1670 povolil založenie Spoločnosti Hudsonovho zálivu v Kanade. Vzhľadom na nepriaznivý vývoj situácie vo vojne s Nizozemskom a na stupňovanie protikatolíckych nálad bol parlamentom donútený 1673 potvrdiť protikatolícky Zákon o prísahe (angl. Test Act), podľa ktorého mohol verejný úrad zastávať iba člen anglikánskej cirkvi. Počas ustavičných sporov s parlamentom podpísal 1679 zákon na ochranu osobnej slobody Habeas Corpus Act. Počas jeho vlády sa 1680 v parlamente sformovali prvé dve anglické politické strany toryovci a whigovci. Karol bol povestný svojou rozmarnosťou, zomrel bez legitímnych potomkov, nástupcom sa stal jeho brat Jakub II.

1917 – Kennedy, John Fitzgerald

Kennedy, John Fitzgerald, aj Jack, JFK, 29. 5. 1917 Brookline, Massachusetts — 22. 11. 1963 Dallas, Texas, pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne — americký politik, 35. prezident USA (1961 – 63), syn Josepha Patricka Kennedyho, brat Edwarda Moora Kennedyho a Roberta Francisa Kennedyho. Po absolvovaní štúdia na Harvardovej univerzite (1940) vstúpil 1941 do armády a počas 2. svetovej vojny sa vyznamenal ako veliteľ hliadkového torpédového člna pri bojoch v Tichom oceáne. Po návrate do USA pracoval ako novinár a zároveň sa politicky angažoval ako člen Demokratickej strany s výraznými politickými ambíciami. R. 1947 – 53 poslanec Demokratickej strany v Snemovni reprezentantov, 1953 – 61 senátor za štát Massachusetts. V tomto období sa stal kritikom pasívnej konzervatívnej politiky prezidenta D. D. Eisenhowera, čo mu vynieslo značnú popularitu. V novembri 1960 zvíťazil v prezidentských voľbách najtesnejšou väčšinou nad R. Nixonom a stal sa prvým katolíckym prezidentom USA.

Po nástupe do úradu (20. 1. 1961; ministrom spravodlivosti sa stal jeho brat R. F. Kennedy) začal s programom Nová hranica (New Frontier), ktorým sa chcel prihlásiť k politike a tradícii F. D. Roosevelta. Hľadal oporu v mladej podnikateľskej americkej generácii, ktorej ponúkol šancu na lepší život, kládol veľký dôraz na angažovanosť jednotlivcov, pre Američanov sformuloval nové ideály, ktoré mali prispieť k obnoveniu príťažlivosti americkej demokracie. Vo vnútornej politike sa zameral na reformu sociálneho systému s cieľom zabezpečiť zlepšenie sociálnych istôt a zdravotnej starostlivosti, navrhol zákon o znížení daní (realizovaný 1964). Za najväčší problém považoval riešenie rasovej otázky, presadzoval zákony o občianskych právach Afroameričanov a zrušení segregácie. V Kongrese s republikánskou väčšinou síce podstatnú časť svojho programu presadiť nedokázal, naštartoval však mnoho reforiem, ktoré boli realizované počas administratív jeho nástupcov.

