Výročia

Zobrazené heslá 1 – 24 z celkového počtu 24 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1818 – Adamsová, Abigail

Adamsová [edm-] (Adams), Abigail, 22. 11. 1744 Weymouth, Massachsetts – 28. 10. 1818 Quincy, Massachusetts — manželka druhého prezidenta USA J. Adamsa, matka J. Q. Adamsa. Jej listy manželovi písané počas ich častého odlúčenia sú plné informácií a názorov na život vtedajšej americkej spoločnosti. Podporovala práva žien na vzdelanie, ako aj boj za nezávislosť a za zrušenie otroctva.

1999 – Alberti, Rafael

Alberti, Rafael, 16. 12. 1902 El Puerto de Santa María, provincia Cádiz – 28. 10. 1999 tamže — španielsky básnik a dramatik. Príslušník Generácie 27. V začiatkoch tvorby vychádzal z ľudovej tradície Andalúzie, ovplyvnený klasickou poéziou, napr. v zbierkach Námorník na zemi (Marinero en tierra, 1925), Milenka (La amante, 1926) a Fialka za úsvitu (El alba de alhelí, 1927). V zbierke Vápno a kameň (Cal y canto, 1929) prešiel k barokovej poetike a tradičným spôsobom s ironickým podtónom zachytil všedné stránky moderného života. Neskôr sa priklonil k surrealizmu, o čom svedčí zbierka O anjeloch (Sobre los ángeles, 1929), v ktorej vyjadruje úzkosť zo smrti, samoty a z apokalyptickej vízie zničenia sveta, ako aj zbierka Kázne a príbytky (Sermones y moradas, 1930). V 30. rokoch 20. stor. písal spoločensky a politicky angažovanú poéziu: zbierky Heslá (Consignas, 1933), 13 pruhov a 48 hviezd. Báseň o Karibskom mori (13 bandas y 48 estrellas. Poema del mar Caribe, 1936), Na prelome (De un momento a otro, 1937).

Po nástupe fašizmu žil od 1940 v Argentíne, 1963 sa presťahoval do Ríma, 1977 sa vrátil do Španielska. V jeho tvorbe sa postupne prejavil subjektívno-nostalgický a lyrický tón veršov. Vynikal majstrovskou technikou a hlboko individuálnym výrazom. Autor zbierok Medzi klinčekom a mečom (Entre el clavel y la espada, 1941), Príliv (Pleamar, 1944), Na maliarstvo (A la pintura, 1948), Balady a básne od Parany (Baladas y canciones del Paraná, 1954), Otvorené v ktorúkoľvek hodinu (Abierto a todas horas, 1964), Básne o láske (Poemas de amor, 1967), Rím, nebezpečenstvo pre pútnikov (Roma, peligro para caminantes, 1968) a i., ako aj lyrických drám Rozkvitnutá ďatelina (El trébol florido, napísaná 1940, vydaná 1950, uvedená 1957), Pôvabná (La Gallarda, napísaná 1945, vydaná 1950, uvedená 1992) a Vojnová noc v múzeu Prado (Noche de guerra en el Museo del Prado, napísaná a vydaná 1956, uvedená 1973). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Premeny býka (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Cervantesovej ceny (1983).

1740 – Anna Ivanovna

Anna Ivanovna, 7. 2. 1693 Moskva – 28. 10. 1740 Petrohrad — ruská cárovná (od 1730) z rodu Romanovovcov, dcéra Ivana V. Alexejeviča. Bola výrazne ovplyvnená skupinou nemeckých dvoranov pôsobiacich v Rusku, reálnu moc v štáte mal jej obľúbenec E. J. R. Biron. V období jej vlády bola 1734 uzatvorená obchodná zmluva s Veľkou Britániou, 1735 – 39 viedla vojnu s Tureckom.

1841 – Arfvedson, Johan August

Arfvedson [arve-], Johan August, aj Arfwedson, 12. 1. 1792 Skagerholms-Bruk – 28. 10. 1841 Hedensö — švédsky chemik. R. 1817 v laboratóriu J. J. Berzelia v Štokholme zistil v mineráli petalite LiAs4O10 prítomnosť nového alkalického kovu lítia (1817), ktorý izoloval v podobe solí.

