Výročia

Zobrazené heslá 1 – 12 z celkového počtu 12 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1861 – Almeida, Manuel Antônio de

Almeida, Manuel Antônio de, 17. 11. 1831 Rio de Janeiro – 28. 11. 1861 Macaé — brazílsky novinár a prozaik začínajúceho sa realizmu. Študoval medicínu a pôsobil ako redaktor novín Correio Mercantil, v ktorých 1852 – 53 uverejňoval eseje, recenzie a politické články. V literárnej prílohe novín vydával na pokračovanie svoj jediný román Pamäti policajného seržanta (Memórias de um sargento de milícias, knižne vydaný 1854 – 56), ktorý s humorom opisuje život syna portugalských prisťahovalcov. Almeidovu literárnu tvorbu ukončila predčasná smrť pri stroskotaní lode.

2002 – Anday, Melih Cevdet

Anday [-aj], Melih Cevdet, 13. 3. 1915 Istanbul – 28. 11. 2002 tamže — turecký básnik, prozaik, dramatik, kritik, prekladateľ. Pracoval ako knihovník, učiteľ na konzervatóriu, prispieval do časopisov Papirüs a Yön, vydavateľ novín Aksam. Podieľal sa na básnickom manifeste Garip (Čudné, 1941). Zbierka básní Odyseus so zviazanými rukami (Kollari bagli Odysseus, 1963) je parafrázou na odyseovský mýtus, jej hrdinom môže byť ktokoľvek. R. 1971 UNESCO zaradilo Andaya medzi popredné osobnosti svetovej literatúry.

1930 – Athanasov, Mikuláš

Athanasov [ata-], Mikuláš, 28. 11. 1930 Košice – 25. 12. 2005 tamže — slovenský gréckorímsky zápasník, držiteľ bronzovej medaily z OH 1952 v kategórii do 67 kg.

1993 – Fogaš, Imrich

Fogaš, Imrich, 15. 1. 1928 Tulčík, okres Prešov – 28. 11. 1993 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 70 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1970 – 90 samostatný vedecký pracovník v Podniku racionalizácie riadenia poľnohospodárstva a výživy v Nitre (dnes Národné stredisko AGRIS), od 1990 na SPU; 1990 profesor. Zaoberal sa špecializáciou poľnohospodárskej výroby, ekonomikou jednotlivých výrobných odvetví a reprodukčného procesu, ako aj využívaním výpočtovej techniky a automatizáciou informatiky v rezorte poľnohospodárstva a výživy. Autor a spoluautor 45 vedeckých článkov, 6 knižných publikácií a viacerých optimalizačných projektov a koncepcií.

1879 – Harmos, Karol

Harmos [-moš], Karol, pôvodné meno Handwerk, 28. 11. 1879 Somogy, Maďarsko – 24. 1. 1956 Komárno — maďarský maliar a grafik na Slovensku.

R. 1898 – 1902 študoval kreslenie na Vysokej škole pre vzdelávanie profesie kreslenia a geometrie v Budapešti, 1902 – 08 absolvoval študijný pobyt v Mníchove u Antona Ažbeho (*1861, †1905) a F. von Stucka, ako aj študijné cesty do Talianska a Francúzska. R. 1908 – 10 učil kreslenie na súkromnej škole v Szentendre, 1910 – 43 profesor kreslenia na benediktínskom gymnáziu v Komárne. Do Komárna prišiel už ako presvedčený prívrženec secesie. Z Mníchova si priniesol so sebou nielen z nej vyplývajúce formové ponaučenia, ale aj dekoratívny, symbolistický názor. Námetmi jeho mnohostrannej tvorby sú najmä neskutočný rozprávkový svet, moderná doba, svet techniky i nová civilizácia strojov. Blízke mu boli aj sociálne motívy, maľoval i realistické portréty, krajiny a zátišia. Okrem toho vytváral fresky, oltárne obrazy a knižné ilustrácie, venoval sa aj reklamnej grafike, priemyselnému dizajnu a karikatúre. Maľoval najmä akvarely, portréty a tempery. Jeho zásluhou sa Komárno stalo jedným z významnejších centier medzivojnového výtvarného umenia na Slovensku. R. 1923 z jeho iniciatívy vzniklo výtvarné oddelenie Jókaiho spolku (založený 1911), ktoré 1924 – 27 pravidelne usporadúvalo výstavy. R. 1920 otvoril Harmos svoju súkromnú maliarsku školu (existovala do 1944), v ktorej získali základy výtvarného vzdelania F. Reichentál, maliar a reštaurátor M. Staudt, maliar a grafik Ľudovít Križan (*1900, †1979), J. Lőrincz, E. Zmeták, Ján Pleidel, ako aj sochári O. Čičátka a J. Marth.