V hospodárskej oblasti sa spočiatku inšpiroval teóriou J. M. Keynesa (politika oživenia, obmedzenie inflácie kontrolou príjmov ap.). Výzvou na oživenie priekopníckeho ducha sa mal stať ambiciózny vesmírny projekt Apollo (1961). V oblasti zahraničnej politiky sa spočiatku usiloval o zlepšenie vzťahov medzi USA a ZSSR (bezvýsledná schôdzka s N. S. Chruščovom o statuse Berlína v júni 1961 vo Viedni; → berlínska kríza), neskôr o zastavenie šírenia komunizmu vo svete; prispôsobenie sa novej svetovej situácii (studená vojna) malo však znamenať aj obnovenie vodcovského postavenia USA. V súlade so svojím úsilím o zblíženie sa so západnou Európou ponúkol 1962 partnerstvo Európskemu hospodárskemu spoločenstvu, čo sa prejavilo najmä rozsiahlymi obchodnými rokovaniami, ktoré viedli k obojstrannému zníženiu ciel (→ Kennedyho kolo). V duchu intervencionizmu, najmä však po fiasku invázie na Kubu 1961 (→ Záliv svíň), chcel zlepšiť vzťahy USA s latinskoamerickými štátmi založením Aliancie pre pokrok (1961), ktorej cieľom malo byť poskytovanie hospodárskej pomoci. R. 1961 boli z jeho podnetu založené Mierové zbory (Peace Corps), ktorých dobrovoľní príslušníci boli vysielaní na pomoc do rozvojových krajín. V tom istom roku inicioval vojenskú angažovanosť USA vo Vietname vyslaním niekoľkotisíc vojenských poradcov. Vo vzťahu k ZSSR presadzoval zosilnenie vojenského rozpočtu, realisticky si však uvedomoval hrozbu jadrovej vojny (→ doktrína pružnej reakcie), preto sa zasadil za uzavretie zmluvy o zákaze skúšok jadrových zbraní, ktorú v auguste 1963 v Moskve podpísali USA, Spojené kráľovstvo a ZSSR (neobsahovala zákaz podzemných skúšok). Razantnosť, s akou vystupoval počas berlínskej krízy, a najmä neústupčivosť počas najvážnejšieho konfliktu v období studenej vojny (→ kubánska kríza) umožnili USA pristupovať k otázke mierového spolužitia z pozície sily. Jeho politický kurz vyvolal antipatiu v krajne pravicových amerických kruhoch; pri oficiálnej návšteve texaského Dallasu bol zastrelený. Jeho údajný vrah Lee Harvey Oswald (*1939, †1963) bol pri prevoze do väznice zastrelený tiež, čo spôsobilo, že okolnosti Kennedyho smrti zostali dosiaľ neobjasnené. Kennedy sa svojou modernosťou, nenútenosťou a charizmou zaradil medzi najpopulárnejších amerických prezidentov, k čomu prispela aj popularita jeho manželky Jacqueline (Jackie) Lee Kennedyovej, rodenej Bouvierovej (Bouvier, *1929, †1994).

1950 – Klačanský, Juraj

Klačanský, Juraj, 29. 5. 1950 Bratislava — slovenský lekár, otorinolaryngológ, syn Ivana Klačanského. R. 1974 – 95 pôsobil na I. otorinolaryngologickej klinike Fakultnej nemocnice a Lekárskej fakulty UK v Bratislave (dnes Univerzitná nemocnica Bratislava; 1990 – 95 prednosta kliniky), medzitým 1982 – 84 v nemocnici v Misuráte (Líbya), 1995 – 2005 na Otorinolaryngologickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci (prednosta), 2005 – 09 v nemocnici v Abú Zabí (Spojené arabské emiráty), 2009 – 12 prednosta II. otorinolaryngologickej kliniky (od 2013 oddelenie otorinolaryngológie) Lekárskej fakulty UK a Univerzitnej nemocnice Bratislava, od 2013 vedúci oddelenia otorinolaryngológie v nemocnici v Abú Zabí; 1995 profesor.

Zaoberá sa najmä chirurgiou stredného ucha, inicioval výrobu stredoušných akrylátových protéz a fibrínového tkanivového lepidla, navrhol originálny typ myringoplastiky s ostrovčekovitým alebo s prstencovitým chrupkovitým transplantátom. Spoluautor viacerých kníh, napr. Špeciálna chirurgia 4, Chirurgia krku a hlavy (1995), a vyše 120 článkov v domácich a zahraničných odborných a vedeckých časopisoch. Člen mnohých domácich a zahraničných odborných spoločností, 1990 – 99 predseda Slovenskej spoločnosti pre otorinolaryngológiu a chirurgiu hlavy a krku Slovenskej lekárskej spoločnosti. Nositeľ mnohých ocenení.

1931 – Kmeť, Stanislav

Kmeť, Stanislav, 29. 5. 1931 Bzenica, okres Žiar nad Hronom – 25. 3. 2004 Košice — slovenský úpravárenský odborník, otec Stanislava Kmeťa, manžel Dagmar Kmeťovej. R. 1957 – 2000 pôsobil na Baníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach (dnes Fakulta baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií; 1969 – 96 vedúci Katedry úpravníctva a ochrany životného prostredia a prodekan fakulty pre vedu a výskum); 1983 profesor. Zaoberal sa najmä výskumom procesov úpravníctva, špeciálne flotačným rozdružovaním, úpravou priemyselných odpadov, ako aj problematikou recyklácie a využitia jej zložiek. Absolvoval viacero študijných pobytov a vedeckovýskumných stáží na úpravníckych pracoviskách v bývalých štátoch RVHP, v štátoch záp. Európy (Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Švédsko a i.), v Brazílii a v USA.

Autor a spoluautor vyše 140 vedeckých a odborných prác publikovaných doma i v zahraničí, celoštátnej vysokoškolskej učebnice Flotácia (1992), jedného realizovaného patentu a 165 expertíznych a znaleckých posudkov a recenzií. Člen viacerých odborných komisií a združení. Nositeľ viacerých ocenení.