1939 – Armah, Ayi Kwei

Armah, Ayi Kwei, 28. 10. 1939 Takoradi, dnes Sekondi-Takoradi — ghanský spisovateľ, básnik a esejista píšuci po anglicky. Verše, poviedky a eseje publikoval v časopisoch Okyeame, The New African a Présence Africaine. V spoločenskokritických románoch Krásni sa ešte nenarodili (The Beautiful Ones Are Not Yet Born, 1968), Fragmenty (Fragments, 1970; slov. Návrat, 1977) a Prečo nám tak žehnajú? (Why Are We So Blest?, 1972) odhaľuje morálny a duchovný úpadok a problémy modernej africkej spoločnosti. V historickom románe Liečitelia (The Healers, 1978) analyzuje príčiny úpadku Ašantskej ríše.

1310 – Atanáz I.

Atanáz I., Athanasios, 1230 Drinopol, dnes Edirne – 28. 10. 1310 Konštantínopol — konštantínopolský patriarcha (1289 – 93, 1303 – 10). Pod jeho vplyvom zrušil byzantský cisár Andronikos II. Palaiologos zmluvu o únii s Rímom, konštantínopolský patriarchát sa stal strediskom pravoslávia. Jeho listy obsahujú správy o kultúrnom a sociálnom živote v Byzantskej ríši v období jeho pôsobenia.

2019 – Bakošová Hlavenková

Bakošová Hlavenková, Zuzana, aj Bakošová-Hlavenková, Zuzana; Bakošová, Zuzana Anna, 28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 tamže — slovenská teatrologička, dcéra M. Bakoša, sestra J. Bakoša a filozofa i historika Vladimíra Bakoša (*1949, †2009). R. 1970 – 78 pôsobila v Umenovednom ústave SAV (dnes Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV), 1978 – 83 v Ústave pre informácie a riadenie kultúry, 1983 – 90 v divadelnom oddelení Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, 1991 v Slovenskom divadelnom ústave – Národnom divadelnom centre (dnes Divadelný ústav), 1991 – 2019 na Katedre divadelnej vedy Divadelnej fakulty VŠMU, 1993 – 98 prodekanka fakulty pre vedu a výskum; 2003 profesorka.

Zaoberala sa teóriou a dejinami herectva, metódami a technikami hereckého umenia, aktuálnymi tendenciami súčasného činoherného divadla a jeho premenami, ako aj inscenačným umením 20. stor. na Slovensku a vo svete. Autorka množstva článkov, kritík a štúdií, ako aj knižných publikácií Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), Čas činohry (1990), monografií Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci (2010, 2012), Divadlo a intermedialita (2012), Čas činohry našich čias (2017). Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Divadlo na Korze (1994), Ctibor Filčík (1996), Mikuláš Huba (1995), Hana Meličková (1996), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1995), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I (2005), Čechov medzi nami (2005), Dušan Hanák – 3 scenáre (2006), Peter Scherhaufer – "režisér šašků" (2006), Magda Lokvencová-Husáková – prvý hlas profesionálnej režisérky (2008), Časovosť a nadčasovosť v dráme a divadle (2008), Idea Národného divadla (2010), Večný nepokoj po-etika (2011), Teoretici v praxi: Patrice Pavis (2012), Teoretici v praxi: Peter Bu (2013), Generačné premeny a podoby slovenského divadla (2012), Emília V a tí druhí (2012), Divadlo a intermedialita (2012), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014), Mikuláš Bakoš a moderná literárna veda (2016).

Autorka e-learningového projektu Herec v 20. storočí (2008) a e-publikácie Čas činohry našich čias (2015). Písala divadelné kritiky do elektronického média Divadelného ústavu Monitoring divadiel na Slovensku. Autorka niekoľkých častí rozhlasového cyklu Fokus: herectvo (2014) a i. rozhlasových relácií. Spoluautorka domácich a zahraničných encyklopédií a slovníkov (Encyklopédia dramatických umení Slovenska I – II, 1989, 1990; Slovník světového divadla 1945 – 1990, 1998; Encyclopaedia Beliana, 1999 –), prispievala do zahraničných zborníkov (Acteur/Actrice en scéne, 1996; Don Juan and Faust in the XXth Century, 1991; Divadlo v člověku, Člověk v divadle, 1997; L’Europe et son combat pour la liberté, 1996, Modern Theatre in different cultures (1997), Teatry narodowe – tradycja i wspolczesnošč, 2003; Collective creation, 2007; Commedia dell’Arte v Divadle na provázku, 2012; Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury, 2013; Am a Ea, 2015). Autorka dramatizácie Gulliverove cesty, inscenácia uvedená v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave (dnes Bratislavské bábkové divadlo, 1985, réžia J. Bednárik). Autorka rozhlasových hier Hra s hlasmi a Jeanne, Johanna, Janam uvedených v Slovenskom rozhlase (1996, 1998). Členka viacerých zahraničných asociácií.