1936 – Hendrych, Jan

Hendrych, Jan, 28. 11. 1936 Praha — český sochár a medailér.

R. 1955 – 61 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej a 1964 – 67 na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde od 1990 pôsobil, 2001 – 2010 pôsobil aj na Katedre sochárstva Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici; 1991 profesor. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov novofiguratívnych tendencií v európskom sochárstve. Jeho diela sú špecificky obohatené o podnety z tradície českého barokového sochárstva, ktorú uplatňuje vo figurálnych kompozíciách (Most s figúrou, 1987), komorných reliéfoch, plaketách a medailách. Venoval sa aj reštaurovaniu barokových sochárskych pamiatok. Účastník sochárskych sympózií (o. i. v Košiciach 1969).

1822 – Hidalgo, Bartolomé

Hidalgo [idal-], Bartolomé (José), 24. 8. 1788 Montevideo – 28. 11. 1822 Morón, provincia Buenos Aires — uruguajský spisovateľ, zakladateľ laplatskej gaučovskej poézie. Prívrženec protišpanielskeho odporu, o. i. sa 1811 – 14 pod vedením J. G. Artigasa zúčastnil tzv. vojny gaučov, ako vojenský komisár bojoval proti španielskym a brazílskym vojskám. Aktuálne vojenské a politické udalosti komentoval v strofách nazývaných cielitos (forma uruguajskej ľudovej tanečnej piesne laplatských gaučov), ktoré transformoval do podoby umelej poézie. Autor tzv. diálogos (dialógy, rozprávky) nesúcich pečať španielskej ľudovej poézie a poznačených vlasteneckým zápalom a myšlienkami politického boja; spolu s cielitos sa šírili v odpisoch, sám ich predával na uliciach Buenos Aires, niektoré vyšli v periodickej tlači. Viaceré vyšli knižne až po jeho smrti vo dvoch zborníkoch laplatskej poézie: Argentínska lýra (La lira argentina, 1824) a Východný Parnas alebo Básnická girlanda Uruguajskej republiky (El Parnaso Oriental o Guirnalda poética de la República Uruguaya, 1835). R. 1950 vyšlo súborné vydanie jeho diela Cielitos a vlastenecké rozprávky (Cielitos y diálogos patrióticos). R. 1816 mala v Montevideu premiéru jeho hra jedného herca Vlastencove city (Sentimientos de un patriota).

1868 – Hlaváč, Ján

Hlaváč, Ján, 22. 10. 1798 Malý Šariš, okr. Prešov – 28. 11. 1868 Prešov — slovenský právnik. Advokát v Košiciach a komorského panstva v Solivare, po 1849 generálny prokurátor tabulárneho súdu v Prešove, 1861 kráľovský komisár Šarišskej župy. V marci 1849 bol spolu s J. Kollárom a F. Hánrichom vymenovaný za dôverníka (poradcu) viedenskej vlády v národnostných záležitostiach. Vo vlastnom návrhu na riešenie slovenskej otázky z 25. 3. 1849 odporúčal zabezpečiť rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku na základe cisárskeho nariadenia zavedením slovenčiny do správy, súdnictva, školstva a cirkevného života na slovenskom etnickom území. S J. Kollárom a F. Hánrichom odovzdali 10. 9. 1849 ríšskej vláde pamätný spis Pro memoria s návrhom štátoprávne vyčleniť Slovensko z Uhorska a zabezpečiť preň vlastnú národnú správu ako osobitnej korunnej krajiny ríše.