1673 – Čiba, Štefan

Čiba, Štefan, aj Csiba Stephan alebo Csiba István Mihály, 28. 10. 1673 Suchá nad Parnou, okres Trnava – 9. 8. 1719 Košice — slovenský prírodovedec, jezuita. V rokoch 1698 – 1700 bol učiteľom na kolégiách v Györi a Trnave, 1706 – 08 profesorom prírodopisu a humanitných predmetov na univerzite v Trnave, 1709 – 11 na akadémii v Košiciach, 1712 – 14 na univerzite v Trnave, 1715 – 19 prednášal teológiu a filozofiu na akadémii v Košiciach. Zaoberal sa najmä prírodovedou a filozofiou, je autorom dvoch kompilačných prác o minerálnych vodách v Uhorsku (Dissertatio historico-physica de admirandis Hungariae aquis, 1713) a o geologickej skladbe minerálov, nerastnom bohatstve a zriedkavo sa vyskytujúcich rastlinách a živočíchoch uhorských Karpát (Dissertatio historico-physica de montibus Hungariae, metallis et lapidibus, 1714).

1930 – Dobos, László

Dobos [-boš], László, 28. 10. 1930 Kráľovský Chlmec, okres Trebišov – 25. 7. 2014 Bratislava — maďarský prozaik, literárny kritik a esejista pôsobiaci na Slovensku. V moderne komponovaných prózach zobrazoval osudové problémy maďarskej národnosti na Slovensku. Je autorom románov Ďaleko boli hviezdy (Messze voltak a csillagok, 1963; slov. 1963), Vyhnanci (Földönfutók, 1967; zdramatizovaný 2005, réžia Sándor Beke) komponovanom ako dialóg spisovateľa (niekdajšieho maďarského študenta) a pilota (bývalého slovenského pohraničníka) s prelínajúcimi sa príbehmi a spomienkami, V jedinej košeli (Egy szál ingben, 1976), ktorý zachytáva takmer celé obdobie existencie maďarskej národnosti v ČSR, Snehová prikrývka (Hólepedő, 1979) a Vo víre (Sodrásban, 1984), o období stalinizmu, esejí Kniha starostí (Gondok könyve, 1982) a zbierky poviedok S vaším dovolením (Engedelmével, 1987). Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Imreho Madácha (1968), Ceny Gábora Bethlena (1991) a Kossuthovej ceny (1994).

1882 – Greiner, Ľudovít

Greiner [graj-], Ľudovít, 10. 5. 1796 Lichtentanne, Nemecko – 28. 10. 1882 Jelšava, okres Revúca — uhorský lesný hospodár. R. 1819 – 24 lesný taxátor na majetkoch kniežacieho rodu Lubomirskovcov v oblasti Volynska a Podoľska, 1826 – 28 správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku, 1828 – 74 riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave. R. 1852 – 57 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku, 1853 lesný radca. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, zakladal lesné škôlky; autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (Beiträge zur Kenntnis und Verbesserung des ungarischen Forstwesens und Forstwesens im Allgemeinen, 1839).