1895 – Iturbi, José

Iturbi, José, 28. 11. 1895 Valencia – 28. 6. 1980 Los Angeles, USA — španielsky klavirista a dirigent. Študoval na konzervatóriu vo Valencii a v Paríži. V období 1. svetovej vojny pracoval ako barový klavirista, 1918 – 22 profesor na ženevskom konzervatóriu. R. 1928 sa usadil v USA a od 1933 pôsobil ako dirigent v Mexiku. R. 1936 – 44 hudobný riaditeľ Filharmonického orchestra v Rochestri, 1956 riaditeľ symfonického orchestra vo Valencii. Účinkoval súčasne ako klavirista i dirigent v klavírnych koncertoch rôznych štýlových období, napr. W. A. Mozarta, F. Liszta, ale aj G. Gershwina (Rapsódia v modrom). Spolupracoval s filmovými režisérmi, čím získal širokú publicitu (napr. v biografickom filme A Song to Remember o F. Chopinovi boli využité obrazové sekvencie so zábermi Iturbiho klavírnej virtuozity). Často vystupoval so svojou sestrou, klaviristkou Amparo Iturbiovou (Iturbi, *1898, †1969). Premiéroval viaceré koncertantné diela pre klavír a orchester, napr. Solitude, op. 44 (1918) a Fantaisie pour piano et orchestre (1926) francúzskeho skladateľa Louisa Vierna (*1870, †1937), Piano-Rag-Music (1919) I. Stravinského a Concertino č. 1 (1925) A. Tansmana, ktoré je Iturbimu venované. Autor klavírnych a orchestrálnych skladieb na motívy španielskych ľudových tancov.

1936 – Jakál, Jozef

Jakál, Jozef, 28. 11. 1936 Bystričany, okres Prievidza — slovenský geograf, geomorfológ a speleológ. R. 1960 – 62 stredoškolský učiteľ v Spišskej Novej Vsi, 1962 – 2013 zamestnanec Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave (1990 – 98 zástupca riaditeľa) s výnimkou 1970 – 73, keď pôsobil ako riaditeľ Správy slovenských jaskýň v Liptovskom Mikuláši; externý pedagóg na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského; 1993 DrSc. R. 1990 – 2000 vedecký tajomník I. oddelenia vied SAV. Vo vedeckej činnosti rozpracoval metódy geomorfologického výskumu krasového reliéfu a krasovej krajiny ako špecifického prírodného geosystému, prehĺbil vedecké poznanie krasu a jaskýň Slovenska zaradených do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, riešil problémy antropických zmien krajiny Hornej Nitry. Čestný člen Slovenskej speleologickej spoločnosti (1969 – 70 jej predseda, 1971 – 89 podpredseda), Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV a komisie Carpatho-Balcan Geomorphological Commission (1983 – 87 vedecký tajomník), zakladajúci predseda Asociácie slovenských geomorfológov. Autor a spoluautor 10 knižných publikácií, napr. Kras Silickej planiny (1975), Národný Atlas SSR (1980, tajomník redakčnej a výkonnej rady), Karst geomorphology of Slovakia – Typology (1993), Caves of the World Heritage in Slovakia (2008, spoluautor), autor a spoluautor štúdií a prác v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých domácich i zahraničných ocenení.