1754 – Hagedorn, Friedrich von

Hagedorn, Friedrich von, 23. 4. 1708 Hamburg – 28. 10. 1754 tamže — nemecký básnik. R. 1729 – 31 tajomník dánskeho vyslanca v Londýne, od 1733 tajomník spoločnosti Merchant Adventurers v Hamburgu. Pod vplyvom francúzskeho pastierskeho románu a antickej literatúry sa stal priekopníkom nemeckej anakreontskej poézie a poézie rokoka (Pokus o niekoľko básní, Versuch einiger Gedichte, 1729). Jeho prínos spočíva najmä v zjemnení formálnych prostriedkov a v štylistickej rafinovanosti, používal prvky ľudovej lyriky. Úspech mali jeho bájky, veršované poviedky a epigramy podľa anglického a francúzskeho vzoru (Pokus o poetické bájky a poviedky, Versuch in poetischen Fabeln und Erzehlungen, 1738). Autor zbierok básní Ódy a piesne v piatich knihách (Oden und Lieder in fünf Büchern, 1747) a Morálne básne (Moralische Gedichte, 1750). Svojou tvorbou ovplyvnil mladého G. E. Lessinga a J. W. Goetheho.

2005 – Hains, Raymond

Hains [en], Raymond, 9. 11. 1926 Saint-Brieuc – 28. 10. 2005 Paríž — francúzsky výtvarný umelec a fotograf.

R. 1945 študoval sochárstvo na École des beaux-arts v Rennes. Od začiatku tvorby sa zameriaval predovšetkým na fotografiu a na uplatnenie jazyka a písma. Koncom 40. rokov 20. stor. experimentoval s fotografiou, pomocou prizmatických zrkadiel a i. kombinovanými autorskými technikami vytvoril abstraktné fotografické kompozície (Photographies hypnagogiques, 1946 – 47). Od 1949 bol fascinovaný vizuálnym pôsobením roztrhaných plagátov na múroch a reklamných plochách, na základe ktorých vytváral technikou dekoláže abstraktné obrazy (Affiches déchirées, 1957), ktoré súvisia s reálnym životom mestskej spoločnosti. V 60. rokoch 20. stor. sa stal členom voľného združenia umelcov, tzv. nových realistov (→ nouveau réalisme), ktorí hlásali totalitu umenia a života. Od 2. pol. 60. rokov sa venoval tvorbe objektov v intenciách pop-artu, vytváral napr. gigantické objekty zo zápaliek (SEITA, 1966 – 67).

1885 – Hansson, Per Albin

Hansson, Per Albin, 28. 10. 1885 Fosie, dnes súčasť Malmö – 6. 10. 1946 Štokholm — švédsky politik. R. 1914 – 24 šéfredaktor tlačového orgánu sociálnych demokratov (Socialdemocraten), od 1918 poslanec. R. 1920 – 25 minister obrany, od 1925 predseda sociálnodemokratickej strany. R. 1932 – 46 (s krátkym prerušením 1936) ministerský predseda. Presadil prijatie významných sociálnych reforiem, ktorých konečným cieľom mal byť sociálny blahobyt štátu. Počas 2. svetovej vojny bol zástancom striktnej neutrality Švédska.

1925 – Hauptová, Hilda

Hauptová, Hilda, 28. 10. 1925 Bratislava – 21. 5. 1996 tamže — slovenská tanečnica. Žiačka E. Fuchsovej-Lehotskej. R. 1940 – 45 sólistka Baletu SND v Bratislave, 1945 – 62 jedna zo zakladajúcich členov a prvá sólistka baletu Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo) v Košiciach, 1963 – 71 pedagogička na tamojšej ľudovej škole umenia. V SND stvárnila Vílu Orgován (Spiaca krásavica, 1942) a Priateľku Raymondy (Raymonda, 1943) v choreografii M. Fromana. Profilujúca osobnosť košického baletu 40. a 50. rokov 20. storočia, stvárnila titulné a sólové postavy repertoáru súboru, o. i. Odettu (Labutie jazero, 1948, 1957), Luciu (Talianske capriccio, 1949), Myrthu (Giselle, 1950), Máriu (Bachčisarajská fontána, 1953), Princeznú (Hlúpy Jano, 1954), Tao Chou (Červený mak, 1954), Júliu (Romeo a Júlia, 1955), Mahulienu (Radúz a Mahuliena, 1956), Swanildu (Coppélia, 1958), Veronu (Rytierska balada, 1960) a i.

1017 – Henrich III.

Henrich III., 28. 10. 1017 – 5. 10. 1056 poľovnícka falc Bodfeld (v pohorí Harz pri Elbingerode), pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1028 ako spoluvládca, od 1039 vládol) a cisár (od 1046) zo sálskej dynastie, syn Konráda II., otec Henricha IV. Od 1027 bavorský, od 1038 švábsky vojvoda a burgundský kráľ. Pri nástupe na trón po otcovej smrti (1039) prevzal vnútorne stabilizovanú ríšu a pokračoval v jej posilňovaní. Ako prívrženec clunyjského hnutia presadil rozsiahle cirkevné reformy a upevnil vzťah medzi ríšskou cirkvou a kráľovskou mocou (presadzoval nadvládu cisárstva nad pápežstvom). R. 1046 počas výpravy do Ríma dosiahol odstúpenie pápeža Gregora VI. a na pápežský stolec dosadil biskupa Suitgera z Bambergu, ktorý prijal meno Klement II., a 24. 12. sa ním dal korunovať za cisára. Z titulu rímskeho patricija presadil počas svojej vlády ešte voľbu ďalších troch pápežov (Damasus II., Lev IX., Viktor II.). Výbojmi v zahraničí si podrobil české knieža Břetislava I., ktorý musel uznať jeho zvrchovanosť (1041). Podobne si podrobil aj Lotrinsko. So striedavým šťastím bojoval proti Uhorsku s cieľom prinútiť jeho kráľov k lénnej závislosti.

1914 – Heuberger, Richard

Heuberger [hoj-], Richard (Franz Joseph), 18. 6. 1850 Graz – 28. 10. 1914 Viedeň — rakúsky hudobný skladateľ, dirigent a hudobný kritik. Od 1881 písal do Wiener Tagblatt, od 1889 do mníchovských Allgemeine Zeitung, 1896 – 1901 prevzal rubriku hudobnej kritiky po E. Hanslickovi v Neue Freie Presse; propagoval tvorbu J. Brahmsa a A. Dvořáka. Uznávaný zbormajster viedenských speváckych zborov (Wiener Singakademie, Wiener Akademischer Gesangverein, Wiener Männergesang-Verein). R. 1902 – 09 pedagóg na konzervatóriu vo Viedni. Preslávil sa operetou Ples v opere (Der Opernball, 1898). Autor štyroch opier (Abenteuer einer Neujahrsnacht, 1886; Manuel Venegas, 1889; Mirjam, 1894; Barfüssele, 1905), symfónie, dvoch orchestrálnych suít, dvoch baletov a početných zborových a inštrumentálnych diel.

1937 – Hoff, Marcian Edward

Hoff, Marcian Edward (Ted), ml., 28. 10. 1937, Rochester, New York — americký informatik. R. 1968 – 82 pôsobil v spoločnosti Intel Corporation, 1982 – 86 v spoločnosti Atari zaoberajúcej sa vývojom herného hardvéru a počítačových hier, od 1986 viceprezident a šéftechnológ spol. Teklicon, Inc. V spolupráci s Federicom Fagginom (*1941), Stanleym Mazorom (*1941) a Masatoshim Shimom (*1943) v marci 1971 ukončil vývoj prvého mikroprocesora na svete Intel 4004, ktorý je považovaný za jeden z najvýznamnejších objavov 20. stor. Autor 16 patentov (prvé dva získal už počas štúdia v spoločnosti General Railway Signal v Rochestri), nositeľ viacerých ocenení, napr. IEEE Computer Society Pioneer Award, 1988) a Kjótskej ceny za vyvinutie prvého mikroprocesora Intel 4004 (1997).

1785 – Holko, Matej st.

Holko, Matej, st., 30. 3. 1719 Tisovec, okr. Rimavská Sobota – 28. 10. 1785 Nižný Skálnik, okr. Rimavská Sobota — slovenský kultúrny pracovník, otec Mateja Holka ml. R. 1744 – 49 evanjelický kňaz v Kobeliarove, 1749 – 54 v Hnúšti, 1754 – 83 v Nižnom Skálniku. R. 1767 vypracoval plán na založenie učenej spoločnosti v Gemeri. Autor rkp prác o cirkevných a kultúrnych dejinách, spisovnom jazyku evanjelických a. v. Slovákov a o autoroch českých a slovenských kníh (väčšina je nezvestná). Zbieral ľudovej piesne, niektoré z nich J. Kollár zaradil do Národných spievaniek.