1999 – Karvaš, Peter

Karvaš, Peter, pseudonymy Peter Bystrický, Peter Bystrík, Ján Róbert Lipka a i., 25. 4. 1920 Banská Bystrica – 28. 11. 1999 Bratislava — slovenský dramatik, prozaik, teatrológ a publicista, vnuk D. Skuteckého. Pochádzal z rodiny lekára a akademickej maliarky, 1938 – 39 študoval na Českom vysokom učení technickom a súčasne odbor grafika na Uměleckoprůmyslovej škole (dnes Vysoká škola uměleckoprůmyslová) v Prahe, 1945 – 47 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1939 – 41 úradník a fotograf, 1941 – 42 pre židovský pôvod internovaný v pracovnom tábore, 1943 – 44 technický úradník v Banskej Bystrici, 1944 redaktor v Neografii, súčasne spolupracoval so Slovenským komorným divadlom v Martine, počas SNP redaktor a hlásateľ Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. R. 1945 – 48 lektor a dramaturg Novej scény Národného divadla i SND v Bratislave, 1949 – 50 kultúrny atašé na československom vyslanectve v Bukurešti, 1950 – 52 prednosta divadelného oddelenia Povereníctva školstva, vied a umení, 1952 – 56 tajomník Zväzu slovenských spisovateľov a redaktor Kultúrneho života, 1956 – 74 prednášal teóriu drámy a divadla i dramaturgiu na VŠMU. Po 1970 politicky perzekvovaný, pre postoj k udalostiam 1968 mal zákaz publikovať a jeho diela neboli uvádzané, 1974 – 80 pracovník Výskumného ústavu kultúry v Bratislave, od 1980 žil na dôchodku v Bratislave; 1990 profesor.

V denníkových záznamoch zo SNP Most (1945) i v prózach Niet prístavov (1946) a Polohlasom (1947) zobrazil obdobie 2. svetovej vojny, romány Toto pokolenie (1949) a Pokolenie v útoku (1952), ako aj zbierka poviedok a čŕt S nami a proti nám (1950) boli poznačené schematizmom. Karvaš obohatil slovenskú literatúru o intelektuálny typ humoristicko-satirickej prózy, využíval prvky absurdity, hyperbolizáciu, paradox a ironický nadhľad. V satirických zbierkach poviedok Čert nespí (1954), Čertovo kopýtko (1957), Konfety a leporelá (1961) a Maľovať čerta na stenu (1970) kritizoval ľudskú hlúposť, bezcharakternosť, karierizmus a byrokraciu. V krátkych satirických prózach z 80. rokov 20. stor. Humoresky a iné kratochvíle (1984), Nové humoresky a iné kratochvíle (1986), Posledné humoresky a iné kratochvíle (1989), ako aj v prózach z 90. rokov 20. stor. Poľahčujúca okolnosť (1991), My, čo nechceme byť menovaní (1992), Velikán čiže život a dielo profesora Bagoviča (1993) a Intímne dialógy (1995) využil na kritiku nedostatkov socialistického i kapitalistického spoločenského zriadenia podobné postupy ako v prvých prózach. Zakladateľ žánru apokryfu v slovenskej literatúre (súbory Kniha úľavy, 1970; Bolo to celkom ináč, 1994; Tajomstvo sfingy, 1997). Publikoval aj reportáže zo Sovietskeho zväzu Leningradské epištoly (1959) a Výlet na juh (1960), povstalecký román Noc v mojom meste (1979), autobiografickú novelu V hniezde (1981) a i.

Významný slovenský dramatik. Počas 2. svetovej vojny písal pod pseudonymami skeče, scénky a satirické rozhlasové hry, napr. Hanibal pred bránami čiže trampoty reportéra Konvalinku (1943, aj ako divadelná hra Hanibal pred bránami, 1949), Spolok piatich „P“ (1943, rozhlasová adaptácia 1944, divadelná hra 1946). Jeho divadelným debutom bola hra Maják (1943), na javisku SND hra Meteor (1945, rozhlasová adaptácia 1958, televízna 1958, 1991), v ktorých zobrazil vypätú existenciálnu situáciu a tému hrdinstva. V jeho dramatickej tvorbe z tohto obdobia má osobitné postavenie divadelná hra Hra o básnikovi (1942, premiéra 1946), v ktorej konfrontoval duchovne založeného básnika s prakticky zameraným inžinierom. Po 1948 sa Karvaš stal jedným z hlavných spolutvorcov socialistickorealistickej drámy (Srdce plné radosti, knižne ako Milión ton mieru, 1952, inscenovaná 1953, rozhlasová adaptácia 1954; Polnočná omša, 1959, rozhlasová adaptácia 1960, televízna 1961, sfilmovaná 1962, réžia Jiří Krejčík; Zmŕtvychvstanie deduška Kolomana, 1960, televízna adaptácia 1963; Antigona a tí druhí, 1961, inscenovaná 1962).