1996 – Jokl, Karol

Jokl, Karol, 29. 8. 1945 Partizánske – 28. 10. 1996 Bratislava — slovenský futbalista (útočník a záložník), jeden z najtechnickejších hráčov v histórii československého futbalu. R. 1963 – 75 hráč Slovana Bratislava, v lige odohral 238 zápasov (69 gólov), s klubom získal 3 tituly majstra Československa a víťazstvo v medzinárodnom Pohári víťazov pohárov 1969 (Slovan Bratislava – FC Barcelona 3 : 2). Mnohonásobný československý reprezentant (27), strelil 11 gólov, účastník MS v Mexiku 1970; v ankete Futbalista storočia na Slovensku obsadil 5. miesto.

1937 – Kajabová-Peňašková, Anna

Kajabová-Peňašková, Anna, 28. 10. 1937 Prievidza – 9. 5. 2018 Bratislava — slovenská operná speváčka (soprán). Študovala v Bratislave na konzervatóriu u M. Móryovej-Szakmáryovej a 1960 – 63 na VŠMU u J. Blahu. R. 1960 – 93 sólistka Opery SND. Debutovala už počas štúdia ako Parasia (Soročinský jarmok, 1959). R. 1961 po úspechu v titulnej postave Sedliakovej dcéry v opere C. Orffa Múdra žena sa zaradila k protagonistom súboru a v 60. rokoch 20. stor. patrila k najobsadzovanejším sopranistkám. Jej lyrický, neskôr mladodramatický soprán sa uplatnil v širokom repertoári. Vynikla najmä v úlohách z opier obdobia klasicizmu, napr. ako Eurydika (Orfeus a Eurydika), Grófka (Figarova svadba), Donna Elvíra (Don Giovanni) a Pamina (Čarovná flauta), ako aj v titulných úlohách talianskej opery 19. stor., napr. ako Aida, Mimi (Bohéma), Liù (Turandot) a Čo-čo-san (Madame Butterfly), a opier klasického slovanského repertoáru, napr. ako Mařenka (Predaná nevesta), Rusalka, Karolína (Dve vdovy) a Tatiana (Eugen Onegin). Vytvorila aj hlavné postavy v operách domácich skladateľov J. Cikkera (Mary, Mister Scrooge) a E. Suchoňa (Milena, Svätopluk; Katrena, Krútňava). Ako koncertná speváčka účinkovala s poprednými orchestrami doma i v zahraničí, realizovala viacero nahrávok pre Československú televíziu a Československý rozhlas v Bratislave (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) i pre vydavateľstvo Opus, napr. profilovú platňu Anna Kajabová-Peňašková (1973) a Staré talianske árie (1975).

2014 – Kinnell, Galway

Kinnell, Galway, 1. 2. 1927 Providence, Rhode Island – 28. 10. 2014 Sheffield, Vermont — americký básnik a prekladateľ. Študoval na Princetonskej univerzite. Mnoho cestoval po Európe a Blízkom východe. K písaniu poézie ho v mladosti inšpirovali diela E. A. Poea, E. Dickinsonovej a W. Whitmana. Debutoval 1960 zbierkou básní Ó, aké kráľovstvo to bolo (What a Kingdom It Was). V 60. rokoch 20. stor. sa aktívne zapojil do hnutia za občianske práva a do protestov proti vojne vo Vietname. Motívy spoločenského protestu a politického aktivizmu sú obsiahnuté v zbierke Kniha hrôz (The Book of Nightmares, 1971).

Hoci v jeho poézii prevládajú sociálne motívy, nechýba v nej ani imaginatívna hĺbka s tendenciou k surrealistickému, ponurému stvárňovaniu reality. Vo svojich básňach vychádzal zo zážitkov všedného dňa, ktoré transcendujú do širšieho poetického, duchovného a kultúrneho obsahu. K najvýznamnejším zbierkam patria Telesné handry (Body Rags, 1968), Smrteľné činy, smrteľne slová (Mortal Acts, Mortal Words, 1980) a Minulosť (The Past, 1985), ako poslednú vydal zbierku Pevné je tvoje zovretie (Strong Is Your Hold, 2006). Autor románu Čierne svetlo (Black Light, 1966), prekladal z francúzštiny (F. Villon, Y. Bonnefoy) a z nemčiny (R. M. Rilke). Nositeľ Pulitzerovej ceny za poéziu (1983) a Národnej knižnej ceny za poéziu (1983) za zbierku Vybrané básne (Selected Poems, 1982).

1844 – Kisfaludy, Sándor

Kisfaludy [kiš-], Sándor, 27. 9. 1772 Sümeg, župa Veszprém – 28. 10. 1844 tamže — maďarský básnik, brat K. Kisfaludyho. R. 1788 – 92 študoval filozofiu a právo v Bratislave, 1793 – 96 slúžil v armáde vo Viedni a v Miláne, 1796 sa tam dostal do francúzskeho zajatia (literárne zápisky Denník a moje francúzske väznenie, Napló és francia fogságom, 1796, vydané 1962), 1799 odišiel do výslužby a vrátil sa do Uhorska, od 1830 člen Uhorskej akadémie vied.

Priekopník raných romantických tendencií v maďarskej literatúre, majster znelky (sonetu). Kisfaludyho najvýznamnejším dielom je cyklus ľúbostných básní komponovaný ako ľúbostný román Himfyho lásky (Himfy szerelmei, 1801), ktorý obsahoval časť Žalostná láska (A kesergő szerelem, 1801; po slov. úryvky v antológii Spoveď Dunaja, 1976), neskôr rozšírený o časť Šťastná láska (A boldog szerelem, 1807). Básne sú napísané tzv. Himfyho strofou podľa vzoru F. Petrarcu. Autor veršovaných historických povestí Povesti z maďarského dávnoveku (Regék a magyar előidőből, 1807) a historickej drámy Ján Huňady (Hunyady János, 1816). Kisfaludy preložil časť eposu Oslobodený Jeruzalem T. Tassa a idylický román Gnidský chrám Ch. de Montesquieuho.

2016 – Klimo, Emil

Klimo, Emil, 23. 12. 1930 Lubina, okres Nové Mesto nad Váhom – 28. 10. 2016 Brno — český lesný inžinier slovenského pôvodu. Od 1955 pôsobil na Katedre pedológie a geológie Lesníckej fakulty Vysokej školy zemědělskej v Brne (dnes Lesnícka a drevárska fakulta Mendelovej univerzity), od 2011 ako emeritný profesor; 1983 DrSc., 1984 profesor. Zaoberal sa lesníckou pedológiou, najmä kolobehom prvkov v lesných ekosystémoch a recentnými pôdnymi procesmi, ako aj ekológiou lesa, predovšetkým ekosystémami lužného lesa a umelo založenými smrekovými porastmi. Autor a spoluautor 5 monografií, napr. Ekosystémy lužného lesa pred úpravou vodného režimu (Floodplain Forest Ecosystem: Before Water Management Measures, 1985), Lužné lesy Európy (The Floodplain Forests in Europe, 2001), Lužné lesy mierneho pásma Európy (The Floodplain Forests of Temperate Zone of Europe, 2008), viacerých učebných textov a vyše 100 pôvodných vedeckých publikácií. Člen redakčných rád viacerých medzinárodných časopisov, 1994 – 2000 člen rady Európskeho lesníckeho ústavu (European Forest Institute), 1997 – 2005 vedúci pracovnej skupiny Lesné ekosystémy Medzinárodnej únie lesníckych výskumných organizácií (International Union of Forest Research Organizations), od 2005 čestný člen Chorvátskej akadémie lesníckych vied. Nositeľ viacerých ocenení.

1929 – Klopček, Anton

Klopček, Anton, 28. 10. 1929 Nedožery, dnes Nedožery-Brezany, okres Prievidza – 4. 3. 2003 Nitra — slovenský vodohospodársky odborník. R. 1967 – 99 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, spočiatku na Katedre poľnohospodárskych meliorácií Agronomickej fakulty, neskôr na Katedre krajinného inžinierstva Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva; DrSc. 1989. Zaoberal sa teoretickými otázkami hydrauliky tlakového i beztlakového potrubia a prúdenia vody v kanáloch, zostavil metodické postupy použitia drenážnych a závlahových potrubí a melioračných kanálov v poľnohospodárskej praxi. Autor a spoluautor viac ako 160 prác z oblasti hydrauliky a hydrológie publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch, spoluautor viacerých učebných textov, ako aj monografie Hydraulické výpočty odvodňovacích a zavlažovacích sietí (1990). Nositeľ viacerých ocenení.