V období politického uvoľnenia v 60. rokoch 20. stor. prehodnotil svoje postoje (publicistická hra Jazva, 1963). V modelových divadelných hrách Veľká parochňa (knižne 1964, inscenovaná 1965), Experiment Damokles (1967) a Absolútny zákaz (1969, pôvodná rozhlasová hra, 1968) zobrazil vplyv totalitnej moci na jednotlivca. V 70. rokoch 20. stor. sa vrátil k tematike SNP (Súkromná oslava, 1972, knižne 1987, inscenovaná 1986) a 2. svetovej vojny (Nultá hodina, 1972, knižne 1987, inscenovaná 1988). Inscenačne úspešnými boli divadelná hra Vlastenci z mesta YO alebo Kráľovstvo za vraha (1988) a komédia z anglického prostredia Zadný vchod čiže Rozkoše v utorok po polnoci (1976, knižne 1987, inscenovaná 1988).

Autor teoretických (Kapitolky o rozhlase, 1948) a divadelnohistorických prác (K základným otázkam súčasného slovenského divadla, 1948; Úvod do základných problémov divadla, 1948), ako aj prác z oblasti teórie dramatických umení (Priestory v divadle a divadlo v priestore, 1984; Umenie drámy a fenomén televízie, 1985) a i. Prekladal divadelné hry z francúzštiny, angličtiny a zo srbčiny, ako dramaturg uvádzal hry moderných svetových autorov a nové hry slovenských dramatikov (J. Barč-Ivan, Š. Králik, J. Váh a i.). Jeho humoristické prózy i drámy boli preložené do viacerých jazykov.

1058 – Kazimír I. Obnoviteľ

Kazimír I. Obnoviteľ, 25. 1. 1016 – 28. 11. 1058 Poznaň — poľské knieža z piastovskej dynastie (od 1034), syn Meška II. Lamberta, manžel kyjevskej princeznej Dobronegy (†1087). Bol vychovávaný v kláštore, resp. na dvore kolínskeho arcibiskupa Hermana II. Po otcovej smrti a nástupe na trón sa pokúsil o posilnenie ústrednej panovníckej moci, narazil však na odpor šľachty. Vypukli nepokoje (spojené s úsilím o návrat k pohanstvu) a Kazimír musel emigrovať do Uhorska (1037), neskôr do Rímsko-nemeckej ríše. V jednotlivých poľských regiónoch sa vlády ujali miestni veľmoži. Situáciu využilo české knieža Břetislav I., ktorý 1038/39 vyplienil Veľkopoľsko a podmanil si Sliezsko a Krakov. R. 1039 sa Kazimír vrátil s vojskom, ktoré mu poskytol rímsko-nemecký kráľ (neskorší cisár) Henrich III., a podarilo sa mu opäť získať postavenie hegemóna. Dohodou s Břetislavom (1041) nadobudol väčšiu časť stratených území, 1047 aj Mazovsko a 1050 zvyšnú časť Sliezska. O toto teritórium však následne vypukol spor, do ktorého zasiahol Henrich III. Na ríšskom sneme v Quedlinburgu (1054) prisúdil sporné územie Kazimírovi, ktorý však musel Břetislavovi platiť každoročne tribút. R. 1038 Kazimír preniesol sídlo ríše z Gniezna (spustošeného Břetislavom I.) do Krakova a, uvedomujúc si význam cirkvi pre stabilitu krajiny, 1044 inicioval založenie benediktínskeho kláštora v Tynci (dnes súčasť Krakova) a 1045 obnovil Krakovské a 1051 Vratislavské biskupstvo.